VÝKLAD KNIHY PROROKA JONÁŠA
ČASŤ JEDENÁSTA, JONÁŠ 4,9-11
KÁZANÉ DŇA 18.11.2010 V KOVAČICI
(nahrávku nájdete tu)
Jonáš 4,9-11
(9) Boh povedal Jonášovi: Či si sa právom rozhneval pre
ricínovník? On odpovedal: Právom som sa rozhneval až na smrť. (10) Tu riekol
Hospodin: Tebe je ľúto ricínovníka, pri ktorom si sa nenamáhal a ktorý si
nepestoval, ktorý za noc vyrástol a za noc zahynul. (11) Mne zasa nemá byť
ľúto Ninive, veľkého mesta, v ktorom je viac ako stodvadsaťtisíc ľudí,
ktorí nevedia rozlíšiť pravú a ľavú ruku, a mnoho dobytka?
(Podľa Slovenského
ekumenického prekladu)
Oddiel,
ktorý máme pred sebou je posledný oddiel knihy proroka Jonáša a prináša
také rozlúštenie všetkého čo sa stalo; môžeme vedieť celý ten príbeh, čo sa
stalo, aj keď mnohé otázky ostávajú nezodpovedané. Nevieme čo sa ďalej stalo
v meste Ninive, ani s prorokom Jonášom, ale to čo môžeme aj
z týchto slov vidieť tú Božiu milosť na skutku, ktorá aj od začiatku
pracovala. Jonáš znovu poukázal svoj hnev kvôli tomu ricinovníku, za ktorý
čítame, že sa osušil, lebo Boh poslal horúci vietor. Jonáš sa znovu našiel pod
slnkom, ktoré pražilo a rozhneval sa, lebo aj to málo ochrany, ktorú mal
mu bola vzatá. Rozhneval sa až na smrť a prial si zomrieť.
V tejto
štvrtej kapitole nachádzame dve veci, ktoré ho rozhnevali, že si prial smrť.
Prvá bola to, že Boh oľutoval mesto Ninive a že ho nezničil a tá
druhá bola ricinovník. Običajný krík, alebo tekvica, kvôli ktorej zhrešil. Je
nám jasné, že nebol ten samotný ricinovník problém, že sa Jonáš rozhneval, ale
ten hlavný problém, ktorý Jonáš mal bol v tom, že sa Boh zľutoval nad
mestom. Sedel tam niekoľko dní a čakal, ale mesto stálo, ľudia žili svoj
život a nič sa nedialo. On si tak veľmi prial, aby toto mesto bolo
zničené, a zrazu nič. A navyšše, tento červ, ktorý bol poslaný
od Boha, aby vyschol ten ricinovník bol len posledná kvapka v preplnom
kalichu. Tu je napísané, že tento ricinovník za noc vyrástol a za noc
zahynul. Tu môžeme naozaj pochopiť doslova tieto slová, že naozaj cez noc Boh
dal, aby vyrástol, ale i vyschol tento ricinovník, alebo to trvalo trochu
dlhšie, ale aj tak relatívne krátko. Každopádne, to vyjadruje našu
pominuteľnosť. My sme ľudia len dočasne na tejto zemi. Aj keby náš život trval
100, v porovnaní s večnosťou, je to naozaj len chvíľočka. Jonáš mal
len dočasnú perspektívu na život, kým sa Boh pozerá z perspektívy večnosti.
Jonáš sa rozhneval kvôli obyčajnej tekvice, ktorá dokonca má ešte kratší
životný vek ako človek. A vôbec ako keby sa nezaujímal o tých 120.000
ľudí, ktorí bývali v tomto meste a ktorí boli zachránení – bolo im
odpustené a nevedel sa s tým vysporiadať. Nevedel sa s nimi
tešiť. Jeho zodpovednosť ako služobníka Božieho bola – teraz keď sa už títo
ľudia pokajali za svoje hriechy – aby rástli v poznaní Boha. Aby im viacej
hovoril o Bohu, ktorý sa zľutoval nad nimi a zachránil ich život.
