Nádej pre beznádejných (Jonáš 5)

VÝKLAD KNIHY PROROKA JONÁŠA

ČASŤ PIATA, JONÁŠ 2,1-11

KÁZANÉ DŇA 23.9.2010 V KOVAČICI

(nahrávku nájdete tu)

Jonáš 2,1-11

(1) Potom Hospodin prikázal veľkej rybe, aby Jonáša zhltla. Jonáš bol v bruchu ryby tri dni a tri noci. (2) Jonáš sa z bruchy ryby modlil k Hospodinovi, svojmu Bohu. (3) Hovoril: K Hospodinovi som volal zo svojho súženia a on ma vypočul. Z útrob podsvetia som kričal o pomoc, ty si začul môj hlas. (4) Hodil si ma do hlbiny uprostred šíreho mora, aby ma obkľúčil prúd. Všetky tvoje príboje a vlny sa nado mnou prevalili. (5) Ja som však povedal: Som zahnaný spred tvojich očí. Ako ešte uzriem tvoj svätý chrám? (6) Obklopila ma voda až po hrdlo, obkľúčila ma hlbina, chaluha mi ovinula hlavu (7) pri základoch vrchov. Zostúpil som do krajiny, ktorej závory sa za mnou zavreli naveky. Ty si však vytiahol môj život z jamy, Hospodin, Bože môj. (8) Keď vo mne chradla duša, spomenul som si na Hospodina, moja modlitba prišla k tebe, do tvojho svätého chrámu. (9) Tí, čo uctievajú ničomných bôžikov, opúšťajú toho, ktorý je verný. (10) Ja ti však chcem obetovať s hlasným chválospevom a chcem splniť, čo som sľúbil. Spása je u Hospodina. (11) Hospodin povedal rybe, aby vyvrátila Jonáša na suchú zem.

(Podľa Slovenského ekumenického prekladu)

Pokračujeme s výkladom knihy proroka Jonáša.

Znovu máme pred sebou druhú kapitolu, ale nie je to chyba! V tejto časti nášho študovania knihy Jonáša by som sa chcel sústrediť nie toľko na samotný text ako na jednu tému, ktorá z nej vyplýva a to je otázka podsvetia, v ktorom Jonáš veril, že sa nachádza.

To čo je najdôležitejšie, aby sme si v tomto oddieli všimli je, že to, že sa Jonáš našiel v bruchu tejto ryby nebol trest, ale to bola záchrana z Božej strany. Keby bol hodený do mora a keby Boh neposlal túto rybu, Jonáš by sa bol zatopil. Nebol na veľmi príjemnom mieste, v bruchu ryby, ale aspoň bol živý. A táto druhá kapitola, ako sme aj minule videli je Jonášova ďakovná modlitba, alebo žalm, preto že ho Boh zachránil. Tri dni a tri noci, ktoré strávil v bruchu ryby sú dôležité ešte z toho pohľadu, že nám je tu predpoveď smrti a vzkriesenia Pána Ježiša Krista, ktorý sa tiež nachádzal v hrobe a v tretí deň vstal z mŕtvych a zvítazil nad smrťou.

Vidíme, že sa nám tu skrývajú niektoré veci, ktoré možno na prvý pohľad nevidíme. A to čo je dôležité uvedomiť si v celej knihe je obraz Boha, ktorý vystiera svoje ruky aj k pohanom.

V treťom verši nachádzame Jonáša, ktorý volá k Hospodinovi. Čítame: „K Hospodinovi som volal zo svojho súženia a on ma vypočul. Z útrob podsvetia som kričal o pomoc, ty si začul môj hlas.“ Toto podsvetie, alebo ako sa niekedy prekladá dnes „peklo“ je zlý preklad tohto slova, pretože v Starej Zmluve slovo „peklo“ vlastne neexistuje. Peklo, také aké ho my chápeme - ohnivé jazero, v ktorom čaká večná smrť všetkých tých, ktorí odmietli Pána Ježiša Krista v tomto živote. Podľa židovského chápania, v hebrejčine toto slovo podsvetie, alebo ríša mŕtvych, alebo ako to Jonáš uvádza v siedmom verši – jama – sa v hebrejčine povie „šeol“. Toto slovo, ktoré dodnes nevedia ako ho presne preložiť, podľa židovského chápania predstavovalo miesto, na ktoré ľudia odchádzali po smrti.

