Thursday, December 27, 2012

Trucujúci prorok (Jonáš 9)


VÝKLAD KNIHY PROROKA JONÁŠA
ČASŤ DEVIATA, JONÁŠ 4,1-4
KÁZANÉ DŇA 4.11.2010 V KOVAČICI
(nahrávku nájdete tu)



Jonáš 4,1-4
(1) Jonáš to pokladal za veľmi zlé a nahneval sa. (2) Potom sa modlil k Hospodinovi: Ach, Hospodin, či som to nepovedal, kým som bol vo svojej krajine? Preto som chcel predtým ujsť do Taršíša, lebo som vedel, že ty si Boh milostivý, ľútostivý, zhovievavý a bohatý v dobrote. Ty oľutuješ pohromu. (3) Tak teda, Hospodin, vezmi mi život, lebo je pre mňa lepšie zomrieť ako žit. (4) Hospodin sa ho spýtal: Či je správne, že si sa rozhneval?
(Podľa Slovenského ekumenického prekladu)


Minule sme mali taký iný pohľad na Ninivčanov - na aký spôsob reagovali keď dostali túto správu od Jonáša. Ich reakcia bola maximálne pozitívna – odvrátili sa od svojich zlých ciest. To tiež spôsobilo, že aj Boh sa odvrátil od svojho plánu, že zničí toto mesto. Boli, vlastne zachránení od Božieho hnevu a Hospodin sa nad nimi zľutoval. Boh sa pozrel na týchto ľudí, ktorí aj vonkajšími prejavmi chceli ukázať, že ľutujú to čo urobili. Urobili to tak, ako sme aj videli, že sa obliekli do vrecoviny a sadli do popola a pôstili sa. Boh to uvidel a on to aj odmenil, na ten spôsob, že nedovolil, aby to mesto bolo zničené.

Tu máme šokujúcu reakciu ľudí – ľudia (pohania) počuli od Jonáša zvesť a všetci tej zvesti uverili. To bolo šokujúce, na prvom mieste pre Jonáša, ale aj pre nás, preto že na jednej strane máme Izrael, ktorý mal Božie zjavenie a oni ho veľakrát nepočúvali a zrazu prichádza Jonáš do cudzej krajiny, medzi ľudí, ktorí nepoznajú Hospodina a oni uverili tejto zvesti.

Ale máme tuto ešte jednu šokujúcu reakciu a to je na aký spôsob sa Jonáš tuto zachoval. Čítame, že sa rozhneval a dokonca vlastne, keď zoberieme doslovne to slovo, znamená „rozpálil sa hnevom“. (Tak to nachádzame aj v roháčkovom preklade: „rozpálil sa hnevom“). Vieme si to predstaviť keď sa nieto nahnevá do takej miery, že sa rozpáli hnevom? Muselo to vyzerať naozaj strašne a toto bola reakcia Božieho proroka – človeka, ktorý bol poslaný do Ninive, aby im zvestoval lásku Božiu, ale on sám tú lásku nemal vo svojom srdci. Táto reakcia bola naozaj nečakaná a vidíme, podľa toho čo čítame, že sa rozhneval ešte pred tým než uplynulo tých štyridsať dní. Ani nevedel či nakoniec to mesto bude zničené alebo nebude, ale už vtedy to nemohol zniesť, keď sa pozrel na tých ľudí čo robia. Ale to čo bolo ešte strašnejšie, že sa na Boha hneval, lebo sa Boh zľutoval nad týmito ľuďmi.

A teraz zisťujeme ten pravý dôvod, prečo on nechcel ani prísť sem. Mohli by sme povedať, že to nie je veľmi dobrý argument, lebo on hovorí: „Ja som vedel, že sa toto stane. Vedel som, že Ty si dobrý a milostivý a že keď sa pokajú, Ty im to odpustíš.“ Tuto vidíme v čom vlastne bol problém. Problém bol v tom, že Jonáš nechcel, aby sa títo ľudia obrátili. On odmietal prijať, žeby títo ľudia mali toho istého Boha, ktorého má aj on. Mohli by sme dokonca povedať, že bol sebecký v tomto, lebo nedovolil, aby sa aj druhí ľudia dozvedeli o jeho Bohu.

Je jedna pieseň, detská, ktorá sa volá „Moje malé svetielko“ – možno aj poznáte túto pieseň. A tam na jednom mieste hovorí „Skryť ho pod nádobu? Nie! Chcem, aby svietilo“. Znamená, že nedovolím, žeby bola len moja a dokonca aby sa aj zadusila pod tým, keď sa jej minie kyslík, ale ju nechám niekde na viditeľnom miesto, tú sviecu, žeby ju každý mohol vidieť. Práve tuto je ten problém, ktorý aj Jonáš mal. On tú sviečku, aleto to svetlo, ktoré niesol so sebou sebecky držal len za seba. Nechcel sa podeliť s týmito ľuďmi: S pohanmi? Veď kto ešte počul za také niečo?! Táto Jonášova najväčšia obava, že sa Ninivčania pokajú a že sa Boh nad nimi zľutuje a že nezničí toto mesto, sa splnila, lebo vidíme, že Boh odpustil týmto ľuďom, zmiloval sa nad nimi a zastavil ten svoj plán, ktorý mal.

Jonáš tuto hovorí, že preto že on vedel čo sa stane, preto ušiel do Taršíša. Tuto vidíme ďalšiu problematickú vec, ktorú mal prorok Jonáš. Ak naozaj vedel, že sa takéto niečo stane, že všetci ľudia uveria – namiesto aby aj bežal do tohto mesta, aby bolo ešte viac ľudí, ktorí sa obrátili a odovzdali Bohu, on si povedal: NIE! Ja tam nejdem, preto že oni sú pohania. Nemohol sa pomieriť s tým, že Boh odpustil hrichy Asýrie, ktoré boli naozaj veľmi veľké. Okrem jeho, verím, že všetci Izraelci si priali len to najhoršie svojim nepriateľom. A Asýria bola ich nepriateľom. A tak ich kliali, proste priali len to najhoršie a toto bolo proti ich presvedčeniu.

Boh sa zľutoval nad ľuďmi v meste Ninive. Toto bolo najstrašnejšia zvesť, ktorú Jonáš mohol počuť. Preto je tu tak aj napísané, že sa rozpálil hnevom. Až tak silne sa rozhneval. V hebrejčine  existuje obrazný spôsob vyjadrovania – keď sa človek nahneval, keď sa rozpálil hnevom, niekedy sa tomu hovorí, že jeho nozdry sa rozpálili. Tak by to bolo doslova napísané. A v hebrejčine sa často nachádzajú také obrazy. Teda, nepovie sa jednoducho – nahneval sa alebo rozčúlil sa, ale povedia – nozdry sa mu naplnili s ohňom. Preto že keď sa človek nahnevá, keď je plný hnevu v sebe, ako sa správa – ťažko dýcha, ako keby tie jeho nozdry boli naozaj rozpálené.

Jonáša vidíme, že zlyhal v tom v čom mal byť príkladom pre druhých ľudí. Zlyhal v láske, lebo vidíme, že nenávidel. Mal správnu teológiu, ako vidíme podľa toho čo uvádza, aký je Hospodin. On vie, že je Boh milostivý a ľútostivý a zhovievavý a bohatý v dobrote, ale zlyhal v praktickej veci. Zlyhal v tom – poukázať lásku aj svojim nepriateľom.

Tuto znovu vidíme tú Božiu milosť, v tom, že nezničil toto mesto Ninive ale naozaj odpustil Asýrii. Teda, mesto Ninive bolo zničené ale až omnoho neskôr, ale v tomto konkrétnom prípade, mesto ostálo stáť a títo ľudia boli zachránení. Jonáš ako keby sa nič nenaučil od toho čo prežil pred tým. Veď len krátku dobu pred tým on sám zažil Božiu milosť v tom, že Boh nedovolil, aby sa zatopil. Poslal veľkú rybu, ktorá ho prehltla a kvôli tej rybe, on ostál živý. A zrazu zabúda, alebo si neuvedomuje, že on je vlastne tá ryba pre týchto ľudí v meste Ninive. On bol poslaný do tohto mesta, aby týchto ľudí zachránil, aby im priniesol záchranu.

On to urobil, ale ako vidíme, vôbec nebol rád z toho. Aj ešte menej bol rád, keď videl že Boh začal pôsobiť v životoch týchto ľudí. My sme žiaľ ľudia takí, že nám je veľakrát veľmi ťažko pozerať sa na iných, ktorým sa lepšie darí ako nám. Hneď začneme hovoriť Bohu: Pane, a kedy aj ja dostanem také isté? Kedy príde aj moja chvíľa, kedy si ľudia začnú mňa všímať? Alebo zase opačne. Keď nám sa niečo zlé stane, tak by sme si možno najradšej priali, aby ešte niekto to isté zažil, len aby sme v tom neboli sami. Ak sa mne vodí zle, aby sa aj ešte niekomu vodilo zle.

Jonáš presne bol takýto istý. Celý svoj život Jonáš prežíval Božiu milosť a nemohol to zniesť, keď videl, že Boh preukázal svoju milosť aj nad Ninivčanmi. On boli jeho nepriatelia, celého jeho národa; on sa nemohol s tým zmieriť, že Boh sa zmilúva nad pohanmi. Ale tu sa kladie otázka a to je aj otázka, ktorú Boh sa opýtal Jonáša: „Či je správne, že si sa rozhneval?“ „Činíš dobre tým, že si sa rozhneval“. Alebo inými slovami by sme mohli povedať – kto si ty, aby si sa hneval na mňa a na moje rozhodnutie, ktoré som doniesol?!

Veľakrát si myslíme, alebo ľudia okolo nás si myslia: Ja keby som bol Boh, niektoré veci by som inak zriadil. Kýmkoľvek sme tu na zemi, veľa vecí nepochopíme, prečo sa dejú, prečo ich Boh dovoľuje. Ale to čo môžeme urobiť je dôverovať Bohu, že On vie, čo robí. Veď doteraz viedol celú ľudskú históriu a napriek všetkým zlým veciam, ktoré sa diali, aj Božia prítomnosť bola tiež viditeľná.

Tieto slová, ktoré Jonáš vypovedal sa nachádzajú v 2. Mojžišovej 34: Hospodin je milosrdný, láskavý, zhovievavý, veľmi milostivý a verný Boh. Preukazuje milosť tisícom, odpúšťa vinu, zločin a hriech a nič nenecháva nepotrestané. Jonáš súhlasil s tým všetkým. Veď to aj sám zopakoval. On je milostivý, zhovievavý, dobrotivý a nič nenecháva nepotrestané. Aj on teraz čakal – Asýria, Ninive sa toľko previnili proti Bohu a teraz si zaslužujú, aby boli zničené. A zrazu vidíme Boh nezničil toto mesto a Jonáš sa rozhneval.