Jonáš nič také neurobil. Možno by sme mohli povedať, že také ani Boh od neho
nežiadal. On mu povedal, aby prišiel do mesta, aby zvestoval slovo
a koniec. Ale veľakrát musíme vyčítať a správne pochopiť slová, ktoré
nám Pán posiela, alebo v tomto prípade prorokovi Jonášovi.
Ak sa
zasadí nejaký kvet, alebo niečo v poli a ak len tak hodíme to semä aj
ak si povieme, my sme svoje urobili a teraz ako bude. Vieme, že kde-tu-kde
niečo vyrastie, bude to možno v poriadku, ale väčšina jednoducho neuspie.
Prečo? Lebo sme možno nezalievali, neokopali, nestarali sme sa o to čo sme
zasadili. Nestačí len zasadiť to semä a nechať, aby sa same staralo o sebe.
Títo ľudia, ktorým bolo zvestované o Hospodinovi uverili týmto slovám
a odvrátili sa od svojich zlých ciest. Obrátili sa. Alebo, mohli by sme
povedať, že sa stali deťmi Božími. A deti nemôžeme nechať, aby sa same
vzdelávali, vychovávali. Rodičia a starí rodičia sú zodpovední za tie
deti, však? Jonášova zodpovednosť bola v tom, aby aj ďalej pokračoval.
Nemusel on tu zostať bývať celý svoj život, ale nemohol ich nechať len tak.
Z historických zápisov sa dozvedáme, že sa po tomto čo Jonáš tam bol, po
určitej dobe Asýria stala ešte silnejšou ríšou. A ešte omnoho hroznejšie
veci robili. Prišla doba keď Boh povedal: „Stačí!“ a naozaj zničil toto
mesto. A možno by sa to nikdy nestalo, keby Jonáš zostal určitú dobu
v tomto meste a keby im rozprával o Bohu, ktorému slúži.
Jonášovi
išlo len o jeho samého. Nič iné ho nezujímalo, len aby jemu nebolo horúce,
aby naňho nepražilo slnko. Mal len dočasnú perspektívu. Vôbec nevnímal večnosť.
A čo večnosť hovorí tu? žeby tímto ľuďom v meste priniesol dobrú
zvesť, aby ich ďalej vzdelával, aby im ešte viac priblížil Boha, ktorému on
slúžil.
Veľakrát
si to ani neuvedomujeme, že aj jedno slovo, ktoré vychádza z našich úst
môže človeka zabiť, alebo mu dať nový život. Mám na mysli duchovný život. Či
sme mu povedali o Bohu, alebo sme nepovedali. Či sme mu povedali celú
pravdu, alebo sme niečo aj zamlčali. Jediná vec, ktorú Jonáša zaujímala bola
táto tekvica, alebo ricinovník, ale Boh sa zameriaval na týchto ľudí, ktorých
stvoril na svoj obraz. Bez ohľadu, že boli pohania a že ich Izraelci
nenávideli – Boh ich miloval, lebo Boh stvoril všetkých ľudí na zemi.
A tým, že Boh miloval aj tých pohanov, chcel aby aj oni boli zachránení.
Aby neboli zabití pre ich hriechy. On im chcel odpustiť. V Božej
prirodzenosti je láska – základná Božia vlastnosť je láska, nie hnev alebo
nenávisť.
Aj keď
Boh má dôvod k tomu, aby nás odsúdil, aby nás odstránil z tejto zemi,
pokiaľ v našom srdci je úprimné pokánie, ono vždy má prednosť. Napriek všetkému
čo urobili v minulosti, v tejto chvíli sa pokajali a Bohu toto
stačilo ako výkrik o pomoc. Keby sme aj niekde popri rieke a jazere
prechádzali a videli, že sa niekto topí a ak vieme plávať, tak všetko
nechávame a skočíme do tej vody, aby sme mu pomohli. Veď Boh robí to isté.