Neexistovali ráj a peklo ako to my dnes chápeme, teda miesto na ktoré odchádzali ľudia, ktorí boli spravodliví alebo nespravodliví. Takéto niečo nenachádzame tu z jedného jednoduchého dôvodu. Potrebujeme si najprv uvedomiť aké je jediné kritérium, ktoré rozhodne kde naša duša strávi večnosť. Čo sme urobili s obeťou Pána Ježiša Krista – či sme ju zahodili alebo sme ju prijali s vierou, teda či sme sa rozhodli nasledovať Ježiša alebo nie. Keď prosíme Pána Ježiša Krista, aby odpustil aj naše hriechy a stal sa našim Pánom a Spasiteľom, to je jediné kritérium podľa ktorého môžeme vedieť čo sa s nami stane po smrti. V Starej Zmluve, kým Mesiáš ešte nebol prišiel, veci boli trochu iné.

Toto miesto – jama, ríša mŕtvych, podsvetie, alebo jednoducho „šeol“ bolo miesto na ktoré všetci mŕtvi odchádzali a bolo to miesto tmy, miesto z ktorého sa, podľa rôznych miest v Biblii, nie je možné vrátiť. Čítame, že tam nikto nechváli Boha, ale dokonca je tam úplné oddelenie od Boha. Tiež, ako nám aj slovo hovorí, predstava bola, že toto miesto je pod zemou, tak ako je nebo, kde Boh prebýva, nad zemou. Tak tie dve veci sú úplne oddelené.

Pozrime si niektoré miesta, ktoré hovoria o šeole:

V Žalme 88,6 čítame: „Mám miesto medzi mŕtvymi, zabitými, čo ležia v hrobe, na ktorých si už nespomenieš, ktorí sú ti vytrhnutí z ruky“. V tomto verši je opísané zúfalstvo žalmistu, že keď už odíde do podsvetia, vtedy nebude ani cítiť prítomnosť Božiu a pre mnohých je to práve ten najväčší trest. Aj predstava ohnivého jazera, ktoré spaľuje naše telo je nič v porovnaní s tým, že máme celú večnosť byť oddelení od Boha. Znamená, celú večnosť neprežiť prítomnosť Božiu, nepocítiť ho v svojej blízkosti – to je ten najväčší trest.

Na druhej strane, Žalm 139,8 hovorí: „Keby som vystúpil na nebesia, si tam, keby som si ustlal v ríši mŕtvych, si tam ... a tvoja pravica by sa ma ujala“. Predsa len vidíme, že Boh je kráľom, alebo Boh je Pánom celého vesmíru a dokonca aj tohto miesta, v ktorom sa nachádzajú títo ľudia, za ktorých je napísané, že Boha neoslavujú.

Prorok Amos 9,2: „Keby prenikli do podsvetia, aj odtiaľ ich moja ruka vezme; a keby vystúpili aj na nebesá, aj odtiaľ ich zvrhnem.“ Naozaj neexistuje miesto na tejto zemi, ani pod zemou, ani nad zemou, na ktorom sa môžeme skryť pred Bohom. A tu vidíme tú Jonášovu snahu újsť spred tváre Hospodinovej, že bola zbytočná, lebo Hospodin je všadeprítomný.

Na základe slov, ktoré nachádzame v druhom verši, vidíme, že je podsvetie opísané ako nejaká obluda, ktorá žerie ľudí. Izaiáš 5,14 „Preto podvsetie otvorí svoje hrdlo, naplno roztvorí svoju tlamu a zostúpia doň vznešení a pospolitý ľud“. Teda predstava pre Židov, ako vidíme z týchto slov, je že podsvetie je niečo hrôzostrašné. Predstava, že niekde odídem a Boh tam nebude bola pre nich strašná, a preto nachádzame mnohé žalmy, kde žalmisti vyjadrujú svoj smútok a žiaľ nad týmto miestom. U Jonáša teda vidíme, že toto podsvetie je predstavené ako obraz nejakej obludy, ktorá žerie ľudí a Jonáš sa doslova našiel v takej situácii, lebo ho prehltla veľká ryba.

Šeol sa chápal ako hrob, teda hrob je miesto kde ostáva naše telo, ale naša duša odchádza do šeolu. Ešte jeden verš - Jób 11,8 hovorí: „Preskúmaš azda Boha a či bez zvyšku vystihneš dokonalosť Všemohúceho? Je vyššia ako nebesia. ... je hlbšia ako podsvetie.“ Tu vidíme, že aj podsvetie sa nachádza v rámci Božej vlády a panstva.