Láska je základná Božia vlastnosť. Nie hnev! Aj keď je Boh spravodlivý sudca a to znamená, že niektorí budú musieť odísť preč od Boha, preto že nežili svoj život podľa toho ako Boh pre nás naplánoval, to neznamená, že to jeho nebolí. Veď my sme všetci jeho stvorenie, Jeho deti. Tak ako aj nás ľudí čo bolí keď ten, tkorý nám je najbližší pohŕda nami, neuznáva nás, keď odchádza od nás a keď nám hovorí tie najhoršie veci; tak ako to nás bolí, tak to bolí aj Boha, keď my ako deti odchádzame od Neho. Keď sa správame ku Nemu, ako keby nám bol nikto a nič. A on je náš láskavý otec. On je náš Stvoriteľ a náš Pán.

Veľmi sa mi páči toto slovo, ktoré aj Jonáš povedal: je ľútostivý, súcitný a že je zhovievavý alebo pomalý na hnev. Čo to znamená? To je znovu ďalší taký hebrejský obraz, ktorý doslova znamená: má dlhý nos. To znamená, že mu dlhšie trvá, kým hnev vyjde z toho nosa. Obrazne povedané. Boh je, teda, pomalý na hnev. Božia hlavná vlastnosť, alebo podstata je láska. On z lásky stvoril celý tento svet. On z lásky dal aby jeho syn zomrel na kríži kvôli všetkým nám. Z lásky! Keby Boh bol nahnevaný Boh, my by sme už dávno boli po smrti. Pretože my sme sa už dávno previnili voči Bohu, tak ako sa aj Ninivčania previnili, ale Boh im dal novú šancu. Boh aj nám dáva novú šancu.

Jonáš sa teraz zrazu modlí: Hospodine, vezmi život môj, lebo mi je lepšie zomrieť ako žiť. Pretože sa nemohol pozerať na to čo sa deje. Na to, že sa Boh zmiloval nad pohanmi. A ako sa to modlil v tej druhej kapitole, kým bol v rybe? Pane, pomôž mi, zachráň ma, chcem ešte ráz uzrieť Tvoj svätý chrám! Úplný opak sa teraz modlí. Vezmi môj život, lebo už sa mi viac nežije. Nemôžem sa na toto už viac pozerať. A tak sa môžeme aj my pýtať či dobre urobil Jonáš, že sa nahneval na takýto spôsob, že sa zachoval na takýto spôsob?! Nezachoval sa dobre. Neurobil dobre.

Bol som prítomný keď jedna osoba začala navštívovať jeden zbor, z ktorého sa jedna osoba ozvala s otázkou: On? Čo on tu robí? Ako sa len odvážil prísť medzi nás?! Bola ma hanba pre tie vyslovené slová. Ale omnoho častejšie ani nie sú vyslovené slová, ale svojim správaním dávame tým novým osobám najavo, že ich medzi nami nechceme!

My by sme nemali mať taký postoj k takým ľuďom, ktorí sa rozhodli hľadať Boha. Veď aj my sme boli hriešnici, aj nás Boh omilostil. O čo sme my lepší od tých ľudí, ktorí tiež hľadajú úprimne Boha, ktorí túžia po Bohu. Kto je sudca? My, ľudia, alebo Boh? Boh! Boh je ten, ktorý jediný má právo povedať či smieme pristúpiť bohu, alebo máme odísť preč. My by sme možno najradšej tak niekedy na iný spôsob jednali s niektorými ľuďmi, podľa toho ako si my myslíme, že je spravodlivé. Ale to len hovorí o tom, že nedôverujeme Bohu, že nedôverujeme Jeho rozhodnutiam. Že nedôverujeme Božej vševedúcnosti. Nedôverujeme Božej vláde. Lebo si vlastne na ten spôsob myslíme, že Boh nie je dobrý Boh.

To je pravda, že veľakrát veci, ktoré sa v našom živote dejú sa nám zdajú ako veľká nespravodlivosť. Obzvlášť vtedy keď vidíme, že ľudia, ktorí sú v tomto svete, ktorí sú tak ďaleko od Boha, že sa im tak dobre darí. Že majú dostatok peňazí, majú dostatok všetkého čo ich srdce požiada. Aj my by sme si možno priali, aby sme mali niektoré veci viac ako teraz. Aby sme žili trocha lepším životom ako teraz čo žijeme.

Ale môžeme sa zapýtať o čom je vlastne tento život. Či je o tom, žeby sme na tejto zemi hromadili čím viac peňazí a materiálnych vecí, ktoré aj tak zhoria, keď príde súdny deň?! Alebo môžeme pracovať na vlastnom živote, aby sme ten základ mali správny na Ježišovi Kristovi a žeby všetko čo na tom základe budujeme bolo zo zlata, zo striebra a drahokamov, ktoré nezhoria.

Boh má takú veľkú trpezlivosť s nami. Taký je pomalý na hnev, že si to veľakrát neuvedomujeme. Veľakrát ho provokujeme so svojim správaním, rozmýšľaním, ale aj napriek tomu, on nám dáva novú šancu aj ešte stále novú šancu. Lebo jeho milosť je nová každé ráno. A to je to čo by malo byť vždy na našej mysli. Boh sa zmiluváva nado mnou dnes. Napriek všetkému čo som urobil, pomyslel, Boh sa nado mnou zmiluváva.

Prichádzame do podobnej situácie ako v podobenstve o zlom sluhovi, ktorý dĺžil desaťtisíc talentov a bol mu odpustený celý dlh, ale nevedel odpustiť dlh, ktorý bol zanedbateľne malý.

Nech Boh nám je milostivý, aby sme neboli ako tento služobník. Keď nám bolo všetko odpustené, žeby sme my vedeli druhým odpustiť. Žeby sme sa vedeli s druhými radovať, keď sa aj oni radujú. Žeby aj nás bolelo keď aj niekoho iného bolí.

Pán Boh je vždy na našej strane a nás miluje a je ku nám milostivý a zhovievaný a pomalý na hnev. Nikdy to nezabudnime!


pripravil Daniel Sjanta



Výklad knihy proroka Jonáša, časť deviata
Táto kázeň bola kázaná dňa 4.11.2010 a nahrávku tejto kázne nájdete tu.
(Tiež bola publikovaná v Ceste Života, časopise Evanjelickej metodistickej cirkvi v Srbskej republike, v čísle 5/2012).

Monday, December 24, 2012

Pozvánka na detský program


Sunday, December 23, 2012

Film "Desať Božích Prikázaní"



Tuesday, November 27, 2012

Božia "nerozhodnosť" (Jonáš 8)


VÝKLAD KNIHY PROROKA JONÁŠA
ČASŤ ÔSMA, JONÁŠ 3,10
KÁZANÉ DŇA 28.10.2010 V KOVAČICI
(nahrávku nájdete tu)



Jonáš 3,10
(10) Boh videl ich konanie, že sa odvrátili od svojich zlých ciest. Potom oľutoval Boh zlo, o ktorom povedal, že ho vykoná nad nimi, a neurobil to.
(Podľa Slovenského ekumenického prekladu)


Tentokrát si pozrieme len jeden verš a chcel by som, aby sme sa pozreli trochu hlbšie do tohto oddielu, ktorý sa zaoberá s jednou zaujímavou témou. Čítame tu o Božej „nerozhodnosti“. Pár veršov pred tým, konkrétne vo štvrtom verši, čítame,  že keď Jonáš prišiel do tohto mesta začal kázať: „Ešte štyridsať dní a Ninive bude rozvrátené“. Tam nebolo hovorené, ak urobíte toto alebo toto, bude vám odpustené. Jednoducho je vypovedané ako keby sa to určite malo stať: Ešte štyridsať dní a toto mesto bude zničené. Zdalo sa, že títo ľudia nemali na výber. Len čo ostalo je, aby sedeli a čakali, aby to mesto bolo zničené, aby ich život prišiel ku koncu. Aj minule sme hovorili o tom, čo ľudia v tomto meste urobili – vyhlásený bol pôst, všetci sa obliekli do vrecoviny, sadli si do popolu a pokajali sa za svoje hriechy.

Ale otázka ostáva – čo potom s týmto proroctvom, s ktorým Jonáš prišiel? Už aj minule sme sa dotkli tejto otázky, keď sme povedali, že toto nebolo falošné proroctvo. Išlo o to, že Boh sa pozrel na týchto ľudí, ktorí sa pokajali za svoje hriechy a zľutoval sa. Táto podmienka tu bola, aj keď nebola vyslovená. Títo ľudia sa mohli rozhodnúť čo budú robiť – počkať 40 dní a žiť s heslom „udri brigu na veselje“, aby si užili posledné dni. Alebo mohli urobiť to čo aj urobili – poslúchli Jonášove slová a zobrali to vážne. Chceme sa pokajať za to, čo sme urobili a možno sa Boh zľutuje nad nami a možno nás nezničí. A ako vidíme, práve to sa aj stalo. Boh sa pozrel na týchto ľudí a nepozrel sa len na tento pôst, že sa všetci obliekli do vrecoviny, alebo že sa posipali popolom, alebo že nejedli, nepili, lebo to samo po sebe neznamená absolútne nič. My sa môžeme obliecť do vrecoviny a môžeme nejesť aj celý mesiac, ale záleží na tom čo sa nachádza v našom srdci. Tam sa Boh pozerá! A v ich srdciach videl, že sa odvrátili od svojich zlých ciest – ako nám je to aj napísané. A to je to, k čomu sa Boh priznal. Videl, že oľutovali svoje hriechy a odpustil im, zľutoval sa nad nimi.

Prečo potom bolo tak povedané: „Ešte štyridsať dní a mesto bude rozvrátené.“ Veď Boh mohol povedať Jonášovi, aby povedal niečo iné, ale s týmito slovami Jonáš prišiel do Ninive. Tu už vidíme, že Jonáš nebol veľmi prešťastný, že tu bol a bol by býval radšej, keby mesto bolo zničené. Možno práve kvôli jemu Boh povedal tieto slová. Ani nedal možnosť, ani nedal spôsob ako sa môžu zachrániť a zdá sa, ako keby ľudia nemali žiadnu novú šancu. A predsa vidíme Boha, že sa zľutoval nad nimi. Veľakrát to tak vyzerá, že si Boh niečo zaumienil a ľudia nejakým spôsobom zmenili Jeho plány. Je to vôbec možné?