On nám dokáže pomôcť v každej jednej situácii a keď počuje hriešnika,
aby ho volal o pomoc, keď počuje hriešnika, že sa kaje za svoje hriechy,
vtedy je On hneď prítomný a chce vypočuť takéto modlitby.
Čítame,
že 120.000 ľudí žilo v tomto meste. A vidíme, že títo ľudia, ktorí
boli pohania, ktorí sa možno nikdy pred tým nestretli s Hospodinom, ani
nikdy nepočuli o Ňom, boli citlivejší na Jeho slová od Božieho proroka.
Prorok, ktorý by mal žiť každý deň podľa Božieho slova, ktorý by mal ísť po
celom svete a zvestovať to, čo mu bolo zverené. Prorok Jonáš zlyhal,
vidíme v tomto príklade.
Keď sa
takto pozrieme spiatočne na celú túto knihu, mohli by sme povedať – načo sa
vôbec Boh aj trápil s Jonášom. Aj tak sa Jonáš nenaučil tú základnú
správu, ktorú sa mal naučiť a dokonca mal o tom rozprávať
v tomto meste. Ta zvesť hovorí o tom, že Boh je milostivý, láskavý,
že Boh miluje všetkých ľudí na tomto svete. Podľa toho čo je napísané v Biblii,
nevidíme, žeby sa Jonáš niečomu naučil. A môžeme sa pýtať, ak Boh vedel,
že Jonáš bude taký, prečo ho vôbec volal? Keď prvýkrát ušiel, prečo ho nenechal
odísť, namiesto žeby ho znovu volal – takto vari väčšiu škodu narobil. Ale tá
Božia správa, ktorú Jonáš niesol so sebou prišla do týchto ľudí a oni sa
pokajali. A to je to čo je najdôležitejšie. Verím, že Jonáš vo svojom
živote uvidel svoju chybu, lebo verím, že Boh vtedy keď začne pracovať
v ľudskom srdci, všetko to čo je nám možno skryté na prvý pohľad, všetko
sa odkrýva. Všetko to čo nám nebolo jasné, môžeme znovu pochopiť.
Táto
kniha vlastne akoby nemala koniec, lebo končí s otázkou: „Mne zasa nemá byť ľúto ako stodvadsaťtisíc
ľudí, ktorí nevedia rozlíšiť pravú a ľavú ruku?“ Nevieme ako prorok
Jonáš odpovedal, ale sa môžeme zapýtať ako by sme my odpovedali, keby sme boli
na Jonášovom mieste. Či by sme sa postavili ako Jonáš a by nás preovládala
nenávisť k týmto ľuďom, alebo by sme dovolili Božej láske, aby naplnila
naše srdce a tešili by sme sa z toho, že 120.000 ľudí uverilo
v Boha, že 120.000 stratených duší sa vrátilo k Hospodinovi. Možno by
sme každý z nás povedali – samozrejme žeby sme sa tešili, samozrejme žeby
sme neurobili tak ako Jonáš, ale veľakrát sa nachádzame v podobnej
situácii a na istý spôsob odreagujeme ako Jonáš a že si to ani
neuvedomíme! U nás nepôjde o ístý príbeh, ale na podobný spôsob, keď sa
pozeráme len na to naše, dočasné, keď nerozmýšľame o našom živote, alebo
keď sa nepozeráme na náš život a svet Božími očami. Vtedy nastáva podobný
problém. V teológii existujú také dve slová, ktoré presne vystihujú túto
situáciu – život kristocentrický
a život egocentrický. To sú dva
úplne protichodné spôsoby života – v prvom je Kristus v centre, kým
v druhom som ja („ego“ po latinsky) v centre.
To je ten
základný problém, s ktorým zápasil Jonáš – egocentrizmus, alebo sebectvo.
Bol slepý pri očiach – hľadel ale nevidel. Videl len to čo jeho zaujímalo.
