Náš hriech ovplyvňuje aj iných (Jonáš 3)

VÝKLAD KNIHY PROROKA JONÁŠA

ČASŤ TRETIA, JONÁŠ 1,9-16

KÁZANÉ DŇA 9.9.2010 V KOVAČICI

(nahrávku nájdete tu)

Jonáš 1,9-16

(9) Povedal im: som Hebrej a vzývam Hospodina, Boha nebies, ktorý utvoril more a súš. (10) Vtedy sa muži veľmi zľakli a povedali mu: Čo si to spáchal?! Vedeli totiž, že je na úteku spred Hospodinovej tváre, lebo im to povedal. (11) Spýtali sa ho: Čo máme s tebou urobiť, aby sa more pod nami utíšilo? More sa totiž búrilo čoraz väčšmi. (12) Odpovedal im: Chyťte ma, hoďte do mora a more pod vami sa utíši, lebo viem, že pre mňa vás postihla táto veľká búrka. (13) Potom muži veslovali, aby sa vrátili k pevnine, ale nemohli, lebo more sa proti ním búrilo čoraz väčšmi. (14) Potom volali k Hospodinovi a hovorili: Ach, Hospodine, nech nezahynieme kvôli životu tohto muža a neuvaľ na nás nevinne vyliatu krv. Veď ty si Hospodin a urobil si, ako sa ti páčilo. (15) Nato chytili Jonáša, hodili ho do mora a more prestalo zúriť. (16) Mužov zachvátila veľká bázeň pred Hospodinom. Obetovali Hospodinovi obeť a zaviazali sa sľubmi.

(Podľa Slovenského ekumenického prekladu)

Situácia, v ktorej sa Jonáš a ostatní námorníci nachádzali nebola vôbec príjemná. Zažiť búrku, alebo silný dážď kým sme doma, alebo keby sme boli aj niekde uprostred poľa je úplne iný pocit ako byť na lodi a zažiť búrku. Neviem sko vy, ale ja som niekoľkokrát bol na lodi, ale aj keď je počasie bez vetra, je to taký neistý pocit. A predstavme si len ako to môže byť strašné keď zo všetkých strán fúka vietor a valia sa vlny. Aj tá najväčšia loď, keď na ňu príde veľká vlna nemôže zostať úplne pevná. More bolo často v minulosti nazývané nepriateľom ľudí, lebo práve tam mnohí skončili svoj život.

Z tohto oddielu sa dozvedáme, že Boh, ktorému Jonáš slúži je Boh, ktorý utvoril to more a ktorý vlastne aj poslal tú búrku. Tá búrka teda nebola náhodná, ale bola špeciálne utvorená, aby prehovorila do svedomia proroka Jonáša. Boh ho pozval, aby niečo preňho urobil, ale to Jonáš odmietol, dokonca odišiel do úplne opačného smeru, lebo bol presvedčený, že vie čo robí. Chcel teda ujsť spred tváre Hospodinovej do Taršíša. Ale, narýchlo si uvedomil, že od Hospodina sa nedá ujsť. A práve v tej výpovedi, ktorá odznela môžeme dočítať: „On stvoril more aj súš. Teda On ho stvoril, On ho aj spravuje, a On aj dal túto búrku, pretože ja som na vine, že vy ste v nebezpečí.“ On sa týmto aj priznal námorníkom a táto Jonášova žiadosť, aby ho hodila do mora sa v minulosti stretla s niekoľkými vysvetleniami. Ja by som tu chcel spomenúť tri.

To prvé vysvetlenie, ktoré rôzni teológovia ponúkajú je, že na tento spôsob Jonáš chcel obetovať seba, aby zachránil životy týchto všetkých ostatných námorníkov. Teda život jedného za záchranu života mnohých.

To druhé vysvetlenie je, že jednoducho chcel celkom uniknúť od Boha z tejto zeme. Aj keď si bol istý, že ani v podsvetí neunikne Bohu, chcel ujsť od Božej požiadavky, aby išiel evanjelizovať veľké pohanské mesto Ninive.