Žalm 86,13 „Veľká je tvoja milosť voči mne, vyslobodil si ma z hlbín ríše mŕtvych“ Toto „z hlbín ríše mŕtvych“ doslova sa prekladá „z najhlbšej časti ríše mŕtvych“. Tento verš je pre nás dôležitý, lebo z neho vznikla ľudská predstava pekla. Ešte v stredoveku vznikla predstava, že aj v pekle existujú rôzne vrstvy alebo úrovne, podľa toho aké hriechy sme v živote urobili. Jeden spisovateľ Dante Alighieri v tej dobe napísal jednu knihu „Božská Komédia“. V tejto knihe opisuje po svojej predstavivosti ako vyzerá peklo, nebo a očistec. A v tomto pekle opisuje, že tam je deveť kruhov pekla, a podľa toho ako sme žili (hrešili) na zemi, podľa tam nás tam uskladnia – tých, ktorí si zaslúžia ísť do pekla. Táto predstava je vlastne chybná, lebo Slovo Božie jasne hovorí, že pred Bohom neexistuje menší alebo väčší hriech – všetky sú rovnaké. V našom ľudskom rozmýšľaní robíme rozdiel medzi napr. klamom, ktorý by sme označili ako malý hriech a napr. vraždou, ktorú by sme označili ako veľký hriech.

Je to miesto zabudnutia, miesto zla, bolesti, úzkosti, stiesnenia, čokoľvek čo by nám pripomínalo oddelenie od Boha. Všetko čo si vedeli predstaviť ako to najhoršie, to bolo podsvetie, vlastne smrť. Keď sa na to pozrieme, je to niečo úplne iné od toho ako sa apoštol Pavel o smrti vyjadruje. Zomrieť mi je zisk – on sa teší na deň keď už nebude na zemi a bude so svojim Pánom. A vidíme, že v Izraeli bola úplne iná predstava čo sa nachádza za oponou – na druhej strane.

V Izraeli sa medzi Jonášovou a Pavlovou dobou stalo niečo významné, že sa zmenila predstava o smrti. Bol to Pán Ježiš Kristus a jeho zvíťazenie nad smrťou. To znamená, že smrť už nemusela byť niečo strašné, niečo najhoršie čo sa nám mohlo stať, ale práve naopak, je to niečo najlepšie čo sa nám môže stať, lebo sa už nebudeme nachádzať v tomto údolí plaču, sĺz a bolesti, ale budeme mať možnosť byť s našim Pánom celú večnosť.

Neviem či chápeme tento rozdiel, ktorý tu nachádzame? Je to úplný obrat v rozmýšľaní. S týmto majú mnohí ľudia dnes problém. Ale všetko to vychádza z tej neistoty toho čo sa skrýva na druhej strane, kvôli tomu, že nemajú vzťah s Pánom Ježišom Kristom, ktorý nám jediný dáva istotu a pokoj aj pri otázke smrti. Pre nás, ktorý sme uverili v Pána Ježiša Krista by smrť mala byť, tak ako aj pre Pavla, ziskom, lebo nás tam čaká večnosť s ním, v prítomnosti Jeho slávy.

Aj napriek tomu, že túto istotu Pána máme, smrť nášho blízkeho nikdy nie je ľahko prijať. To neznamená, že keď poznáme Pána, nesmieme plakať nad smrťou blízkeho, ale sa musíme radovať. Veď aj sám Ježiš plakal nad smrťou svojho priateľa Lazara. Ale v duši môžeme prežívať pokoj aj keď z očí sa valia slzy. Skúsme sa na smrť pozrieť cez Božie oči. Verím, že On sa teší keď k sebe môže povolať svoje deti, lebo diabol už nemá žiadnu moc nad nimi. Teší sa, lebo už konečne má svoje deti späť pri sebe! A to už na celú večnosť!

Niečo najhoršie čo sa pre Izraelca mohlo stať je keď zažive ocítil toto peklo, alebo šeol – a to bolo vtedy keď boli v nejakej chorobe, alebo v nejom probléme, utrpení. Spomeňme si, že vtedy moderná medicína neexistovala, čo znamená, že aj najslabšia chrípka mohla mať veľmi zlé následky. A tak vlastne každé uzdravenie, alebo vyslobodenie z utrpenia pre týchto ľudí znamenalo radosť, pretože Hospodin sa zmiloval nad nimi a daroval nový život. Možno ako najznámejší príklad toho nám je Jób, ktorý zažil až nadľudské utrpenie a keď všetko prešlo a keď sa dokázal pred Hospodinom, že je verný a spravodlivý, Hospodin ho požehnal ešte väčším bohatstvom ako tým, ktoré mal pred tým a on sa tešil z toho všetkého a urobil hostinu, na ktorú zavolal všetkých známych. Či by sme sa nemali aj my tešiť takto? Každé ráno máme rozhodnutie pred sebou, či budeme ďakovať a tešiť sa z toho, že nás Pán Boh miluje a chce byť súčasťou nášho života, alebo budeme prejavovať svoj nespokoj?!