Nevidel, alebo nechcel vidieť, že je Boh milostivý aj voči pohanom. On
v teórii veľmi dobre vedel, že je Hospodin ľútostivý, milostivý,
zhovievavý, pomalý na hnev a všetko to čo napočítal, ale neprežil to vo svojom
živote. Lebo keby to prežil, tak by potom vedel čo to znamená. Veľakrát si
myslím, že práve v tom je problém pri Izraelcoch v Starej Zmluve.
Tým, že dostali to zvláštne zjavenie od Boha – boli jediný národ, ku ktorému
Boh priamo hovoril, v nich sa zrodila duchovná pýcha a nevideli
nikoho iného, len seba a videli ako im je dobre, že Hospodin je uprostred
nich a nechceli sa s nikým o to podeliť. Podobná situácia je aj
v dnešnom kresťanstve – keď sa zatvárame do nejakých kruhov a ako nám
je tam dobre ale nerozmýšľame o ľuďoch, ktorí sú mimo nášho kruhu
a ktorí zomierajú v hriechu. Možno majú problémy, v ktorých by
sme im aj mohli pomôcť, ale to nerobíme, lebo vidíme, ale vlastne nevidíme.
Cirkev
nie je len náhoda. Cirkev nebola len založená len tak – ako nejaká hra, alebo
žeby apoštoli mali čo robiť, ale bola založená aby fungovala ako živý
organizmus a v živom organizme sa čo deje? Všetky bunky, všetky
orgány, všetky končatiny spolu fungujú! Keď vyberieme srdce, aj keď je ono
najdôležitejšie, ono už viac nebude fungovať. Potom aj darmo, že je srdce, ale
nemá svoju funkciu. Alebo mozog, kým je v hlave, tak je neskutočne
dôležitý, ale ak ho vyberieme tak ho môžeme už zahodiť, lebo ničomu neslúži.
Cirkev je tu, aby sme boli ako telo Kristovi, ktorý je Hlava a aby sme
Jemu slúžili ale aj aby sme slúžili jeden druhému. Nie žeby sme sa vôbec
ani nemilovali, žeby bola medzi nami netrpezlivosť, ale aby sme navzájom
prežívali lásku Božiu, ktorá nás vlastne spája. Láska Božia je tá, podľa ktorej
nás budú ľudia poznať, že patríme Bohu!
Každý
z nás najlepšie vie za seba či máme tú lásku Božiu vo svojom srdci. Aj keď
na prvý pohľad táto kniha Jonáša nevyzerala že nejaké hlboké pravdy tam
nájdeme, ale sme mohli vidieť, že v tejto knihe sa skrývajú hlboké
biblické pravdy, ktoré aj nám dnes majú čo povedať. Táto kniha bola napísaná
pred 3000 rokmi a ešte stále má v sebe posolstvo aj za nás dnes.
Na záver
by som chcel zdôrazniť a zopakovať šesť dôležitých biblických právd, ktoré tu
nachádzame a ktoré sa môžeme z knihy proroka Jonáša naučiť, aby sme
lepšie spoznali Pána, ktorému slúžime, ale aj aby sme preskúmali svoje srdce
a spoznali lepšie aj samych seba.
Prvá pravda. Božie deti sa častokrát
búria proti Bohu a správajú sa na nesprávny spôsob. Častokrát teda nevieme
pochopiť Božiu vôľu a prečo sa dejú veci, ktoré sa dejú a vtedy náš
mechanizmus obrany začne kričať – čo sa toto deje?! Lebo už nemáme kontrolu vo
vlastných rukách a začneme sa báť, lebo prichádza niečo neisté.