V 1. Samuelovej 15,10-11 čítame: „Hospodin oslovil Samuela: Ľutujem, že som Saula ustanovil za kráľa, lebo sa odo mňa odvrátil a moje príkazy nesplnil“ Z tohto oddielu nám vychádza ako keby Boh nevedel čo robí. My stále hovoríme, že Boh je vševedúci a vidí budúcnosť, tak prečo je tu napísané, že oľutoval, že Saula urobil kráľom. Prečo ho vôbec postavil za kráľa? Tak podobne aj tento oddiel z Jonáša – najprv Boh povedal niečo a potom ako keby hľadal ten najmenší dôvod, aby nemusel urobiť to čo si zaumienil.

Ale je to naozaj tak, že Boh nevie čo sa deje a čo sa bude diať? Problém s tým vzniká inde. My, ľudia, sme obmedzení – obmedzení časom a priestorom. A Boh je všadeprítomný, ale nie len na rôznych miestach, napr. prítomný zároveň aj v Kovačici, Belehrade, Amerike, Austrálii, ale je prítomný zároveň aj v každom čase – v budúcnosti aj minulosti. Aj keď to nevieme celkom pochopiť, ale pre Boha úplne inak plynie čas – veď On ho stvoril a On ho ovláda! On sám žije mimo času. A preto všetky veci, ktoré sa udiali v Slove Božom, ako keby sa teraz práve aj diali – ako keby všetci ľudia v tom istom okamihu žili. A preto nachádzame, že žalmista hovorí, že u Boha je tisíc rokov ako jeden deň a jeden deň ako tisíc rokov. My si to nevieme ani len predstaviť, žeby čas neexistoval. Ale, skutočnosť je, že „existoval čas“ keď čas neexistoval – pred stvorením tohto sveta. Keby čas existoval, znamenalo by to, že Boh má svoj začiatok. Začiatok má len vesmír a každý jeden z nás. Svoj začiatok a koniec. My sme, teda, ohraničení časom a priestorom a Boh nie je! V tomto všetkom vidíme, že aj slová strácame, lebo sú to veci nad náš pochop!

A preto vidíme, že ešte aj pred narodením Saula, Boh vedel, že bude kráľom a vedel aj to, že ho sklame. Ale sa aj napriek tomu rozhodol pomazať ho za kráľa svojho vyvoleného ľudu. My by sme povedali – ja keby som vedel, že mňa niekto takto oklame, tak by som sa nikdy s ním ani len nerozprával a nie žeby som s ním niečo plánoval robiť. V tom vidíme koľko sa odlišujeme od Boha. Boh dáva stále novú šancu. Boh veľmi dobre vie všetky naše priestupky a vedel ich ešte pred tým než sme ich urobili. Ešte pred našim narodením všetko vedel a predsa len dal aby sme sa narodili a napriek tomu všetkému nás miluje a aj pre nás platí Ježišova obeť na kríži. Nad týmto nerozmýšľame často. Skúsmi si spomenúť niekoho, kto sa nám previnil nejako, že sa s ním/ňou ani len nerozprávame. A potom si spomeňme na to ako sme sa voči Bohu previnili a že nás On predsa miluje a núka odpustenie!

A keď Boh vedel, že sa také niečo stane, znamená to, že to On aj určil? Ak Boh vedel, že ho Saul sklame, alebo že sa Ninivčania pokajú, ak by sme povedali že On to tak určil – čo by to znamenalo? V tom prípade by sme my ľudia boli len akýsi roboty, alebo marionety, ktoré tancujú tak ako bábkar robí. Ale my nie sme bábky, ale Boh nám dal slobodnú vôľu, aby sme sa vedeli rozhodnúť čo urobíme so svojim životom. A každý človek, o ktorom čítame v Slove Božom mal tiež takú istú slobodu sa rozhodnúť čo urobí. To znamená, že aj Saul urobil to čo urobil z vlastného rozhodnutia, nie preto že Boh určil, aby zhrešil. Boh nás nepokúša, ani nás nedovádza do takej situácie aby sme hrešili. Boh nás postaví pred rozhodnutie, ale nás nikdy nenúti aby sme hrešili – veď to by bolo protikladné všetkému čo v Slove čítame. Veď On sám nenávidí hriech a prečo by nás, ktorí sme jeho deti, navádzal na hriech.

Je veľa takých kresťanov, ktorí si myslia, že Pán Boh nás vyvolil, aby sme boli spasení alebo aby sme boli zatratení. To je otázka predurčenia. A aké je tam merítko? Znamená to, že niekoho miloval viac a preto ho predurčil aby bol zachránený a niekoho miloval menej a predurčil ho na zatratenie?! Každý jeden z nás máme tie isté šance. Každý z nás máme možnosť prijať Božiu lásku a máme možnosť ju odmietnuť! Bolo by to neférové, keby Boh nedal všetkým rovnaký predpoklad prísť k cieľu. Všetci máme rovnakú možnosť prijať Pána alebo Ho odmietnúť. Za to môžeme naozaj ďakovať Pánovi, že sa nám dal poznať a že bol taký milostivý. Boh všetkých rovnako volá, len je otázka či sa odvoláme, či ho počujeme, alebo odmietneme a povieme: „Ja s tým nechcem mať nič!“

Otázka ešte platí – prečo je to potom tak napísané za Ninivčanov, že mesto bude zničené a potom sa zmenila situácia a Boh oľutoval. Tak ako to vidíme aj pri Saulovi. Musíme si uvedomiť, že Biblia, ako kniha, je aj umelecké dielo. Tým, že toto bolo písané ľuďmi (Boh je autor, ale ľudia sú tí, ktorí zapisovali slová, ktoré od Boha prijali), aj ľudia vec opisovali v Biblii, aby boli čo zrozumiteľnejšie. A tu nachádzame takú napínavosť – čo sa ďalej stane?! Keď čítame nejaký obyčajný román, alebo sa pozeráme na film, vždy je tam nejaké napätie, kedy čakáme čo sa stane, potom príde vrchol a príbeh potom končí. Na mnohých miestach v Biblii presne takéto veci nachádzame a tak je to aj tu. Jonáš prichádza do mesta Ninive a hovorí: Ešte 40 dní a toto mesto bude zničené. Nás necháva v rozmýšľaní, čo sa naozaj stane. Či Boh naozaj zničí toto mesto, ale na konci uvidíme, že Boh uznáva modlitbu pokánia.

Biblia je veľmi špeciálna kniha. Slovo Božie má neskutočnú hodnotu. V Slove sa môžeme dočítať mnohé veci, ktoré nám pomáhajú, aby sme žili na správny spôsob. To znamená, že Biblia je učebnica života. Tá najlepšia, tá jediná učebnica správneho života! V nej môžeme nájsť ako Boh chce aby sme žili a čo chce aby sme robili.

Boh sa zľutoval nad Ninivčanmi. Málo chýbalo, aby mesto bolo zničené, ale Boh sa pozrel do sŕdc týchto ľudí a videl zmenu, na ktorú sa títo rozhodli a nezničil to mesto. To platí aj pre nás dnes. Ak Boh vidí v našom srdcu aj tú najmenšiu snahu o zmenu, aby sme sa priblížili k Bohu, on sa k tomu určite prizná! A bude nás povzbudzovať k tomu, aby sme aj ďalej duchovne rástli a menili na podobu Ježišovu. Možno sú to zmeny, ktorú nikto iný z ľudí nebude vidieť, ale Boh vidí a to je najdôležitejšie. Žeby On videl, že sa v našom srdci niečo deje a žeby sme my videli, že Boh pôsobí v našom srdci. A tak ako sme aj minule hovorili, že nestačí, aby sme len zmenili svoje správanie (podľa hebrejského chápania), ale potrebujeme zmeniť aj svoje myslenie (podľa gréckeho chápania), aby sa naše srdce zmenilo, aby sa motívy za tým správaním zmenili. K tomu sa Boh určite prizná!

Na inom mieste, napr. v Joel 2:12-13, čítame: „Teraz však – znie výrok Hospodina – vráťte sa ku mne celým srdcom a pôstom, plačom a nárekom! Roztrhnite si srdcia a nie rúcha, vráťte sa k Hospodinovi, svojmu Bohu! Veď je milostivý a milosrdný, trpezlivý a veľmi ľútostivý, lebo mu je ľúto spôsobiť pohromu.“ Aj tu nám je zapísané – vráťte sa ku mne a ja vás požehnám. Vráťte sa ku mne a nezomriete, ale budete mať život večný. My by sme boli najradšej, že keď sa pokajeme, žeby Boh odstránil všetky následky, ale veľakrát to nefunguje tak. Lebo to čo sejeme, to musíme žať. Ale to čo Boh môže urobiť a čo aj robí veľakrát, že tie následky zjemní, žeby sme necítili až takú bolesť, alebo na iný spôsob nám pomáha, aby sme cez to prešli.

A tak ak napr. niekto niekoho zabije, ten vrah to môže oľutovať, ale to neznamená, že Boh toho človeka vzkriesi z mŕtvych a všetko bude v poriadku. Boh to môže urobiť, ale Boh tak nekoná! Následky teda musíme veľakrát niesť so sebou. A títo Ninivčania, aj napriek tomu, že Hospodin oľutoval a zmiloval sa nad nimi, oni dokonca života museli žiť s vedomím, že zabili množstvo ľudí, alebo že urobili mnohé veci, ktoré sa Hospodinovi nepáčili. Tak je to aj s nami. Veľakrát nás to trápi a prenasleduje, tá minulosť, ale to nie je Boh ten, kto to robí, ale diabol sa snaží nás presvedčiť. A stále nám hovorí: „Ty za seba hovoríš, že si dieťa Božie? No, pozri sa, čo všetko máš vo svojej minulosti.“ To je pravda, ALE ak sme to vyznali pred Bohom a jeho prosili o odpustenie, tak už to viac neexistuje. To je vymazané! Boh nám to nebude viac pripomínať a to je to, čo je pre nás dôležité!

Títo ľudia, oni nemali vôbec uistenie, čo sa s nimi stane, preto aj hovoria – urobme toto, pokajme sa, pôsťme, oblečme sa do vrecoviny, možno sa Boh zmiluje nad nami. Aj my to poznáme z vlastného života, že keď niekoho poporosíme o odpustenie, nie je samozrejmé, že nám ten človek aj odpustí. Veľakrát sa stane, že nám aj povie, že nám odpustí, ale nezabudne a stále nám to pripomína a stále to opakuje ako sme mu ublížili. Ale Boh taký nie je! Boh sa nehrá s nami na taký spôsob. Diabol sa takto spôsob chce s nami hrať, ale Boh toto nerobí! Boh svoje slovo zachováva.