Tretie vysvetlenie je v tom, že toto vnímal ako Boží trest za svoju vzburu. A jediný spôsob ako sa to mohlo zastaviť je, že ho hodia do toho mora.

Nevieme bližšie povedať ako on vlastne vedel čo má urobiť, ale vieme, že keď ho raz vyhodili do mora, naozaj tá búrka stíchla. Tá jeho požiadavka vlastne bola správna. Predovšetkým chcem, aby sme si tu všimli, že tu máme jeden zaujímavý obraz. Jonáš, ktorý bol prorok Hospodinov, teda ten, ktorý nosil slovo Hospodinovo medzi ľudí, ktorý za seba tvrdil, že sa bojí Hospodina ostáva ľahostajný na všetko toto čo sa deje a námorníci sú tí, ktorí sa zľakli keď spomenul kto je jeho Boh a od koho on vlastne uteká.

To jeho vyznanie, že je Hebrej a že vzýva Hospodina, Boha nebies a keď vysvetlil čo sa s ním vlastne stalo, prečo uteká spôsobilo, žeby sa títo námorníci, zľakli, lebo si uvedomili, že je to dôvod tej búrky. Lebo všetci sa modlili, vyhadzovali tovar do mora a nič sa nedialo. A zrazu objavili, že tam sa nachádza ešte jeden človek, ktorý spí, teda nemodlí sa, žeby ich životy boli zachránené. A keď im on vyrozprával kto je on a čo vlastne robí, hneď vedeli, že je on dôvod ich nešťastia a nebezpečenstva. Spomeňme si, že ešte pred tým, keď lósovali, lós padol na jeho meno. Už pred tým mohli vedieť, že Jonáš niečo urobil a že tá búrka nie je obyčajná búrka.

Vidíme na druhej strane, že títo náromníci sa správajú ako keby o Hospodinovi vedeli, ako keby o ňom už niečo počuli. A môžeme sa aj tu pozrieť trocha do pozadia. Oni boli Feničania, teda mesto Jafa bolo vo Fenícii, ktorá bola susedná krajina do Izraela. Niektorí sa nazdávajú, že jedna časť Feničanov (hlavne tí, ktorí žili v južných mestách, medzi ktoré patrila aj Jafa) boli potomkovia Filištíncov. A pamätáme sa aké všetko zážitky mali Filištínci v stretávaní sa s Izraelcami. Vôbec to neboli príjemné stretnutia. A určite všetky tie príbehy sa prenášali z kolena na koleno, z generácie na generáciu a všetci vedeli, že Boh Izraela je Hospodin zástupov a môžeme sa domnievať, že tieto ostatné národy, aj keď Hospodina neuctievali, mali bázeň pred ním. Počuť také veľké veci, ktoré On urobil, počnúc od toho akým zázračným spôsobom ich vyviedol z Egypta, a viedol do zasľúbenej zeme, ale aj množstvo druhých nemilých dejov. Keď sa rozpamätávali nad tými príbehmi, možno im aj krv mrzla od strachu. A zrazu si uvedomili, že to je ten Hospodin, ktorý zapríčinil toto. Uvedomili si, že Hospodin, alebo Jahve, ako je to v hebrejčine nie je len obyčajný boh, ale Boh, s veľkým „B“, Boh, ktorý utvoril nebesia a zem.

Aj keď Jonáš vysvetlil čo majú robiť, že ho majú hodiť do mora aby sa na ten spôsob zachránili, vidíme že sa napriek tomu títo námorníci predsa len snažia veslovať ku pevnine. On im povedal čo majú urobiť, ale oni sa zľakli. Možno mysleli: „Čo ak tento človek nemá pravdu? Zabijeme človeka a ani nevieme či naozaj je to pravda čo hovorí. Nevinnú krv uvalíme na seba, teda my budeme vinní za jeden ľudský život.“ A to nechceli. Chceli pred tým ešte vidieť či náhodou nie je nejaké iné riešenie. A tak sa snažili veslovať ale sa im nedarilo, lebo more sa veľmi vzbúrilo proti ním a bolo stále mocnejšie. Naozaj to muselo byť strašné. Ešte ak to bola noc keď sa to dialo, tak to mohlo byť ešte horšie. Ale snažili sa urobiť čo len mohli, len aby zachránili jeden ľudský život. To čo vidíme tu ako veľmi zaujímavé je, že títo námorníci, pohania sa snažili všetkými silami, aby zachránili život jedného človeka, ktorý bol vzbúrenec pred Bohom a Jonáš nemal záujem pomôcť celému jednému mestu, v ktorom žilo 120.000 ľudí a zomierali v hriechu!

