VÝKLAD KNIHY PROROKA JONÁŠA
ČASŤ DEVIATA, JONÁŠ 4,1-4
KÁZANÉ DŇA 4.11.2010 V KOVAČICI
(nahrávku nájdete tu)
Jonáš 4,1-4
(1) Jonáš to pokladal za veľmi zlé a nahneval sa. (2)
Potom sa modlil k Hospodinovi: Ach, Hospodin, či som to nepovedal, kým som
bol vo svojej krajine? Preto som chcel predtým ujsť do Taršíša, lebo som vedel,
že ty si Boh milostivý, ľútostivý, zhovievavý a bohatý v dobrote. Ty
oľutuješ pohromu. (3) Tak teda, Hospodin, vezmi mi život, lebo je pre mňa
lepšie zomrieť ako žit. (4) Hospodin sa ho spýtal: Či je správne, že si sa
rozhneval?
(Podľa Slovenského
ekumenického prekladu)
Minule
sme mali taký iný pohľad na Ninivčanov - na aký spôsob reagovali keď dostali
túto správu od Jonáša. Ich reakcia bola maximálne pozitívna – odvrátili sa od
svojich zlých ciest. To tiež spôsobilo, že aj Boh sa odvrátil od svojho plánu,
že zničí toto mesto. Boli, vlastne zachránení od Božieho hnevu a Hospodin
sa nad nimi zľutoval. Boh sa pozrel na týchto ľudí, ktorí aj vonkajšími
prejavmi chceli ukázať, že ľutujú to čo urobili. Urobili to tak, ako sme aj
videli, že sa obliekli do vrecoviny a sadli do popola a pôstili sa. Boh
to uvidel a on to aj odmenil, na ten spôsob, že nedovolil, aby to mesto
bolo zničené.
Tu máme
šokujúcu reakciu ľudí – ľudia (pohania) počuli od Jonáša zvesť a všetci
tej zvesti uverili. To bolo šokujúce, na prvom mieste pre Jonáša, ale aj pre
nás, preto že na jednej strane máme Izrael, ktorý mal Božie zjavenie a oni
ho veľakrát nepočúvali a zrazu prichádza Jonáš do cudzej krajiny, medzi
ľudí, ktorí nepoznajú Hospodina a oni uverili tejto zvesti.
Ale máme
tuto ešte jednu šokujúcu reakciu a to je na aký spôsob sa Jonáš tuto
zachoval. Čítame, že sa rozhneval a dokonca vlastne, keď zoberieme
doslovne to slovo, znamená „rozpálil sa hnevom“. (Tak to nachádzame aj
v roháčkovom preklade: „rozpálil sa
hnevom“). Vieme si to predstaviť keď sa nieto nahnevá do takej miery, že sa
rozpáli hnevom? Muselo to vyzerať naozaj strašne a toto bola reakcia
Božieho proroka – človeka, ktorý bol poslaný do Ninive, aby im zvestoval lásku
Božiu, ale on sám tú lásku nemal vo svojom srdci. Táto reakcia bola naozaj
nečakaná a vidíme, podľa toho čo čítame, že sa rozhneval ešte pred tým než
uplynulo tých štyridsať dní. Ani nevedel či nakoniec to mesto bude zničené
alebo nebude, ale už vtedy to nemohol zniesť, keď sa pozrel na tých ľudí čo
robia. Ale to čo bolo ešte strašnejšie, že sa na Boha hneval, lebo sa Boh
zľutoval nad týmito ľuďmi.
A teraz
zisťujeme ten pravý dôvod, prečo on nechcel ani prísť sem. Mohli by sme
povedať, že to nie je veľmi dobrý argument, lebo on hovorí: „Ja som vedel, že sa toto stane. Vedel som,
že Ty si dobrý a milostivý a že keď sa pokajú, Ty im to odpustíš.“
Tuto vidíme v čom vlastne bol problém. Problém bol v tom, že Jonáš
nechcel, aby sa títo ľudia obrátili. On odmietal prijať, žeby títo ľudia mali
toho istého Boha, ktorého má aj on. Mohli by sme dokonca povedať, že bol
sebecký v tomto, lebo nedovolil, aby sa aj druhí ľudia dozvedeli
o jeho Bohu.