On je verný a spravodlivý, ako to na mnohých miestach čítame a ak sa na niektoré slová môžeme spoľahnúť, tak to môžeme na Pánove slová. Boh nie je taký, že sa nevie rozhodnúť čo chce, ale Boh má jasný plán aj za každého jedného z nás. Snaží sa každý deň, aby ten svoj plán v našom živote naplnil, aby svoju vôľu pre náš život naplnil. Veľakrát veci nejdú ako Boh chce, lebo sme sa my postavil proti tomu, alebo sme odišli iným smerom, ale sa Boh aj vtedy nad nami zľutúva a dáva nám novú nádej a milosť.

Na záver pripomeniem slová zo Žalospevu 3,21-25 verš: „Na toto si upriamim srdce, to si však vezmem do hlavy, na toto budem čakať: na prejavy Hospodinovej milosti, že neprestávajú, že sa nekončia dôkazy jeho zľutovania. Každé ráno sú nové, nesmierna je tvoja vernosť. Môj podiel je Hospodin, vraví moja duša, preto budem čakať na neho. Dobrý je Hospodin voči tým, čo v neho dúfajú, voči duši, ktorá ho hľadá.“ Buďme aj my tí, ktorí túžia po Bohu, a ktorí ho hľadajú!
pripravil Daniel Sjanta




Výklad knihy proroka Jonáša, časť ôsma
Táto kázeň bola kázaná dňa 28.10.2010 a nahrávku tejto kázne nájdete tu.
(Tiež bola publikovaná v Ceste Života, časopise Evanjelickej metodistickej cirkvi v Srbskej republike, v čísle 4/2012).

Saturday, October 27, 2012

Sedem slov, ktoré zmenili celé mesto (Jonáš 7)



VÝKLAD KNIHY PROROKA JONÁŠA
ČASŤ SIEDMA, JONÁŠ 3,6-9
KÁZANÉ DŇA 21.10.2010 V KOVAČICI
(nahrávku nájdete tu)


Jonáš 3,6-9
(6) Táto vec sa dotkla ninivského kráľa. Ten vstal z trónu, zložil plášť, obliekol si vrecovinu a sadol si do prachu. (7) V Ninive dal vyhlásiť: Na základe nariadenia kráľa a jeho hodnostárov nech ani ľudia, ani zvieratá, ani dobytok, ani ovce nič neokúsia, nech sa nepasú a nepijú vodu! (8) Nech sa aj ľudia aj zvieratá oblečú do vrecoviny a nech hlasno volajú k Bohu. Nech sa každý odvráti od svojej zlej cesty a od násilia, ktoré má na rukách. (9) Kto vie? Boh môže zmeniť svoj zámer, aby sa zmiloval a môže sa odvrátiť od svojho pálčivého hnevu, aby sme nezahynuli.
(Podľa Slovenského ekumenického prekladu)


Jonáš prišiel konečne na svoj cieľ, do tohto veľkého, slávneho mesta Ninive a povedal správu, ktorú mal odovzdať, v ktorej Boh vyzval Ninivčanov, aby sa odvrátili od svojho zla, hriechu a obrátili sa ku Bohu. A presne sa to aj stalo! Bola to šokujúca reakcia týchto ľudí! Ako čítame ďalej, v štvrtej kapitole, ani sám Jonáš nečakal, že sa toto stane. Očakával všetko ostatné - aby ho zabili, vyhnali, vysmiali aj tomu podobné, ale určite ani nesníval, že také niečo sa môže stať. Že sám kráľ (ktorý keď niečo povedal, všetci museli poslúchať) dal vyhlásiť pôst, aby sa všetci obliekli do vrecoviny – od najväčšieho po najmenšieho. Išlo tu o ten pravý pôst. Že nesmeli ani len jesť ani piť. Od toho najväčšieho po toho najmenšieho.

Nevieme presne o aký dlhý pôst išlo. Asi nešlo o veľmi dlhý pôst, lebo v tomto kraji nepiť dlho vodu mohlo mať smrteľné následy, keďže sa Ninive nachádzala v púšti. Ale, tá myšlienka, ktorá vyšla od kráľa bola, že sa musia odvrátiť od zlých ciest a násilia ich rúk. Už sme hovorili o tom, že ako sa správalo toto kráľovstvo. To sa dá zistiť z mimobiblických záznamov. Bolo to krvilačná krajina. Kdekoľvek išli niesli len strach a hrôzu. Len odoberali ľudské životy. Rušili všetko to, čo bolo pred nimi, len aby získali čím väčšie územie. A tento kráľ videl, pochopil, že toto nebolo v poriadku - to násilie, ktoré mali na rukách. Alebo inými slovami, prosili o odpustenie, že toľko krvi preliali svojimi rukami.

To čo je zaujímavé v tomto oddieli je, že sa tuto opisujú aj zvieratá, že aj im kráľ prikázal, aby sa obliekli do vrecoviny, aby aj oni volali k Bohu. To vyznanie platilo aj pre nich. Je to naozaj zaujímavé, že sú aj zvieratá tu zahrnuté, ale myslím si, že doslova nemôžeme povedať, že sa majú odvrátiť od svojich zlých ciest. Zvieratá nemajú rozum, ako my. Všetko čo zvieratá robia, robia podľa inštinktu – nie ako my, ktorí máme slobodnú vôľu. Keď my niečo urobíme zle, my stojíme za tým. U zvierat je to iné – keď napr. lev zabije nejakú antilopu, vieme, že to čo prinútilo leva to urobiť je živočišný pud. Ale tuto sa chcelo zdôrazniť, že KAŽDÝ človek, VŠETCI, do posledného sa musia pokajať za to, čo urobili a odvrátiť sa od zlého. Možno práve na základe týchto slov, alebo aj na základe slov, ktorými sme pozvaní kázať celému stvoreniu, František, jeden mních, ktorého neskôr nazvali svätcom, bol známy, že kázal aj zvieratám. A je veľa obrazov, na ktorom je on a všade okolo sú zvieratá, ktorým on zvestoval evanjelium. Myslím si, že toto je prehnané, lebo zvieratá nemôžu pochopiť kto je Boh. Nemôžu pochopiť čo sa vlastne deje a to vychádza z toho čo je napísané v slove Božom, lebo keď sa pozrieme pri stváraní, celé stvorenstvo bolo stvorené a až na konci prišiel človek, ktorému Boh vdýchol svojho ducha. My sme odlišní od celého stvorenstva – my sme tou korunou stvorenstva. My sme ako tá čerešnička, ktorá ide na vrch torty, čo celú tú tortu činí ešte krajšou. Samozrejme, všetko sa to pokazilo vtedy keď Adam a Eva zhrešili.

A tak vlastne, keď sa pozrieme do prvých dvoch kapitol Prvej knihy Mojžišovej, my sme tí, ktorí máme vládnuť nad tými zvieratami, vlastne nad celým stvorením. Ale, nie na taký spôsob ako to robíme teraz. Keď hriech prišiel na svet, úplne všetky vzťahy medzi človekom a Bohom a medzi ľuďmi navzájom sa úplne pokazili. Toto čo sa deje vo svete určite nie je Božia vôľa. Myslím si, že sme všetci vedomí toho, že sme my, ako človečenstvo, úplne zničili zem a málo chýba, aby všetky veci boli zničené. A to preto, lebo sme si mysleli, že na taký spôsob máme vládnuť nad svetom. My sme stvorení na Boží obraz, Písmo nám to jasne hovorí, tak potom máme sa uzrieť na Boha, ako On vládne nad svetom a máme ho aj v tom napodobňovať. Žeby sme nevládli nemilosrdne, dokonca aj nad ľuďmi v našej domácnosti, ale aby sme vládli s láskou, milosrdenstvom.

Tento kráľ mesta Ninive vyzval ľudí, aby sa odvrátili od zlých ciest. Tu nám je jasné, že je to obrazne povedané – odvráťte sa od hriechu a od zlého, čo ste doteraz činili. Myslí sa tým aj na spoločné hriechy, spoločnú zodpovednosť, ktorú majú pred Bohom, ale aj na individuálnu. Veľakrát spoločnosti sa dovedna dajú do nejakého podujatia, ktoré sa Bohu nepáči. Možno niektorí jednotlivci s tým nemajú nič, ale tá zodpovednosť je v určitom zmysle aj na nich. A tak celý ten národ, ktorý tam bol, je zodpovedný za násilie, ktoré asýrsky národ urobil.

Výzva, aby sa odvrátili od zlých ciest, bolo veľakrát povedané aj nad Izraelom. Mnohí proroci znovu a znovu opakovali tieto slová, aby sa odvrátili od zlých ciest, od modloslužby, od vrážd. Koľkokrát kázali, ale Izrael neposlúchol. Veľakrát aj prorokov, ktorí zvestovali tieto slová zhanobili, lebo nemali radi počúvať tie slová. A v tom pokračoval aj Pán Ježiš Kristus. On bol ten, ktorý pozýval ľudí k pokániu, aby sa odvrátili od zlých ciest, aby sa odvrátili od násilia a aby sa vrátili späť k Bohu, ktorý je vlastne stvoriteľ všetkých nás. Čo vôbec znamená odvrátenie sa od zlých ciest. My to niekedy nazývame obrátenie, alebo aj znovuzrodenie. Je to zaujímavé, že keď sa pozrieme na tieto slová, už samotné slová nám všetko hovoria – obrátiť. Idem v jednom smere, ale sa obraciam a už idem opačným smerom. Konal som hriech a išiel som podľa svojich túžob, ale vtedy som sa obrátil k Bohu a začal som Jeho nasledovať a začal som Jeho hlas počúvať.

Toto obrátenie, alebo navrát k Bohu, keď sa pozrieme do Biblie, nachádzame zaujímavú vec, že Stará zmluva pod tým chápe jedno a Nová zmluva niečo iné. Nová zmluva bola napísaná v gréckom jazyku a gréci boli veľkí filozofi a keď Nová zmluva bola písaná v gréčtine, túto grécku myseľ môžeme cítiť. A tam bolo vždy o mysli. Potrebujeme odvrátiť svoju myseľ, rozmýšľať o niečom inom. Potrebujeme svoju myseľ sústrediť na Slovo Božie. V hebrejčine, v Starej zmluve, vždy išlo o konanie, o nejaký skutok. Ježiš hovoril: Je napísané, že ten kto scudzoloží má hriech, ale ja vám hovorím, že aj ten, ktorý pomyslí o tom. To čo tu vidíme, že nestačí aby som len navonok urobil, aby to každý mohol vidieť, ale potrebujem zmeniť aj svoje vnútro, svoju myseľ. A keď zmením svoje vnútro, bude to vidno aj navonok. A tak ako som povedal, v Starej zmluve keď povieme obrátenie, chápeme: zmena v konaní a v Novej zmluve keď povieme obrátenie, chápeme: zmena v myslení. Ale, tieto dve veci idú vždy spolu. Lebo vtedy keď svoju myseľ zmením, keď prijmem Kristovu myseľ, aj moje konanie sa zmení!