Tuto vidíme najhlbší bod, do ktorého sa dostal Jonáš. Taký veľký Boží muž a tak nízko padol. Nič ho nezaujíma, len svoje. Nechcel ísť do Ninive, ale do Taršíša, lebo si myslel, že sa mu tam určite bude viesť lepšie – ale nebolo mu lepšie.

Títo námornici sa báli, že ak to čo Jonáš povedal nie je pravda a zabijú nevinného človeka, stiahnu na seba Boží hnev, lebo zabijú človeka, ktorého Boh poslal do misie. Keď sa tak pozrieme na týchto pohanov, tak si môžeme uvedomiť aké zjavenie oni mali v tejto chvíli, že si uvedomili takú silnú vec, ktorú si určite veľa Židov, alebo kresťanov dnes neuvedomuje. Kresťania sú veľakrát tí, ktorí zastavujú Božie dielo, lebo to nezodpovedá ich predstavám. Tak ako si Jonáš povedal: „Nepôjdem do Ninive, lebo je to rizikové, pôjdem radšej do Taršíša, tam nie je riziko.“ Ale čo sa stalo?

Títo námorníci sa začali modliť. O Jonášaovi nečítame, že sa modlil, ale o námorníkoch to čítame. Nie len že sa modlili, ale keď to všetko prešlo, ďakovali Hospodinovi a dokonca mu aj obetovali. Toto je silný obraz, zameraný najprv na Židov, žeby si uvedomili, že Hospodin je Bohom celej zeme. Ale tieto slová majú aj nám hovoriť, žeby sme si uvedomili, že aj my máme zodpovednosť za tento svet, za ľudí okolo nas, aby sme im poukázali na toho Boh, ktorého poznáme. Títo pohania sa modlia, lebo majú záujem a cítia zodpovednosť za ten jeden ľudský život, a Jonáš nemal absolútne záujem za život toľkých tisíc ľudí z Ninive. Čítame, že Hospodinovi hovorili: „Ach, Hospodine, nech nezahynieme kvôli životu tohto muža a neuvaľ na nás nevinne vyliatu krv. Veď ty si Hospodin a urobil si, ako sa ti páčilo.“ Pýtajú sa na Hospodinovu vôľu: „Bože, naozaj máme hodiť tohto človeka do vody? Nechceme zodpovedať ak to nie je jeho vina.“ Mňa sa osobne viac dotkla druhá časť veršu – „Ty si Hospodin a urobil si, ako sa ti páčilo.“ Izraelci pohŕdali pohanmi, že sú hlúpi a blázniví, ale pre jedného človeka, aby vyjadril také niečo, to znamenalo, že musel chápať Božie konanie. Musíme uznať Božiu zvrchovanosť – ako to urobili títo námorníci – ak chceme, aby Boh konal v našom živote. Ak teda nevyznáme Hospodina za svojho Boha, ako môžeme očakávať, že sa On naozaj aj stane naším Bohom?