V podobenstve o boháčovi a Lazárovi (Lukáš 16,19-31) čítame ďalšie chápanie čo sa vlastne deje v tomto záhrobnom živote. V tomto období medzi SZ a NZ rabíni prišli s predstavou, že sú dve miesta, na ktoré ľudia odchádzajú po skončení svojho života. Ako je to tu opísané, to miesto pre spravodlivých bolo lono Abrahámovo. A miesto pre nespravodlivých, to bolo odcudzenie. Tu píše, že tieto dve mestá sú oddelené neprekonateľnou priepasťou. Z toho vlastne aj v Novej Zmluve, alebo v gréčtine, ktorou je NZ písaná sa dostavame k novému slovu a to je Hades. Toto je miesto, na ktoré odchádzajú všetci spravodliví a nespravodliví a čakajú na posledný súd. V Rímskokatolíckej cirkvi vzniklo učenie, že všetci ľudia odchádzajú do očistca (pokiaľ nespáchali jeden zo siedmych smrteľných hriechov), kde sa naša duša očisťuje od všetkých hriechov, ktoré sme na zemi urobili a potom sme takí očistení presunutí do neba. V slove Božom nenachádzame žiadne opodstatnenie tejto dogmy!

Keď sa náš život na tejto zemi skončí, už je neskoro, aby sme hocičo opravili! Teraz je deň spasenia! Teraz je deň kedy môžeme odovzdať svoj život Pánovi a nasledovať ho! Už po smrti je neskoro! Vtedy už len dočkáme na ten posledný súd, na ktorom bude rozhodnuté kde strávime celú večnosť.

Apoštolské vierovyznanie, ktoré ako cirkev vyznávame hovorí v jednom riadku, že keď Pán Ježiš zomrel, zostúpil do pekla a toto je to miesto, na ktoré Pán Ježiš Kristus išiel, aby zvestoval to čo dokonal všetkým, ktorý zomreli pred Jeho príchodom (1 Petrov 3:19). Lebo všetci ľudia, ktorí zomreli pred Jeho narodením, nemali odkiaľ počuť čo sa stalo a Ježiš vtedy zostúpil do pekla, do šeolu, aby sám bol svedkom toho veľkého zázraku, ktoré učinil za celé ľudstvo.

Matúš 25,41 hovorí o oddelení oviec a kôz. A ten večný oheň je to miesto, ktoré je pripravené pre vštkých tých, ktorí zomreli aj tou duchovnou smrťou. To je to miesto, to ohnivé jazero, alebo ohnivá pec – tam sú všetci, ktorí na poslednom súde neobstoja, ktorí odmietli nasledovať Pána Ježiša Krista a prijať ho za svojho Spasiteľa a Pána. A toto slovo v gréčtine je Gehenna. Poznanie gréckych slov vám možno nebude veľa hovoriť, ale je dôležité si všimnúť, že slovo „peklo“ v slovenčine má v pôvodnych jazykoch viac než len jeden význam.

Sú niektoré kresťanské spoločenstvá, ktoré hovoria o tom, že keď človek zomrie, už neexistuje, len zaspí a už sa nikdy nezobudí, ale Slovo Božie nás upozorňuje, že to nie je pravda, a že život po smrti existuje. A ako budeme žiť po smrť záleží na tom ako sme žili teraz, do smrti. Povedať, že sa nič nedeje po smrti je zbaviť sa zodpovednosti a zľahčiť si veci. Ale potom prichádza otázka – čo my tu robíme na zemi? Niekto sa s nami hrá? Aký život má zmysel, ak sa smrťou všetko končí?