Mnohí proroci k tomu vyzývali Izraelský národ a stále sa vrácali na to staré a stále sa vracali na to, pred čím ich Boh varoval. Stále zabúdali čo im Boh sľúbil. Keď Boh vyviedol celý Izraelský národ z Egypta, neprešlo dlho, už v púšti, a zabudli čo všetko Boh urobil dobré, ale si pamätali ako im bolo dobre v Egypte. Ale si napr. nepamätali, že ani na oddych nemali čas a vzdychali a prosili, aby im Boh pomohol. A ani si nepamätali na Božie zasľúbenia, ani na jeho zázraky, ktorými ich vyviedol odtiaľ.

Pri obrátení, pri tom odvrátení sa od zla, potrebujeme vedome to nechať za sebou a vedome túžiť po Bohu a po Božej spravodlivosti. To je to čo tento kráľ pozýva týchto ľudí, aby urobili. Aby sa odvrátili od svojich zlých ciest. Ide o to, že potrebujeme zmeniť svoju myseľ, zmeniť svoje srdce a vtedy aj celý náš život sa mení. Moderným jazykom by sme to povedali, že keď sa zmení naše rozmýšľanie, vtedy aj naše morálne chápania budú inakšie. Vtedy to, čo pre nás bolo normálne doteraz, môžeme prestať robiť, lebo si uvedomíme, že sa to nám, ako deťom Božím nesluší!

Ten posledný verš, ktorý sme prečítali je, mohli by sme povedať trochu kontroverzný. Tu kráľ hovori: „Kto vie? Boh môže zmeniť svoj zámer, aby sa zmiloval a môže sa odvrátiť od svojho pálčivého hnevu, aby sme nezahynuli“. Prichádza nám tu otázka, či môžeme zmeniť Božie rozmýšľanie. Boh určil niečo, my sa začneme modliť a potom si to Boh rozmyslí. To je ďalej spojené s otázkou či je všetko vopred určené čo sa má stať?! Zo slova Božieho nevidíme, žeby to bolo tak. Boh vie čo sa stane, ale Boh to tak neurčil. My, ľudia, máme slobodnú vôľu, aby sme sa sami rozhodovali. Aj v tomto proroctve, podľa ktorého by niekto mohol povedať, že Jonáš je falošný prorok, lebo povedal : „Ešte štyridsať dní a Ninive bude rozvrátené“ a nič sa nestalo. Ale išlo o to, že Boh tu postavil podmienku – alebo sa odvrátite od zlých ciest, alebo mesto zničím! Tu sa ľudia, vidíme, odvrátili od zla a preto im Boh dal novú šancu.

Keď sa pozrieme do listu Rimanom (6:23), tu je jasne povedané, že odplata za hriech je smrť. To znamená, že keď sme prvýkrát zhrešili, už vtedy sme mali zomrieť, ale tu sa ten príbeh nekončí. Boh nám dáva druhú možnosť, aj tretiu, aj štvrtú, ak ich potrebujeme. A veľakrát nepotrebujeme len tie, ale tisíc nových šancí. V tom vidíme Božiu milosť! Dáva nám každý deň novú milosť, aby sme sa navrátili k nemu, aby sme poslúchli jeho hlas. Tak, vlastne, aj pre týchto Ninivčanov, toto bola nová šanca. Boh ich nezničil preto že Boh všetkých ľudí miluje. On to, na čo sa nemohol pozerať bol hriech, ktorý títo ľudia vykonávali. A títo ľudia sa, podľa tohto slova, odvrátili od zlých ciest. Rozhodli sa, že aj oni budú slúžiť tomu Bohu, o ktorom zvestoval prorok Jonáš.

Zaujímave mi bolo, keď som sa pozeral do komentárov, že tieto slová, ktoré sú tuto napísané „Kto vie? Boh môže zmeniť svoj zámer, aby sa zmiloval...“. Toto slovo „zmilovať sa“ znamená „povzdychnúť“. To Božie povzdychnutie alebo zľutovanie sa nad týmto ľudom. Aj tu vidíme, že Boh aj im dal slobodnú vôľu a títo ľudia sa teraz rozhodli nasledovať Pána! Každý jeden z nás sme dostali tú slobodnú vôľu, aby sme nasledovali Pána alebo aby sme žili podľa svojho. Lenže žiť podľa svojho znamená žiť podľa nepriateľovho plánu. A preto sa toto Jonášovo proroctvo nesplnilo, lebo títo ľudia pochopili kto je Boh, o ktorom hovoril a že potrebujú zmeniť niečo vo svojom živote.

Toto je Božie zľutovanie, ku ktorému volá všetkých. Tá obeť na kríži Golgotskom bola pre všetkých ľudí – nie len pre niektorých! Pre všetkých! ALE odpustenie, ktoré s tým prichádza patrí len tým, ktorí si to vedome vzali aj pre seba. My sme poslúchli tie slová, ktorými nás Boh oslovil, aby sme mohli pocítiť Božie zľutovanie. Priznám sa, že ja veľakrát zabúdam na toto zľutovanie a správam sa ako keby to bolo niečo samozrejmé, ale to vôbec nie je samozrejmé. Za to môžeme každý deň Bohu ďakovať, lebo kvôli nám takú vysokú cenu za nás zaplatil – dal svojho syna za nás. Neviem čo by sme my urobili – či by sme aj my dali svojho syna, aby všetci ostatní mohli mať život, ale Boh to urobil a v tom vidíme strašne silnú Božiu lásku, ktorú nevieme celkom pochopiť.

Nech tieto slová sú nám k povzbudeniu, žeby sme Bohu ešte viac ďakovali za to čo máme a že ho môžeme poznať. Stále hovoríme, že nám je lepšie takto ako keby sme nepoznali Boha. Ďakujme Mu, že sme Ho mohli spoznať a že naše hriechy sú odpustené!


pripravil Daniel Sjanta



Výklad knihy proroka Jonáša, časť siedma
Táto kázeň bola kázaná dňa 21.10.2010 a nahrávku tejto kázne nájdete tu.
(Tiež bola publikovaná v Ceste Života, časopise Evanjelickej metodistickej cirkvi v Srbskej republike, v čísle 3/2012).

Thursday, September 27, 2012

Prebudenie v Ninive - Druhá šanca (Jonáš 6)



VÝKLAD KNIHY PROROKA JONÁŠA
ČASŤ ŠIESTA, JONÁŠ 3,1-5
KÁZANÉ DŇA 7.10.2010 V KOVAČICI
(nahrávku nájdete tu)


Jonáš 3,1-5
(1) Potom zaznelo slovo Hospodina Jonášovi druhýkrát: (2) Vstaň, choď do Ninive, do veľkého mesta, a zvestuj mu posolstvo, ktoré ti poviem. (3) Jonáš vstal a šiel do Ninive podľa Hospodinovho slova. Ninive bolo veľké mesto pred Bohom, na tri dni chôdze. (4) Jonáš vošiel do mesta, prešiel deň chôdze a volal: Ešte štyridsať dní a Ninive bude rozvrátené. (5) Ninivčania uverili Bohu, vyhlásili pôst a obliekli sa do vrecoviny od najväčšieho až po najmenšieho.
(Podľa Slovenského ekumenického prekladu)


Prvý verš tretej kapitoly je takmer identický s prvým veršom prvej kapitoly, až na to, že je zdôraznené, že slovo Hospodinovo zaznelo Jonášovi „druhýkrát“. Tým nám je jasne poukázané, že Boh ešte stále bol milostivý Boh a ešte stále mal ten prvotný plán s Jonášom, ale aj s Ninive. Boh si nenašiel iného proroka, aj keď to mohol urobiť, ale sa rozhodol, že práve Jonáš bude ten, ktorý pôjde do mesta Ninive. Možno by si niekto rozmyslel – no, keď si doteraz nebol, nemusíš ani teraz ísť, alebo by ho poslal na iné miesto. Ale Boh sa rozhodol, že si predsa len použije Jonáša a že predsa len chce, aby sa Božie slovo dostalo aj do tohto mesta Ninive. A preto vidíme, že táto tretia kapitola sa začína na podobný spôsob ako prvá – Božou výzvou pre Jonáša, aby vstal a išiel do Ninive.

Je nám tu napísané, dokonca dvakrát zdôrazneneé, že sa jedná o veľké mesto. Ak si všimneme, tak u Jonáša aj iné veci sú opísané aké veľké. Napr. veľký vietor sa zdvihol na mori, kým boli v lodi, potom veľká ryba bola tá, ktorá prehltla Jonáša a teraz veľký Boh volá Jonáša, aby išiel do veľkého mesta, aby Ho tam zvestoval. To čo je tu prekvapivé je, že Jonáš vstal a išiel. Tentokrát nepovedal: „Pane, kdekoľvek ma pošli, len nie tam.“ Ale čítame, že vstal a odišiel. Jonáš sa znovu nesťažoval. Že by to malo znamenalo, že tu máme nového človeka, ktorý sa úplne zmenil? Človeka, ktorý na základe tej skúsenosti, ktorú mal si povedal, že čokoľvek sa stane, bude nasledovať Pána? Keby sme len tieto slová prečítali, k takému záveru by sme mohli prísť, ale ako sa ďalej pozeráme, vidíme, že Jonášove úmysly neboli až také čisté. Predsa len nebol nadšený, že tam musí ísť, ale si mohol povedať, že radšej poslúchne Hospodina a pôjde, lebo nechce znovu prejsť cez ťažkosti ako minulý raz.

Že toto mesto bolo veľmi veľké svedčia nám aj niektoré mimobiblické záznamy. Zo štvrtého storočia našli jeden spis, ktorý opisuje toto mesto a hovoril, že toto mesto malo múr všade dookola, ktorý bol dlhý 100 km a že tie múry boli 10 m vysoké a boli také široké, že tri vojenské vozy jeden vedľa druhého mohli ísť po ňom (až 15 m). Na tom dlhom múre bolo asi 1500 strážnych veží! Tam bolo tiež poznamenané, že okrem Ninive v rámci tých múrov sa nachádzali ďalšie 2-3 mestá, ktoré mali spoločnú ochranu pred nepriateľmi. Bolo to naozaj veľmi veľké mesto, tak môžeme celkom aj pochopiť Jonášovu prvotnú reakciu, že sa bál ísť do tohto mesta – veď to bola veľmoc. Vtedy nebola demokrácia, že mohol odísť do toho mesta a povedať: mne tá a tá rezolúcia OSN dovoľuje byť tu a zaručuje mi takú a takú slobodu hovoriť vám toto. Vy mne musíte dovoliť moje právo, inak sa budem sťažovať do Ženevy. Také neexistovalo. Vtedy ak sa nejaká armáda pustila do vojny, všetko pred sebou ničili.