Je jedna
pieseň, detská, ktorá sa volá „Moje malé svetielko“ – možno aj poznáte túto
pieseň. A tam na jednom mieste hovorí „Skryť
ho pod nádobu? Nie! Chcem, aby svietilo“. Znamená, že nedovolím, žeby bola
len moja a dokonca aby sa aj zadusila pod tým, keď sa jej minie kyslík,
ale ju nechám niekde na viditeľnom miesto, tú sviecu, žeby ju každý mohol
vidieť. Práve tuto je ten problém, ktorý aj Jonáš mal. On tú sviečku, aleto to
svetlo, ktoré niesol so sebou sebecky držal len za seba. Nechcel sa podeliť
s týmito ľuďmi: S pohanmi? Veď
kto ešte počul za také niečo?! Táto Jonášova najväčšia obava, že sa
Ninivčania pokajú a že sa Boh nad nimi zľutuje a že nezničí toto
mesto, sa splnila, lebo vidíme, že Boh odpustil týmto ľuďom, zmiloval sa nad
nimi a zastavil ten svoj plán, ktorý mal.
Jonáš
tuto hovorí, že preto že on vedel čo sa stane, preto ušiel do Taršíša. Tuto
vidíme ďalšiu problematickú vec, ktorú mal prorok Jonáš. Ak naozaj vedel, že sa
takéto niečo stane, že všetci ľudia uveria – namiesto aby aj bežal do tohto
mesta, aby bolo ešte viac ľudí, ktorí sa obrátili a odovzdali Bohu, on si
povedal: NIE! Ja tam nejdem, preto že oni sú pohania. Nemohol sa pomieriť
s tým, že Boh odpustil hrichy Asýrie, ktoré boli naozaj veľmi veľké. Okrem
jeho, verím, že všetci Izraelci si priali len to najhoršie svojim nepriateľom. A Asýria
bola ich nepriateľom. A tak ich kliali, proste priali len to najhoršie
a toto bolo proti ich presvedčeniu.
Boh sa
zľutoval nad ľuďmi v meste Ninive. Toto bolo najstrašnejšia zvesť, ktorú
Jonáš mohol počuť. Preto je tu tak aj napísané, že sa rozpálil hnevom. Až tak
silne sa rozhneval. V hebrejčine existuje obrazný spôsob vyjadrovania – keď sa
človek nahneval, keď sa rozpálil hnevom, niekedy sa tomu hovorí, že jeho nozdry
sa rozpálili. Tak by to bolo doslova napísané. A v hebrejčine sa často
nachádzajú také obrazy. Teda, nepovie sa jednoducho – nahneval sa alebo
rozčúlil sa, ale povedia – nozdry sa mu naplnili s ohňom. Preto že keď sa
človek nahnevá, keď je plný hnevu v sebe, ako sa správa – ťažko dýcha, ako
keby tie jeho nozdry boli naozaj rozpálené.
Jonáša
vidíme, že zlyhal v tom v čom mal byť príkladom pre druhých ľudí. Zlyhal
v láske, lebo vidíme, že nenávidel. Mal správnu teológiu, ako vidíme podľa
toho čo uvádza, aký je Hospodin. On vie, že je Boh milostivý a ľútostivý
a zhovievavý a bohatý v dobrote, ale zlyhal v praktickej
veci. Zlyhal v tom – poukázať lásku aj svojim nepriateľom.
Tuto
znovu vidíme tú Božiu milosť, v tom, že nezničil toto mesto Ninive ale
naozaj odpustil Asýrii. Teda, mesto Ninive bolo zničené ale až omnoho neskôr, ale
v tomto konkrétnom prípade, mesto ostálo stáť a títo ľudia boli
zachránení. Jonáš ako keby sa nič nenaučil od toho čo prežil pred tým. Veď len
krátku dobu pred tým on sám zažil Božiu milosť v tom, že Boh nedovolil,
aby sa zatopil. Poslal veľkú rybu, ktorá ho prehltla a kvôli tej rybe, on
ostál živý. A zrazu zabúda, alebo si neuvedomuje, že on je vlastne tá ryba
pre týchto ľudí v meste Ninive. On bol poslaný do tohto mesta, aby týchto
ľudí zachránil, aby im priniesol záchranu.
On to
urobil, ale ako vidíme, vôbec nebol rád z toho. Aj ešte menej bol rád, keď
videl že Boh začal pôsobiť v životoch týchto ľudí. My sme žiaľ ľudia takí,
že nám je veľakrát veľmi ťažko pozerať sa na iných, ktorým sa lepšie darí ako
nám. Hneď začneme hovoriť Bohu: Pane,
a kedy aj ja dostanem také isté? Kedy príde aj moja chvíľa, kedy si ľudia
začnú mňa všímať? Alebo zase opačne. Keď nám sa niečo zlé stane, tak by sme
si možno najradšej priali, aby ešte niekto to isté zažil, len aby sme
v tom neboli sami. Ak sa mne vodí zle, aby sa aj ešte niekomu vodilo zle.