A vtedy sa začneme búriť proti Bohu. Veľakrát to robíme aj nevedomky, ale
je to problém. Ak veríme, že Boh je Boh, vtedy znamená, že mu aj dôverujeme,
ale ak nedôverujeme Jeho rozhodnutiam, tak to znamená, že mu nedôverujeme. Tak
vlastne z toho vzniká, že sa na nesprávny spôsob zachovávame k ľuďom
aj k Bohu, keď nechápeme čo sa deje okolo nás. Vtedy potrebujeme prosiť
Boha, aby nám ukázal ako máme správne konať v danej situácii, žeby sme
nezhrešili ako čo Jonáš zhrešil.
Druhá pravda. Neveriaci častokrát
prejavujú viac ľútosti od veriacich. V tejto knihe týchto 120.000 obyvateľov
Ninive prejavilo ľútosť nad svojim hriechom a lepšie chápali Boha ako
Jonáš, ktorý celý svoj život žil s Bohom. Žil v jeho blízkosti,
prítomnosti. Ale aj dodnes sa dejú podobné veci. Kedy ľudia z tohto sveta,
ktorý ani nepoznajú Boha sa niekedy lepšie správajú od veriacich. A to je
na zamyslenie. Máme sa zapýtať: „Bože, či aj ja náhodou nemám s tým
problém?! Bože, či som zakaždým aj ja ľútostivý k ostatným ľuďom. Či aj ja
som láskavý k ostatným ľuďom, alebo mám v tomto problém?!“ Jonáš sa
rozpálil hnevom. To slovo je použité. Slovo Božie nám hovorí: hnevajte sa, ale
nehrešte. A Jonáš zhrešil v tejto oblasti. Zlyhal, nemal lásku vo
svojom srdci.
Tretia pravda. Boh miluje všetkých ľudí
a je aktívne zapojený do ich spasenia. Aktívne pracuje na tom, aby títo
ľudia boli zachránení. Ešte pred tým než sme poznali Pána, tak sme mohli cítiť,
že On vedie náš život k tomu, aby sme prišli k poznaniu. Boh na
zvláštne spôsoby pracuje v našich životoch. Veľakrát si to ani
neuvedomujeme v tej chvíli, že nás Boh k niečomu vedie. Niekedy nám
to trvá aj mnoho rokov, kým si uvedomíme, že v tej a tej chvíli mi
Boh to chcel povedať a preto sa stalo to čo sa stalo. Aj keď ho veľakrát
necítime, nevidíme Jeho dielo, môžeme si byť istí, že Boh pracuje v našom
živote. Každý jeden deň!
Štvrtá pravda. Viera a pokánie sú
jedine potrebné k spaseniu. Jediné sú postačujúce k spaseniu.
Nepotrebujeme vedieť celú teológiu, alebo urobiť nejaký rituál. Veľakrát si
z kresťanstva robíme aj my viac od toho čo je. Zavádzame mnohé pravidlá,
mnohé obyčaje, mnohé rituály alebo obrady, ktoré nám Slovo Božie nevyžaduje. Aj
keď je to dobré, aby cirkev mala poriadok a aby sa vedelo ako sa určité
veci robia, ale niekedy v tom našom chcení, žeby sme čo lepšie niečo
urobili, tak si sťažujeme tým, že zavádzame mnohé pravidlá a neraz aj
svoje srdce vzdiaľujeme od Pána. Farizeji mali ten istý problém. Prišli na
vyšše 600 pravidiel, ktoré museli dodržiavať všetci Izraelci. A to už bolo
nemožné. Aj každý človek, ktorý úprimne chcel slúžiť Bohu nemohol, nemal šancu
vôbec dodržať týchto 600 pravidiel v každodennom živote a tak aj
neraz ich srdce odchádzalo ďaleko od Boha. Veľakrát zaťažujeme svoje
kresťanstvo rôznymi pravidlami a vonkajšími prejavmi, že zabúdame na tú
podstatu všetkého – láska k Bohu.
Piata pravda. Tuto jasne môžeme vidieť aká
je Božia príroda. V 1:9 čítame, že Jonáš povedal: som Hebrej a vzývam Hospodina, Boha nebies, ktorý utvoril more
a súš. A druhý verš o Božej prírode je 4:2: Ty si Boh milostivý, ľútostivý, zhovievavý
a bohatý v dobrote. Ty oľutuje pohromy. Tieto dve veci, ktoré
Jonáš vedel v teórii môžeme nájsť aj na iných miestach v slove Božom.