Bolo to veľmi veľké mesto, ale to čo je ešte dôležitejšie pre nás, aby sme si všimli, že to mesto bolo dôležité, významné pre Boha! V tomto meste, ako sa tuto spomína žilo 120.000 ľudí; ľudí, ktorí nepoznajú Boha. Boh stvoril každého jedného toho človeka a poznal ich a verím, že mu bolo ťažko sa pozerať na tých ľudí, ktorí každodenne odmietali veriť v Boha ale nasledovali falošných bohov. Preto sa rozhodol, že pošle proroka do tohto mesta, aby aj títo ľudia dostali šancu počuť kto je Boh a čo on pre nich môže urobiť.

Niektoré iné záznamy, podľa archeologických výkopavok hovoria, že Ninive nebolo až také veľké mesto, ako sa skôr myslelo, a že tie vonkajšie múry boli len 13 km dlhé. Keď tak zoberieme, tak by to mohlo byť ako nejaké malé mestečko. Zrazu tuto biblickí kritici hovoria: Aha, tuto sme vás chytili. Slovo Božie hovorí, že to bolo veľmi veľké mesto, na tri dni chôdze a archeológia dokázala, že to bolo malé mesto. Tu je chyba! Ale, to čo si musíme uvedomiť, že v tej dobe to čo bolo múrom opásané častokrát bol len kráľovský palác, miesto kde žili kráľ, jeho služobníci aj malá časť obyvateľov mesta. Obyčajný ľud veľakrát býval okolo tých múrov, lebo kráľa veľmi nezaujímalo čo sa s nimi stane. Žiaľ, to tak bolo. Pretože aj vojsko keď sa snažilo dobyť nejaké miesto, museli najprv pozabíjať všetkých ľudí a potom sa len mohli dostať ku kráľovi. To čo je smutné je, že vtedy ľudia, ktorí nemali nijaké povinnosti v kráľovom paláci, ako keby neexistovali. Všetci tí, ktorí boli otroci nemali dokonca ani svoje meno. Jednoducho neexistovali. Boli nábytok, ktorý hovorí. Nábytok, ktorý sa staral o kráľa, jeho statok, majetok, celú mašineriu, aby to fungovalo bez problémov. Len, aby sa ten kráľ cítil dobre. A z toho nám môže byť jasné, že v tom meste mohlo naozaj bývať tých stotisíc ľudí, kde možno len malá časť toho bývala vnútri, kým zvyšok býval okolo múrov. Oni boli v neustálom nebezpečí, či náhodou nepríde nejaké nepriajteľské vojsko, ktoré by ich zničilo. Ale zrazu aj prichádza jedno také nebezpečie. A Jonáš je ten, ktorý to prináša – zvesť o zničení.

To je veľmi zaujímavé slovo, s ktorým Jonáš prichádza a pravdepodobne je to najkratšia kázeň, ktorú v Písme nachádzame. „Ešte 40 dní a Ninive bude rozvrátené“. Čo tam ešte Jonáš všetko hovoril nevieme, ale to čo vieme je aká bola reakcia a to. Všetci uverili Bohu a vyhlásili pôst, obliekli sa do vrecoviny, od najväčšieho po najmenšieho. Toto nebola len prekvapujúca reakcia, ale šokujúca! Keď proroci medzi Izraelom prorokovali, keď zvestovali slovo Božie, tak boli veľakrát vysmiati, dokonca Jeremiáš bol zaviazaný v bráne Jeruzalemskej, lebo zvestoval to čo mu Hospodin naložil. Ale, toto nebol Izraelský národ, ale pohanský, ktorý dokonca nepoznal Hospodina a čítame o tom, že všetci uverili!

Vidíme, že tak ako sa Jonáš stretol s námorníkmi, ktorí taktiež uverili v toho Boha, ktorý ich zachránil, tak vidíme, že aj Ninivčania, na istý spôsob uverili tým slovám, ktoré Jonáš hovoril.  Božia milosť sa naozaj prejavila ako veľmi veľká v tomto oddieli. Božie milosť ako pre Jonáša, tak aj pre Ninivčanov, lebo dostali druhú šancu. Ale aj Jonáš dostal novú šancu! Boh mu mohol povedať, že nechce, aby už viac bol jeho prorok. Boh si ho predsa len znovu použil a vďaka tomu, všetci títo Ninivčania prišli k poznaniu, že sa potrebujú odvrátiť od zlých ciest. Pohanský národ, ktorý vlastne každý Izraelčan nenávidel, kvôli zlým veciam, ktoré urobili, zrazu mohli počuť, čítať, že aj oni uverili v Hospodina.

Tá vrecovina, do ktorej je napísané, že sa obliekli, bola doslova ako obyčajné vrece, ktoré používame, ktoré malo dieru za hlavu a ruky a bolo vlastne pripravené z kozej alebo ťavej srsti a veľmi to pichalo, veľmi to bolo nepríjemné, lebo nemali vtedy možnosť tú srsť zjemniť. A bol to prejav smútku. Všetci tí, ktorí smútili, z najrôznejších dôvodov (najčastejšie išlo o smrť blízkeho), sa tak obliekli do vrecoviny, alebo ešte sedeli v popole, alebo sa posypali popolom. A tým, že vrecovina bola nepríjemná na nosenie im mala ešte viac pripomenúť tú bolesť, tú ťažkosť. Na tento spôsob vlastne každý mohol vidieť, keď je niekto oblečený do vrecoviny, že za niečím smúti. Je to podobne tomu ako dnes na prejav smútku nosíme čierno. A takisto ako nachádzame, že to bol smútok, ona sa nosila aj ako znak pokánia, ľútosti ale aj počas pôstu. Vrecovina predstavovalo to úplne najjednoduchšie oblečenie a v tej jednoduchosti chceli povedať: zriekam sa všetkého čo mám, lebo všetko čo mám aj tak nie je moje a chcem so všetkým patriť Bohu. Dokonca nachádzame, že aj niektorí z prorokov toto nosili stále. Nielen vtedy keď smútili za niečim, ale ako nejakú „uniformu“, ak to môžeme tak povedať. U Izaiáša, v 20. kapitole, čítame, že to on nosil stále na sebe a mal kožený opasok a to isté čítame aj o Jánovi Krstiteľovi u Marka. Toto bol prejav skromnosti. Priznám sa, že aj mňa to priviedlo k rozmýšľaniu a verím, že každého kresťana by to malo priviesť k rozmýšľaniu. Veľakrát sa snažíme kúpiť čo viac oblečenia, aby sme mali a neuvedomujeme si, že sa ľudia v slove Božom ani netrápili s takými vecami. V dnešnom svete (a my kresťania sme to nejako od nich prebrali) sa človek hodnotí podľa jeho oblečenia. My by sme aspoň mali pracovať na tom, aby sa začal meniť svetonázor tohto sveta. Neznamená, že máme chodiť s deravými šatami, ale poznať hranicu medzi jednoduchosťou a preháňaním. To vlastne platí pre všetky oblasti ľudského života!

Slovo Božie nás pozýva, aby sme žili v skromnosti, aby sme každý deň skúmali svoje životy, či náhodou neexistuje niečo, čo sa protiví slovu Božiemu. Ninivčania, keď počuli tieto slová, že mesto bude rozvrátené, všetci sa zamysleli nad svojim životom a mohli si uvedomiť, že nerobili dobré veci. Že veci, ktoré dovtedy pokladali za normálne neboli normálne.

Prorok Nahum, v tretej kapitole sa vyjadruje k tomuto mestu a on toto mesto nazýva mesto krviprelievania. To nie je pekná prezývka! Napriek tým všetkým zverstvám, ktoré sa stali v meste, alebo oni vykonali na iných miestach; napriek všetkému tomu, Boh im dáva novú šancu. Dáva im možnosť, aby sa pokajali, aby sa odvrátili od zlých ciest, lebo to nie je Boží spôsob. Boží spôsob je láska, nie meč. Nie krviprelievanie. Nie nenávisť. Boží spôsob je láska!

Toto bolo znovu veľké varovanie pre Izraelcov, žeby sa aj oni zamysleli nad svojim životom. Aby si povedali, že ak sa mohli vrátiť k Pánovi tí, ktorí mali také veľké hriechy, tak o čo skorej by sme sa my mali každý deň vracať Pánovi. A vidíme v Písme, že mnohokrát Izrael odišiel ďaleko od Pána! Túžili byť ako okolité národy. Ale Hospodin za seba hovorí, že je žiarlivý Boh! On s nimi uzavrel zmluvu, že bude ich Bohom, ktorý ich bude ochraňovať a viesť, ale zároveň On očakával aj niečo od Izraela. On očakával, že mu budú verní, že mu budú slúžiť a Izrael toto mnohokrát porušil! Uctievali cudzích bohov, urobení zo zlata, striebra alebo aj z dreva. A koľkokoľvek Boh rúcal tých bôžikov, ktorých si Izrael postavil, stále sa k nim vracali.

Jonáš kázal, že o štyridsať dní to mesto bude rozvrátené. Toto slovo „rozvrátené“ je použité aj pri zničení Sodomy a Gomory. To išlo o úplné zničenie mesta! Ľudí to prinútilo rozmýšľať. O štyrdsať dní toto mesto bude zničené? A čo bude s nami? Čo dovtedy budeme robiť? Možno hneď zo začiatku ani nepočúvali Jonáša, ale potom začali rozmýšľať – čo ak to naozaj bude tak? Čo ak jeho Boh naozaj to môže urobiť? O sile Izraelského Boha verím, že už aj pred tým počuli. Všetky okolité národy, okolo Izraela, veľmi dobre vedeli, kto je Boh! Možno to bol dôvod - strach, ale to čo je dôležité že sa odvrátili od zla! A aj tento počet – štyridsať dní má zvláštne miesto v Písme. Ak si pamätáme, aj potopa – pršalo štyridsať dní a nocí. Izrael sa túlal po púšti štyridsať rokov. Ježiš bol pokúšaný v púšti štyridsať dní. Keď Mojžiš bol na Sinaji, tak tiež jeho pôst trval štyridsať dní. Filištínci vládli nad Izraelom štyridsať rokov, podľa knihy Sudcov. Toto číslo malo zvláštne miesto v slove Božom. Tak ako to bol prípad aj s tromi dňami, ktoré Jonáš strávil v rybe.