Jonáš
presne bol takýto istý. Celý svoj život Jonáš prežíval Božiu milosť
a nemohol to zniesť, keď videl, že Boh preukázal svoju milosť aj nad
Ninivčanmi. On boli jeho nepriatelia, celého jeho národa; on sa nemohol
s tým zmieriť, že Boh sa zmilúva nad pohanmi. Ale tu sa kladie otázka
a to je aj otázka, ktorú Boh sa opýtal Jonáša: „Či je správne, že si sa rozhneval?“ „Činíš dobre tým, že si sa
rozhneval“. Alebo inými slovami by sme mohli povedať – kto si ty, aby si sa
hneval na mňa a na moje rozhodnutie, ktoré som doniesol?!
Veľakrát
si myslíme, alebo ľudia okolo nás si myslia: Ja keby som bol Boh, niektoré veci by som inak zriadil. Kýmkoľvek
sme tu na zemi, veľa vecí nepochopíme, prečo sa dejú, prečo ich Boh dovoľuje. Ale
to čo môžeme urobiť je dôverovať Bohu, že On vie, čo robí. Veď doteraz viedol
celú ľudskú históriu a napriek všetkým zlým veciam, ktoré sa diali, aj
Božia prítomnosť bola tiež viditeľná.
Tieto
slová, ktoré Jonáš vypovedal sa nachádzajú v 2. Mojžišovej 34: Hospodin je milosrdný, láskavý, zhovievavý,
veľmi milostivý a verný Boh. Preukazuje milosť tisícom, odpúšťa vinu,
zločin a hriech a nič nenecháva nepotrestané. Jonáš súhlasil
s tým všetkým. Veď to aj sám zopakoval. On je milostivý, zhovievavý,
dobrotivý a nič nenecháva nepotrestané. Aj on teraz čakal – Asýria, Ninive
sa toľko previnili proti Bohu a teraz si zaslužujú, aby boli zničené. A zrazu
vidíme Boh nezničil toto mesto a Jonáš sa rozhneval.
Láska je
základná Božia vlastnosť. Nie hnev! Aj keď je Boh spravodlivý sudca a to
znamená, že niektorí budú musieť odísť preč od Boha, preto že nežili svoj život
podľa toho ako Boh pre nás naplánoval, to neznamená, že to jeho nebolí. Veď my
sme všetci jeho stvorenie, Jeho deti. Tak ako aj nás ľudí čo bolí keď ten,
tkorý nám je najbližší pohŕda nami, neuznáva nás, keď odchádza od nás a keď
nám hovorí tie najhoršie veci; tak ako to nás bolí, tak to bolí aj Boha, keď my
ako deti odchádzame od Neho. Keď sa správame ku Nemu, ako keby nám bol nikto
a nič. A on je náš láskavý otec. On je náš Stvoriteľ a náš Pán.
Veľmi sa
mi páči toto slovo, ktoré aj Jonáš povedal: je ľútostivý, súcitný a že je
zhovievavý alebo pomalý na hnev. Čo to znamená? To je znovu ďalší taký
hebrejský obraz, ktorý doslova znamená: má dlhý nos. To znamená, že mu dlhšie
trvá, kým hnev vyjde z toho nosa. Obrazne povedané. Boh je, teda, pomalý
na hnev. Božia hlavná vlastnosť, alebo podstata je láska. On z lásky
stvoril celý tento svet. On z lásky dal aby jeho syn zomrel na kríži kvôli
všetkým nám. Z lásky! Keby Boh bol nahnevaný Boh, my by sme už dávno boli
po smrti. Pretože my sme sa už dávno previnili voči Bohu, tak ako sa aj
Ninivčania previnili, ale Boh im dal novú šancu. Boh aj nám dáva novú šancu.
Jonáš sa
teraz zrazu modlí: Hospodine, vezmi život
môj, lebo mi je lepšie zomrieť ako žiť. Pretože sa nemohol pozerať na to čo
sa deje. Na to, že sa Boh zmiloval nad pohanmi. A ako sa to modlil
v tej druhej kapitole, kým bol v rybe? Pane, pomôž mi, zachráň ma, chcem ešte ráz uzrieť Tvoj svätý chrám!