Boh je ten, ktorý stvoril svet a všetkých ľudí a On ho aj spravuje.
On ho aj vedie. A Boh je milostivý a ľútostivý. A všetci ľudia,
ktorých On stvoril, On ich aj miluje. On nás miluje. Teba aj mňa!
Aj ta
posledná, šiesta pravda, ktorú tu
nachádzame je, že Boh riadi dejiny – Boh spravuje dejiny aj prírodu a je
častokrát zapojený do tých najmenších životných záležitostí. Veľakrát je Boh
vnímaný ako niekto kto žije milión kilometrov ďaleko od zeme, ale aj keď Boh je
veľký Boh, On je prítomný aj v našom živote. On chce byť zapojený aj do
tých najmenších vecí – v pozemskom zmysle. Vtedy keď ideme do roboty, Boh
sa stará, aby sa nám aj v tom autobuse, na bicykli, v aute, nič
nestalo a chráni aj našu cestu domov. V takých veciach nás ochraňuje
a On chce aj v tých veciach, aby sme mu patrili. Aby sme mu odovzdali
svoj život. Boh dokonale pozná nás a naše potreby. Veľakrát ani sami
nevieme čo sa skrýva v našom srdci, ale Boh aj o tom vie.
Jonáš
dostal úlohu, v ktorej urobil čo mu Boh povedal, ale urobil to, len aby to
odrobil, žeby dostal pokoj od Boha. Nech nám dá Pán, aby sme nikdy nemali taký
postoj k Bohu. Aby sme nikdy nerobili veci pre Pána, aby sme ich len odrobili;
žeby sa len povedalo, že sme ich urobili. Ale aby sme, keď nás Pán do niečoho
pozýva, aby sme to urobili s celým srdcom a silou a so všetkým
čo máme, alebo aby sme radšej hneď povedali – „Pane, ja to neviem tak urobiť
ako to ty odomňa očakávaš. Nauč ma!“ Pán očakáva, aby sme boli k nemu
úprimný. Aj keď Boh vie čo sa nachádza v našom srdci, dobre je, aby sme
vyznávali pred Pánom a hovorili: „Pane, ja toto nerozumiem; Pane, mne sa
toto nepáči; Pane, ja toto nemôžem urobiť; nemám chuť to urobiť! Pomôž mi
v tom! Ukáž mi čo mám urobiť! Posilni ma! Pomôž mojej neviere!“
Boh nás
nechce len tak nechať, aby sme sa túlali po tomto svete, ale cíti za nás
zodpovednosť, aby nás aj „zalieval“ aj „okopával“. Veľakrát to tiež znamená, že
nás musí aj orezať – odstrániť veci, ktoré tam nepatria. A to vie veľmi
bolieť. Ale to je Božia úloha v našom živote. Naše je, aby sme sa
nebránili pred Bohom, ale aby sme mu dovolili, aby pracoval v našom živote
a ak mu dovolíme, aby pracoval, môžeme očakávať samé požehnanie, lebo On
je láskavý Otec, ktorý stál pri nás celý čas a preto nebudeme zahanbení.
Naozaj ďakujme Pánovi za jeho lásku a milosť každý deň a uvedomme si,
že bez tej lásky a milosti, by sme boli dávno stratený a možno aj po
smrti. Nech je Bohu sláva za všetko čo v nás činí!
Výklad knihy proroka Jonáša, časť jedenásta
Táto kázeň bola kázaná dňa 18.11.2010 a nahrávku tejto kázne nájdete tu.
(Tiež bola publikovaná v Ceste Života, časopise Evanjelickej metodistickej cirkvi v Srbskej republike, v čísle 1/2013).
No comments:
Post a Comment