Slovo Božie nám hovorí, že Boh má s nami zvláštny plán, že nás dokonale pozná a že pripráva pre nás (ktorí sme uverili) niečo ešte krajšie a lepšie ako tu na zemi. Nenachádzame tu veľa čo nás čaká po skončení života – veľmi málo veršov hovoria čo bude ďalej, ale to verím, že nie je ani cieľ, aby nám do podrobnosti opisoval čo bude, ako bude, ako sa tam bude žiť – v liste Korinťanom je napísané, že nás tam čaká niečo čo sme si nikdy nevedeli predstaviť našími zmyslami – ani sme o tom nepočuli, ani sme nevideli, ani do našich sŕdc také niečo nevstúpilo. Darmo by nám to vysvetľoval – mohla by sa napísať ešte jedna kniha, ale by sme to nepochopili, lebo je to ponad naše chápanie. Preto sa Boh rozhodol namiesto vysvetlenia ako bude potom, dal nám svoje slovo, aby nám bolo ako upozornenie, ako máme žiť tu na zemi. Ako máme svoj život spravovať tak žeby sme na tom poslednom súde obstáli. Aby sme nebrali naľahko ten Boží súd, mysliac si, že Boh je láska a pozrie nám cez prsty. To je pravda, že Boh je láska, ale je On aj spravodlivý. A to znamená, že každý hriech musí potrestať, lebo nič nečisté nevstúpi pred Boha.

A tak pre nás toto môže byť veľkým povzbudením, ale aj upozornením. Povzbudením preto, aby sme vedeli, že tento život nie je náhodou, ale že nás po tomto čaká večnosť s našim pánom. Čaká nás život s tým, ktorému sme sa rozhodli odovzdať svoje životy na zemi. Lepšej odmeny niet! Večnosť strávená v prítomnosti nášho Pána Ježiša Krista. Nech toto je naším heslom každý deň, aby sme ďakovali, že nám dal vo svojej milosti ešte jeden deň, aby sme tento deň využili na jeho slávu.

pripravil Daniel Sjanta

Výklad knihy proroka Jonáša, časť piata

Táto kázeň bola kázaná dňa 23.9.2010 a nahrávku tejto kázne nájdete tu.

(Tiež bola publikovaná v Ceste Života, časopise Evanjelickej metodistickej cirkvi v Srbskej republike, v čísle 6/2011).

Poseta Alibunaru

Imali smo priliku da posetimo decu iz Alibunara, zajedno smo pevali, molili se i slušali lekciju. Pričali smo o prvom grehu i kako je došao na svet - i to zbog dvoje ljudi koji su odlučili da ne slušaju Boga. Često i mi imame svakakve borbe u životu, jer nas naš neprijatelj želi zavesti s puta, da ne slušamo Boga i da ne radimo ono što on želi od nas. Pošto je napolju bilo prijatno, igrali smo igre. Stvarno je velika milost što oni tako vredno posećuju klub svake nedelje i uče da sviraju na muzičkim instrumentima. Neka Gospod zaista sačuva njihovu veru.

Mali sme možnosť navštíviť deti z Alibunáru, spolu sme spievali a modlili sa a počúvali lekciu. Rozprávali sme sa o prvom hriechu a ako prišiel na svet a to kvôli dvom ľuďom, ktorí sa rozhodli neposlúchať Boha. Častokrát aj my všetci máme také boje v živote, lebo náš nepriateľ nás chce zviesť z cesty, aby sme nepočúvali Boha a nekonali to čo chce on od nás. Keď že bolo vonku príjemné, hrali sme sa hry. Naozaj je veľká milosť, že oni tak usilovne chodia do klubu každú nedeľu a učia sa tam aj hrať na hudobných nástrojoch. Nech Pán naozaj zachová ich vieru.

We had the opportunity to visit Alibunar. We sang together, prayed and listened to a Bible story. We talked about the first sin - how it came into the world through thow people who decided not to listen to God. We also often have such struggles in our lives, because our enemy is trying to sway us off the road, not to listen to God and do what He wants us to do. Since we had a nice weather, we went outside and played games. It is really a big mercy that they dilligently visit the club each Sunday and even learn to play musical instruments there. May the Lord keep their faith.