Bolo toto niečo úplne neslýchané v Ninive. A napriek tomu, že nepoznali osobne Hospodina, rozhodli sa, že poslúchnu Jonášove slová a že ho začnú nasledovať. Boli najhorší, a Boh aj takých prijal. Žiaľ, veľakrát sa stava aj v cirkvi také. Tí, o ktorých sa vie, že zlé veci robili, veľakrát ich kresťania nepustia medzi seba, lebo si asi v hĺbke duše myslia, že pre takých niet odpustenia. A veľakrát zabúdame, že aj my sme boli hriešni! A spomeňme si, že pred Bohom sú všetky hriechy rovnaké – neexistuje väčší alebo menší hriech. Všetci sme v rovnakom postavení pred Bohom a On si nás aj tak vybral. Prijal nás a urobil z nás svoje deti.

My máme zodpovednosť, aby sme takisto boli ako Jonáš, aby sme išli do sveta a nie aby sme boli tí, ktorí si len odrobia svoje, ale aby sme vo svojom srdci mali pravú lásku voči všetkým ľuďom. Lebo podľa toho nás ľudia budú poznať, ako Ježiš povedal. Nie podľa oblečenia, ale podľa toho ako žijeme a ako sa správame. Že preukazujeme lásku jeden druhému, ale aj tým, ktorí Boha ešte nepoznajú! A našim príkladom by sme ich mali presvedčiť, že aj s nimi sa Boh chce stretnúť, že aj ich Boh chce mať za svoje deti.

Nech nám v tom Boh pomôže, aby sme sa mohli stať tým kanálom lásky Božej, aby mnohí prišli spoznaniu Pána cez nás.

pripravil Daniel Sjanta



Výklad knihy proroka Jonáša, časť šiesta
Táto kázeň bola kázaná dňa 7.10.2010 a nahrávku tejto kázne nájdete tu.
(Tiež bola publikovaná v Ceste Života, časopise Evanjelickej metodistickej cirkvi v Srbskej republike, v čísle 2/2012).

Monday, August 27, 2012

Nádej pre beznádejných (Jonáš 5)



VÝKLAD KNIHY PROROKA JONÁŠA
ČASŤ PIATA, JONÁŠ 2,1-11
KÁZANÉ DŇA 23.9.2010 V KOVAČICI
(nahrávku nájdete tu)


Jonáš 2,1-11
(1) Potom Hospodin prikázal veľkej rybe, aby Jonáša zhltla. Jonáš bol v bruchu ryby tri dni a tri noci. (2) Jonáš sa z bruchy ryby modlil k Hospodinovi, svojmu Bohu. (3) Hovoril: K Hospodinovi som volal zo svojho súženia a on ma vypočul. Z útrob podsvetia som kričal o pomoc, ty si začul môj hlas. (4) Hodil si ma do hlbiny uprostred šíreho mora, aby ma obkľúčil prúd. Všetky tvoje príboje a vlny sa nado mnou prevalili. (5) Ja som však povedal: Som zahnaný spred tvojich očí. Ako ešte uzriem tvoj svätý chrám? (6) Obklopila ma voda až po hrdlo, obkľúčila ma hlbina, chaluha mi ovinula hlavu (7) pri základoch vrchov. Zostúpil som do krajiny, ktorej závory sa za mnou zavreli naveky. Ty si však vytiahol môj život z jamy, Hospodin, Bože môj. (8) Keď vo mne chradla duša, spomenul som si na Hospodina, moja modlitba prišla k tebe, do tvojho svätého chrámu. (9) Tí, čo uctievajú ničomných bôžikov, opúšťajú toho, ktorý je verný. (10) Ja ti však chcem obetovať s hlasným chválospevom a chcem splniť, čo som sľúbil. Spása je u Hospodina. (11) Hospodin povedal rybe, aby vyvrátila Jonáša na suchú zem.
(Podľa Slovenského ekumenického prekladu)


Pokračujeme s výkladom knihy proroka Jonáša.
Znovu máme pred sebou druhú kapitolu, ale nie je to chyba! V tejto časti nášho študovania knihy Jonáša by som sa chcel sústrediť nie toľko na samotný text ako na jednu tému, ktorá z nej vyplýva a to je otázka podsvetia, v ktorom Jonáš veril, že sa nachádza.

To čo je najdôležitejšie, aby sme si v tomto oddieli všimli je, že to, že sa Jonáš našiel v bruchu tejto ryby nebol trest, ale to bola záchrana z Božej strany. Keby bol hodený do mora a keby Boh neposlal túto rybu, Jonáš by sa bol zatopil. Nebol na veľmi príjemnom mieste, v bruchu ryby, ale aspoň bol živý. A táto druhá kapitola, ako sme aj minule videli je Jonášova ďakovná modlitba, alebo žalm, preto že ho Boh zachránil. Tri dni a tri noci, ktoré strávil v bruchu ryby sú dôležité ešte z toho pohľadu, že nám je tu predpoveď smrti a vzkriesenia Pána Ježiša Krista, ktorý sa tiež nachádzal v hrobe a v tretí deň vstal z mŕtvych a zvítazil nad smrťou.

Vidíme, že sa nám tu skrývajú niektoré veci, ktoré možno na prvý pohľad nevidíme. A to čo je dôležité uvedomiť si v celej knihe je obraz Boha, ktorý vystiera svoje ruky aj k pohanom.

V treťom verši nachádzame Jonáša, ktorý volá k Hospodinovi. Čítame: „K Hospodinovi som volal zo svojho súženia a on ma vypočul. Z útrob podsvetia som kričal o pomoc, ty si začul môj hlas.“ Toto podsvetie, alebo ako sa niekedy prekladá dnes „peklo“ je zlý preklad tohto slova, pretože v Starej Zmluve slovo „peklo“ vlastne neexistuje. Peklo, také aké ho my chápeme - ohnivé jazero, v ktorom čaká večná smrť všetkých tých, ktorí odmietli Pána Ježiša Krista v tomto živote. Podľa židovského chápania, v hebrejčine toto slovo podsvetie, alebo ríša mŕtvych, alebo ako to Jonáš uvádza v siedmom verši – jama – sa v hebrejčine povie „šeol“. Toto slovo, ktoré dodnes nevedia ako ho presne preložiť, podľa židovského chápania predstavovalo miesto, na ktoré ľudia odchádzali po smrti.

Neexistovali ráj a peklo ako to my dnes chápeme, teda miesto na ktoré odchádzali ľudia, ktorí boli spravodliví alebo nespravodliví. Takéto niečo nenachádzame tu z jedného jednoduchého dôvodu. Potrebujeme si najprv uvedomiť aké je jediné kritérium, ktoré rozhodne kde naša duša strávi večnosť. Čo sme urobili s obeťou Pána Ježiša Krista – či sme ju zahodili alebo sme ju prijali s vierou, teda či sme sa rozhodli nasledovať Ježiša alebo nie. Keď prosíme Pána Ježiša Krista, aby odpustil aj naše hriechy a stal sa našim Pánom a Spasiteľom, to je jediné kritérium podľa ktorého môžeme vedieť čo sa s nami stane po smrti. V Starej Zmluve, kým Mesiáš ešte nebol prišiel, veci boli trochu iné.

Toto miesto – jama, ríša mŕtvych, podsvetie, alebo jednoducho „šeol“ bolo miesto na ktoré všetci mŕtvi odchádzali a bolo to miesto tmy, miesto z ktorého sa, podľa rôznych miest v Biblii, nie je možné vrátiť. Čítame, že tam nikto nechváli Boha, ale dokonca je tam úplné oddelenie od Boha. Tiež, ako nám aj slovo hovorí, predstava bola, že toto miesto je pod zemou, tak ako je nebo, kde Boh prebýva, nad zemou. Tak tie dve veci sú úplne oddelené.

Pozrime si niektoré miesta, ktoré hovoria o šeole:
V Žalme 88,6 čítame: „Mám miesto medzi mŕtvymi, zabitými, čo ležia v hrobe, na ktorých si už nespomenieš, ktorí sú ti vytrhnutí z ruky“. V tomto verši je opísané zúfalstvo žalmistu, že keď už odíde do podsvetia, vtedy nebude ani cítiť prítomnosť Božiu a pre mnohých je to práve ten najväčší trest. Aj predstava ohnivého jazera, ktoré spaľuje naše telo je nič v porovnaní s tým, že máme celú večnosť byť oddelení od Boha. Znamená, celú večnosť neprežiť prítomnosť Božiu, nepocítiť ho v svojej blízkosti – to je ten najväčší trest.

Na druhej strane, Žalm 139,8 hovorí: „Keby som vystúpil na nebesia, si tam, keby som si ustlal v ríši mŕtvych, si tam ... a tvoja pravica by sa ma ujala“. Predsa len vidíme, že Boh je kráľom, alebo Boh je Pánom celého vesmíru a dokonca aj tohto miesta, v ktorom sa nachádzajú títo ľudia, za ktorých je napísané, že Boha neoslavujú.

Prorok Amos 9,2: „Keby prenikli do podsvetia, aj odtiaľ ich moja ruka vezme; a keby vystúpili aj na nebesá, aj odtiaľ ich zvrhnem.“ Naozaj neexistuje miesto na tejto zemi, ani pod zemou, ani nad zemou, na ktorom sa môžeme skryť pred Bohom. A tu vidíme tú Jonášovu snahu újsť spred tváre Hospodinovej, že bola zbytočná, lebo Hospodin je všadeprítomný.

Na základe slov, ktoré nachádzame v druhom verši, vidíme, že je podsvetie opísané ako nejaká obluda, ktorá žerie ľudí. Izaiáš 5,14 „Preto podvsetie otvorí svoje hrdlo, naplno roztvorí svoju tlamu a zostúpia doň vznešení a pospolitý ľud“. Teda predstava pre Židov, ako vidíme z týchto slov, je že podsvetie je niečo hrôzostrašné. Predstava, že niekde odídem a Boh tam nebude bola pre nich strašná, a preto nachádzame mnohé žalmy, kde žalmisti vyjadrujú svoj smútok a žiaľ nad týmto miestom. U Jonáša teda vidíme, že toto podsvetie je predstavené ako obraz nejakej obludy, ktorá žerie ľudí a Jonáš sa doslova našiel v takej situácii, lebo ho prehltla veľká ryba.

Šeol sa chápal ako hrob, teda hrob je miesto kde ostáva naše telo, ale naša duša odchádza do šeolu. Ešte jeden verš - Jób 11,8 hovorí: „Preskúmaš azda Boha a či bez zvyšku vystihneš dokonalosť Všemohúceho? Je vyššia ako nebesia. ... je hlbšia ako podsvetie.“ Tu vidíme, že aj podsvetie sa nachádza v rámci Božej vlády a panstva.