Úplný opak sa teraz modlí. Vezmi môj život,
lebo už sa mi viac nežije. Nemôžem sa na toto už viac pozerať. A tak
sa môžeme aj my pýtať či dobre urobil Jonáš, že sa nahneval na takýto spôsob, že
sa zachoval na takýto spôsob?! Nezachoval sa dobre. Neurobil dobre.
Bol som
prítomný keď jedna osoba začala navštívovať jeden zbor, z ktorého sa jedna
osoba ozvala s otázkou: On? Čo on tu
robí? Ako sa len odvážil prísť medzi nás?! Bola ma hanba pre tie vyslovené
slová. Ale omnoho častejšie ani nie sú vyslovené slová, ale svojim správaním
dávame tým novým osobám najavo, že ich medzi nami nechceme!
My by sme
nemali mať taký postoj k takým ľuďom, ktorí sa rozhodli hľadať Boha. Veď
aj my sme boli hriešnici, aj nás Boh omilostil. O čo sme my lepší od tých
ľudí, ktorí tiež hľadajú úprimne Boha, ktorí túžia po Bohu. Kto je sudca? My,
ľudia, alebo Boh? Boh! Boh je ten, ktorý jediný má právo povedať či smieme
pristúpiť bohu, alebo máme odísť preč. My by sme možno najradšej tak niekedy na
iný spôsob jednali s niektorými ľuďmi, podľa toho ako si my myslíme, že je
spravodlivé. Ale to len hovorí o tom, že nedôverujeme Bohu, že nedôverujeme
Jeho rozhodnutiam. Že nedôverujeme Božej vševedúcnosti. Nedôverujeme Božej
vláde. Lebo si vlastne na ten spôsob myslíme, že Boh nie je dobrý Boh.
To je
pravda, že veľakrát veci, ktoré sa v našom živote dejú sa nám zdajú ako
veľká nespravodlivosť. Obzvlášť vtedy keď vidíme, že ľudia, ktorí sú
v tomto svete, ktorí sú tak ďaleko od Boha, že sa im tak dobre darí. Že
majú dostatok peňazí, majú dostatok všetkého čo ich srdce požiada. Aj my by sme
si možno priali, aby sme mali niektoré veci viac ako teraz. Aby sme žili trocha
lepším životom ako teraz čo žijeme.
Ale
môžeme sa zapýtať o čom je vlastne tento život. Či je o tom, žeby sme
na tejto zemi hromadili čím viac peňazí a materiálnych vecí, ktoré aj tak
zhoria, keď príde súdny deň?! Alebo môžeme pracovať na vlastnom živote, aby sme
ten základ mali správny na Ježišovi Kristovi a žeby všetko čo na tom
základe budujeme bolo zo zlata, zo striebra a drahokamov, ktoré nezhoria.
Boh má
takú veľkú trpezlivosť s nami. Taký je pomalý na hnev, že si to veľakrát
neuvedomujeme. Veľakrát ho provokujeme so svojim správaním, rozmýšľaním, ale aj
napriek tomu, on nám dáva novú šancu aj ešte stále novú šancu. Lebo jeho milosť
je nová každé ráno. A to je to čo by malo byť vždy na našej mysli. Boh sa
zmiluváva nado mnou dnes. Napriek všetkému čo som urobil, pomyslel, Boh sa nado
mnou zmiluváva.
Prichádzame
do podobnej situácie ako v podobenstve o zlom sluhovi, ktorý dĺžil
desaťtisíc talentov a bol mu odpustený celý dlh, ale nevedel odpustiť dlh,
ktorý bol zanedbateľne malý.
Nech Boh
nám je milostivý, aby sme neboli ako tento služobník. Keď nám bolo všetko
odpustené, žeby sme my vedeli druhým odpustiť. Žeby sme sa vedeli
s druhými radovať, keď sa aj oni radujú. Žeby aj nás bolelo keď aj niekoho
iného bolí.
Pán Boh
je vždy na našej strane a nás miluje a je ku nám milostivý
a zhovievaný a pomalý na hnev. Nikdy to nezabudnime!
pripravil Daniel Sjanta
Výklad knihy proroka Jonáša, časť deviata
Táto kázeň bola kázaná dňa 4.11.2010 a nahrávku tejto kázne nájdete tu.
(Tiež bola publikovaná v Ceste Života, časopise Evanjelickej metodistickej cirkvi v Srbskej republike, v čísle 5/2012).