 

BETEL 2012 (mladi)

Omladinski kamp Betel. Tema "Neko nas posmatra". Ovu temu smo u toku sastanka razmatrali u okviru podtema: "Kako ja vidim sebe?", "Kako me drugi vide?" i "Kako me Bog vidi?" Bili su to dani samoispitivanja, jer smo mogli stvarno shvatiti da kao Hristovi učenici moramo da se ponašamo tako da pazimo šta radimo, jer želimo biti svetlo za ljude oko nas. Najvažnije od ovoga je kako nas Bog vidi u svemu! Glavni stih je bio Jovan 1:12: "A koji Ga primiše dade im vlast da budu sinovi Božji, koji veruju u ime Njegovo." Ako veruješ da je Isus Gospod, ti si dete Božje. U Bibliji na mnogim mestima nalazimo stihove koji govore o tome kako nas Bog vidi - i svi govore o tome da smo vredni u Njegovim očima! Mi smo potpuno jedinstveni - govorili smo čak o 6 različitih stvari koje niko drugi na svetu nema iste kao ja (na pr. - otisak prstiju na rukama i nogama, otisak jezika, oblik šarenice (šareni deo oka), DNK i naš miris.)! To nam kaže da kad nas je Bog stvarao, za svakoga od nas je odvojio vreme, kako bi nas stvorio potpuno jedinstvene. Za mene je to veliki dokaz Božje neverovatno velike ljubavi. Sa razvojom moderne tehnologije, došli smo do trenutka kad ni ne vidimo da li neko prati šta radimo (preko kamera koji je sve više i više) a za nas, hrišćane je ovo jako važno da shvatimo, jer u svakom trenutku moramo biti primer u tome što mislimo, pričamo i radimo. U nama ljudi treba da vide Isusa Hrista, jer gde će to drugde moći videti ako ne kod onih koji sebe zovu Hristovim sledbenicima?!

Mládežnícky kemp Betel. Téma: "Niekto sa pozerá na nás". Touto témou sme sa počas stretnutia zaoberali aj v rámci podtém: "Ako sa ja pozerám na seba?", "Ako sa iní pozerajú na mňa?" a "Ako sa Boh pozerá na mňa?" Boli to dní sebaskúmania, lebo sme si mohli naozaj uvedomiť, že ako Kristovi učeníci sa musíme správať tak, že budeme dbať aj na to ako sa správame, lebo chceme byť svetlom pre iných. To najdôležitejšie je však ako sa Boh na nás pozerá! Tým hlavným veršom bol Ján 1,12: „Tým však, čo ho prijali a veria v jeho meno, dal moc stať sa Božími deťmi;“. Ak veríš, že Ježiš je Pán, si dieťa Božie. Na mnohých miestach v Biblii nachádzame rôzne verše, ktoré hovoria o tom ako sa Pán Boh na nás pozerá – a všetky poukazujú na to, že sme vzácni v jeho očiach! Sme úplne jedineční – vymenovali sme až 6 rôznych vecí, ktoré nikto iný na svete nemá rovnaké ako ja (ako napr. odtlačok prstov na rukách a na nohách, odtlačok jazyka, tvar dúhovky (farebná časť oka), DNA a náš pach.)! To hovorí o tom, že keď nás Boh tvoril, vzal si čas na každého jedného z nás, aby nás stvoril úplne jedinečných! Pre mňa je to veľkým dôkazom Božej neskutočne veľkej lásky. Z vývojom dnešnej technológie, prišli sme do doby kedy ani nevieme kedy nás niekto sleduje čo robíme (cez kamery, ktorých je čím ďalej tým viac) a pre nás ako kresťanov je toto neskutočne dôležité si uvedomiť, lebo v každej chvíli potrebujeme byť príkladom v tom čo myslíme, hovoríme a robíme. V nás ľudia potrebujú vidieť Ježiša Krista, lebo kde inde uvidia ak nie v tých, ktorí seba nazývajú Kristovými nasledovníkmi?!

The youth camp Betel. Theme "Someone is watching you". We dealt with this theme during our meeting through three subthemes: "How do I see myself", "How do others see me?" and "How does God see me?" Those were the days of selfdiscovery, because we were able to realize that we need to consider our acting, because we want to be the light for others. The most important thing is how God sees us! Our main verse for this was John 1:12: "Yet to all who did receive him, to those who believed in his name, he gave the right to become children of God." If you believe that Jesus is Lord, you are a child of God. In a lot of Bible verses we can read how actually God really sees us - and everything shows that we are precious in His eyes! We are completely unique - we listed six different things that we have that nobody else in the world has (such as: finger print, toe print, tongue print, iris pattern (the colored part of the eye), DNA and our smell)! It tells us that when God was creating us he took time for each of us to make us one of a kind! For me, this is a sign of God's amazingly big love. With the development of technology, we've come to a point when we don't even know when somebody is watching what we do (through cameras, which grow in numbers each day) and for us, as Christians, it is very important to realize that we need to be an example in what we think, do and speak. People need to see the Lord Jesus Christ in us, because where else will they see Him if not in those who call themselves the followers of Christ?!