Žalm 86,13 „Veľká je tvoja milosť voči mne, vyslobodil si ma z hlbín ríše mŕtvych“ Toto „z hlbín ríše mŕtvych“ doslova sa prekladá „z najhlbšej časti ríše mŕtvych“. Tento verš je pre nás dôležitý, lebo z neho vznikla ľudská predstava pekla. Ešte v stredoveku vznikla predstava, že aj v pekle existujú rôzne vrstvy alebo úrovne, podľa toho aké hriechy sme v živote urobili. Jeden spisovateľ Dante Alighieri v tej dobe napísal jednu knihu „Božská Komédia“. V tejto knihe opisuje po svojej predstavivosti ako vyzerá peklo, nebo a očistec. A v tomto pekle opisuje, že tam je deveť kruhov pekla, a podľa toho ako sme žili (hrešili) na zemi, podľa tam nás tam uskladnia – tých, ktorí si zaslúžia ísť do pekla. Táto predstava je vlastne chybná, lebo Slovo Božie jasne hovorí, že pred Bohom neexistuje menší alebo väčší hriech – všetky sú rovnaké. V našom ľudskom rozmýšľaní robíme rozdiel medzi napr. klamom, ktorý by sme označili ako malý hriech a napr. vraždou, ktorú by sme označili ako veľký hriech.

Je to miesto zabudnutia, miesto zla, bolesti, úzkosti, stiesnenia, čokoľvek čo by nám pripomínalo oddelenie od Boha. Všetko čo si vedeli predstaviť ako to najhoršie, to bolo podsvetie, vlastne smrť. Keď sa na to pozrieme, je to niečo úplne iné od toho ako sa apoštol Pavel o smrti vyjadruje. Zomrieť mi je zisk – on sa teší na deň keď už nebude na zemi a bude so svojim Pánom. A vidíme, že v Izraeli bola úplne iná predstava čo sa nachádza za oponou – na druhej strane.

V Izraeli sa medzi Jonášovou a Pavlovou dobou stalo niečo významné, že sa zmenila predstava o smrti. Bol to Pán Ježiš Kristus a jeho zvíťazenie nad smrťou. To znamená, že smrť už nemusela byť niečo strašné, niečo najhoršie čo sa nám mohlo stať, ale práve naopak, je to niečo najlepšie čo sa nám môže stať, lebo sa už nebudeme nachádzať v tomto údolí plaču, sĺz a bolesti, ale budeme mať možnosť byť s našim Pánom celú večnosť.

Neviem či chápeme tento rozdiel, ktorý tu nachádzame? Je to úplný obrat v rozmýšľaní. S týmto majú mnohí ľudia dnes problém. Ale všetko to vychádza z tej neistoty toho čo sa skrýva na druhej strane, kvôli tomu, že nemajú vzťah s Pánom Ježišom Kristom, ktorý nám jediný dáva istotu a pokoj aj pri otázke smrti. Pre nás, ktorý sme uverili v Pána Ježiša Krista by smrť mala byť, tak ako aj pre Pavla, ziskom, lebo nás tam čaká večnosť s ním, v prítomnosti Jeho slávy.

Aj napriek tomu, že túto istotu Pána máme, smrť nášho blízkeho nikdy nie je ľahko prijať. To neznamená, že keď poznáme Pána, nesmieme plakať nad smrťou blízkeho, ale sa musíme radovať. Veď aj sám Ježiš plakal nad smrťou svojho priateľa Lazara. Ale v duši môžeme prežívať pokoj aj keď z očí sa valia slzy. Skúsme sa na smrť pozrieť cez Božie oči. Verím, že On sa teší keď k sebe môže povolať svoje deti, lebo diabol už nemá žiadnu moc nad nimi. Teší sa, lebo už konečne má svoje deti späť pri sebe! A to už na celú večnosť!

Niečo najhoršie čo sa pre Izraelca mohlo stať je keď zažive ocítil toto peklo, alebo šeol – a to bolo vtedy keď boli v nejakej chorobe, alebo v nejom probléme, utrpení. Spomeňme si, že vtedy moderná medicína neexistovala, čo znamená, že aj najslabšia chrípka mohla mať veľmi zlé následky. A tak vlastne každé uzdravenie, alebo vyslobodenie z utrpenia pre týchto ľudí znamenalo radosť, pretože Hospodin sa zmiloval nad nimi a daroval nový život. Možno ako najznámejší príklad toho nám je Jób, ktorý zažil až nadľudské utrpenie a keď všetko prešlo a keď sa dokázal pred Hospodinom, že je verný a spravodlivý, Hospodin ho požehnal ešte väčším bohatstvom ako tým, ktoré mal pred tým a on sa tešil z toho všetkého a urobil hostinu, na ktorú zavolal všetkých známych. Či by sme sa nemali aj my tešiť takto? Každé ráno máme rozhodnutie pred sebou, či budeme ďakovať a tešiť sa z toho, že nás Pán Boh miluje a chce byť súčasťou nášho života, alebo budeme prejavovať svoj nespokoj?!

V podobenstve o boháčovi a Lazárovi (Lukáš 16,19-31) čítame ďalšie chápanie čo sa vlastne deje v tomto záhrobnom živote. V tomto období medzi SZ a NZ rabíni prišli s predstavou, že sú dve miesta, na ktoré ľudia odchádzajú po skončení svojho života. Ako je to tu opísané, to miesto pre spravodlivých bolo lono Abrahámovo. A miesto pre nespravodlivých, to bolo odcudzenie. Tu píše, že tieto dve mestá sú oddelené neprekonateľnou priepasťou. Z toho vlastne aj v Novej Zmluve, alebo v gréčtine, ktorou je NZ písaná sa dostavame k novému slovu a to je Hades. Toto je miesto, na ktoré odchádzajú všetci spravodliví a nespravodliví a čakajú na posledný súd. V Rímskokatolíckej cirkvi vzniklo učenie, že všetci ľudia odchádzajú do očistca (pokiaľ nespáchali jeden zo siedmych smrteľných hriechov), kde sa naša duša očisťuje od všetkých hriechov, ktoré sme na zemi urobili a potom sme takí očistení presunutí do neba. V slove Božom nenachádzame žiadne opodstatnenie tejto dogmy!

Keď sa náš život na tejto zemi skončí, už je neskoro, aby sme hocičo opravili! Teraz je deň spasenia! Teraz je deň kedy môžeme odovzdať svoj život Pánovi a nasledovať ho! Už po smrti je neskoro! Vtedy už len dočkáme na ten posledný súd, na ktorom bude rozhodnuté kde strávime celú večnosť.

Apoštolské vierovyznanie, ktoré ako cirkev vyznávame hovorí v jednom riadku, že keď Pán Ježiš zomrel, zostúpil do pekla a toto je to miesto, na ktoré Pán Ježiš Kristus išiel, aby zvestoval to čo dokonal všetkým, ktorý zomreli pred Jeho príchodom (1 Petrov 3:19). Lebo všetci ľudia, ktorí zomreli pred Jeho narodením, nemali odkiaľ počuť čo sa stalo a Ježiš vtedy zostúpil do pekla, do šeolu, aby sám bol svedkom toho veľkého zázraku, ktoré učinil za celé ľudstvo.

Matúš 25,41 hovorí o oddelení oviec a kôz. A ten večný oheň je to miesto, ktoré je pripravené pre vštkých tých, ktorí zomreli aj tou duchovnou smrťou. To je to miesto, to ohnivé jazero, alebo ohnivá pec – tam sú všetci, ktorí na poslednom súde neobstoja, ktorí odmietli nasledovať Pána Ježiša Krista a prijať ho za svojho Spasiteľa a Pána. A toto slovo v gréčtine je Gehenna. Poznanie gréckych slov vám možno nebude veľa hovoriť, ale je dôležité si všimnúť, že slovo „peklo“ v slovenčine má v pôvodnych jazykoch viac než len jeden význam.

Sú niektoré kresťanské spoločenstvá, ktoré hovoria o tom, že keď človek zomrie, už neexistuje, len zaspí a už sa nikdy nezobudí, ale Slovo Božie nás upozorňuje, že to nie je pravda, a že život po smrti existuje. A ako budeme žiť po smrť záleží na tom ako sme žili teraz, do smrti. Povedať, že sa nič nedeje po smrti je zbaviť sa zodpovednosti a zľahčiť si veci. Ale potom prichádza otázka – čo my tu robíme na zemi? Niekto sa s nami hrá? Aký život má zmysel, ak sa smrťou všetko končí?

Slovo Božie nám hovorí, že Boh má s nami zvláštny plán, že nás dokonale pozná a že pripráva pre nás (ktorí sme uverili) niečo ešte krajšie a lepšie ako tu na zemi. Nenachádzame tu veľa čo nás čaká po skončení života – veľmi málo veršov hovoria čo bude ďalej, ale to verím, že nie je ani cieľ, aby nám do podrobnosti opisoval čo bude, ako bude, ako sa tam bude žiť – v liste Korinťanom je napísané, že nás tam čaká niečo čo sme si nikdy nevedeli predstaviť našími zmyslami – ani sme o tom nepočuli, ani sme nevideli, ani do našich sŕdc také niečo nevstúpilo. Darmo by nám to vysvetľoval – mohla by sa napísať ešte jedna kniha, ale by sme to nepochopili, lebo je to ponad naše chápanie. Preto sa Boh rozhodol namiesto vysvetlenia ako bude potom, dal nám svoje slovo, aby nám bolo ako upozornenie, ako máme žiť tu na zemi. Ako máme svoj život spravovať tak žeby sme na tom poslednom súde obstáli. Aby sme nebrali naľahko ten Boží súd, mysliac si, že Boh je láska a pozrie nám cez prsty. To je pravda, že Boh je láska, ale je On aj spravodlivý. A to znamená, že každý hriech musí potrestať, lebo nič nečisté nevstúpi pred Boha.

A tak pre nás toto môže byť veľkým povzbudením, ale aj upozornením. Povzbudením preto, aby sme vedeli, že tento život nie je náhodou, ale že nás po tomto čaká večnosť s našim pánom. Čaká nás život s tým, ktorému sme sa rozhodli odovzdať svoje životy na zemi. Lepšej odmeny niet! Večnosť strávená v prítomnosti nášho Pána Ježiša Krista. Nech toto je naším heslom každý deň, aby sme ďakovali, že nám dal vo svojej milosti ešte jeden deň, aby sme tento deň využili na jeho slávu.
pripravil Daniel Sjanta



Výklad knihy proroka Jonáša, časť piata
Táto kázeň bola kázaná dňa 23.9.2010 a nahrávku tejto kázne nájdete tu.
(Tiež bola publikovaná v Ceste Života, časopise Evanjelickej metodistickej cirkvi v Srbskej republike, v čísle 6/2011).