Potom čo sa modlili, videli, že asi nemajú iné na výber, ale musia poslúchnuť to čo im Jonáš povedal, žeby ho vyhodili do mora a že tak zachránia svoje životy a tak aj urobili. Hodili ho do mora a more prestalo zúriť. A čítame, že sa títo muži ešte viac zľakli. To nám môže pripomenúť aj príbeh, ktorý čítame v Mk 4:41 kedy Ježiš utíšil búrku na mori a vtedy čítame: „Prenikol ich (učeníkov) veľký strach a jeden druhému hovorili: Ktože je to, že ho počúva i vietor, i more?“ Boh je ten, ktorý stvoril to more, ktorý ho aj správuje. More Ho muselo počúvať, alebo aj dážď aj vietor – počúvali Jeho hlas a robili ako im prikázal. Zľakli sa a v celom tomto príbehu vidíme, že títo námorníci su predstavení v lepšom svetle ako Jonáš. O Jonášovi tu nie je povedané ani jedno dobré slovo. A to čo pre nás môže znamenať je že aj tí, ktorí sa pred tým považovali za autstajderov (tí, ktorí sú mimo nejakej skupiny – pohania v tomto konkrétnom príklade), že aj oni sú otvorení za Božie slovo, za pracovanie Božieho slova v ich živote. A zároveň je to napomenutie pre tých, ktorí si myslia, že nasledujú Pána, ale nie sú mu poslušní a nejdú tam, kde ich Pán posiela. Tak ako Jonáš čo bol poslaný do Ninive, ale sa rozhodol ísť na iné miesto.

Tento posledný verš je naozaj veľmi povzbudivý aj pre nás. Hovorí: „Obetovali Hospodinovi obeť a zaviazali sa sľubmi.“ Keď prosíme Hospodina, aby nás zachránil a keď to On naozaj aj učiní, čo máme urobiť? Ďakovať mu, chváliť ho zato čo pre nás učinil. Podobnú myšlienku nachádzame aj v Ž 116,17-19: „Prinesiem ti obeť vďaky a budem vzývať meno Hospodina. Čo som Hospodinovi sľúbil, splním pred všetkým jeho ľudom, v nádvoriach domu Hospodina, v tvojom strede, Jeruzalem. Haleluja!“ Keď Hospodin zasiahol do našej situácia a pomohol nám, keď sme ho o to prosili, to by nám malo poslúžiť ako potvrdenie, uistenie, že Pán Boh má o nás záujem, že mu záleží na nás a že nás miluje. A vtedy máme dôvod mu byť vďační a oslavovať ho. Veľakrát sme možno aj my prišli k Pánovi keď sme boli v ťažkosti a začali sme sľubovať rôzne veci: „Bože, ak mi teraz pomôžeš, tak urobím to a to.“ A čo sa potom stane? Zabudneme čo sme sľúbili. A dokonca sú aj takí ľudia, ktorí si myslia, že na ten spôsob obalamútili Boha, lebo urobil čo chceli a oni nesplnili čo sľúbili. Ale Boh sa nedá oklamať! To čo sme Pánovi sľúbili, má právo očakávať, že to aj splníme! V Biblii máme napísané, že On je verný a že každé jeho slovo bude naplnené. Aj my by sme mali stáť za svojim slovom, aby aj nás ľudia vnímali ako ľudí od slova. Toto nás naozaj prinucuje, aby sme sa zamysleli každý nad sebou, aby sme povedali: „Pane, ukáž mi, či som aj ja nebol ako tento Jonáš, že som bežal od všetkého čo ty si mi dal a že som robil veci podľa svojho.“

Kiež by sme patrili do tej skupiny pohanov, ktorí ani nepoznali Pána a rozhodli sa mu dôverovať a vzývať ho, lebo sme v Ňom videli záchrancu. Boli sme stratení v tomto svete, v tme, hriechu, ale ešte pred tým, než sme spoznali Pána, On si nás zamiloval a vyhľadal nás tam kde sme boli a ponukol nám svoju záchranu. On vôbec nebol nič dĺžny a aj tak si nás zamiloval a miluje nás ešte stále. Stačí sa pozrieť len trocha hlbšie do nášho života a môžeme vidieť, že Pán je prítomný! Aj dnes chce ku nám hovoriť, ak sme ochotní počúvať.

Nech nám Pán v tom pomôže, aby sme boli Boží služobníci, ktorí nebežia od neho, ale ktorí idú za ním a nasledujú jeho slovo verne a poslušne!

pripravil Daniel Sjanta

Výklad knihy proroka Jonáša, časť tretia

Táto kázeň bola kázaná dňa 9.9.2010 a nahrávku tejto kázne nájdete tu.

(Tiež bola publikovaná v Ceste Života, časopise Evanjelickej metodistickej cirkvi v Srbskej republike, v čísle 4/2011).