VÝKLAD KNIHY PROROKA JONÁŠA
ČASŤ DESIATA, JONÁŠ 4,5-8
KÁZANÉ DŇA 11.11.2010 V KOVAČICI
(nahrávku nájdete tu)
Jonáš 4,5-8
(5) Jonáš vyšiel z mesta
a usadil sa východne od neho. Urobil si tam striešku a sedel pod ňou
v tôni, aby videl, čo sa stane v meste. (6) Hospodin, Boh, však
prikázal ricínovníku a ten vyrástol nad Jonášom, aby mal tieň nad hlavou
a tak ho vytrhol z nevôle. Jonáš sa veľmi potešil ricínovníku. (7) Na
druhý deň však Boh prikázal červovi, aby napadol ricinovník a ten vyschol.
(8) Keď vyšlo slnko, prikázal Boh, aby fúkal východný vietor a slnko
pražilo Jonášovi na hlavu, takže omdlieval a prial si smrť, keď hovoril:
Lepšie mi je zomrieť ako žiť.
(Podľa Slovenského ekumenického prekladu)
Aj tento oddiel, podobne ako aj začiatok tejto kapitoly
má prekvapenie pre nás. Prekvapenie pred tým bolo pri reakcii obyvateľov mesta
Ninive na zvesť, ktorú im Jonáš priniesol. Ale takisto aj Jonáša vidíme, že sa
poniesol na veľmi nečakaný spôsob. Nahneval sa, že Boh nepotrestal toto mesto. Namesto
toho, žeby sa tešil z toho, že ďalší ľudia prišli k záchrane, že
ďalší ľudia spoznali Pána, začali Ho nasledovať, On sa hneval preto že sa
nesplnilo to čo si on prial – žeby Boh zničil Izraelských nepriateľov.
Znovu sa Jonáš aj v tomto oddieli, ktorý sme
prečítali prejavuje na zvláštny, čudný spôsob. Správa sa na spôsob, na ktorý by
sme naozaj neočakali, že sa Boží prorok bude správať. Ako Boží predstaviteľ na
tejto zemi, lebo vtedy keď niekto bol pozvaný do prorockej služby, on bol
špeciálne vyvolený Bohom, z celého národa a on bol naplnený Duchom
Svätým. Duch Svätý ešte vtedy nebol vyliatý na celú zem a len hŕstka ľudí
mohli na tento spôsob prežívať Božiu prítomnosť. Duch Svätý má zvláštnu službu
v našom živote. On nás vedie a napráva. On nás potešuje ale aj karhá!
A Jonáš Ho tu znovu odignoroval. Znovu si urobil po svojom. Urobil niečo
čo sa jemu, ako Božiemu služobníkovi, nepatrí! Tým, že bol prorok vyvolený na
zvláštnu službu spomedzi národ Boží, Jeho láska mu bola zjavená na iný –
silnejší spôsob než ostatným ľuďom. Dnešná situácia je celkom iná. Duch Svätý
bol na Letnice vyliaty aby každý, kto patrí Bohu mohol s Ním kráčať. Pred
Bohom sme v tomto ohľade všetci rovnakí. Teda, Boh nám všetkým dal rovnaký
podiel v Duchu Svätom ale je otázka čo s tým my urobíme!
Lenže tu sa nachádza najväčšia tragédia kresťanstva! Keď
kresťania žijú bez Ducha Svätého. To sa nedá! Pretože ak sa snažíme žiť
kresťanstký život bez pomoci Duhca Svätého, tak to nie je vôbec kresťanstvo. Kresťanstvo
znamená že ja žijem v Ježišovi Krisotvi a Ježiš Kristus cez svojho
Ducha žije vo mne. To znamaná, že keď Boží Duch žije vo mne, úplne inak
rozmýšľam ako tento svet. Inak sa správam ako tento svet. A u Jonáša
toto nebolo jasné.
Čítali sme, že sa rozhneval, že sa rozpálil hnevom. Slovo
Božie nám hovorí – hnevajte sa, ale nehrešte. Jonáš určite zhrešil v tom
svojom hneve, lebo tak prejavil svoju sebeckosť. Prejavil nenávisť
k Ninivčanom. Jonáš nám je tu veľmi dobrým príkladom čo nerobiť. Na aký
spôsob sa nesprávať, keď sme do niečoho pozvaní od nášho Pána. Napriek tomu ako
sa správal, Pán Boh znovu prejavil svoju milosť tým, že prikázal ricinovníku,
aby vyrástol.
Toto nevieme presne o akú rastlinu ide, lebo
v hebrejčine je to kikajon,
ktoré je aj u Roháčka uvedené. A toto slovo sa nikde inde
nevyskytuje. Nevie sa presne o akú rastlinu ide, ale sa predpokladá , že
to bola taká s veľkými listami a dávala dobrú tôňu pre toho, kto
sedel pod ňou. Niekto povedal, že je to nejaká tekvica. Tradične sa chápe, že
je to ricinovník. Aj moderná hebrejčina toto slovo používa práve pre
ricinovník. Nie je to ani také podstatné pre nás, len aby sme povšimli, že je
toto slovo také zvláštne, lebo sa v celej Biblii len tu nachádza. Ale to
čo je ešte dôležitejšie je že cez túto rastlinu, cez tento ricinovník, či
tekvicu, či čokoľvek to bolo – znovu sa prejavuje Božia milosť a láska.
Jonáš reptal, hneval sa, kričal, furil sa proti Bohu
a Boh napriek tomu jemu prejavuje milosť a ochraňuje ho pred slnkom. Tam
je púšť a v púšti, temperatúra vie byť aj 50 stupňov. Nám keď je aj
40 stupňov vie byť veľmi ťažko – keď sme aj len vnútry, zakrytí pred slnkom,
v chládku a on bol na omnoho väčšej horúčave, na žeravom piesku. Boh
dal, aby vyrástol ricinovník – uprostred púšte a to samé o sebe bol
zázrak. Napriek tomu, že Jonáš neposlúchol Boha a že sa protivil Bohu, on
sa nad ním zľutoval. Dal mu ochranu pred slnkom.
Môžeme si aj predstaviť Jonáša ako sedel
s prekríženými rukami a nohami a čakal a mohol si myslieť: No, teraz vás Pán Boh potrestá za všetko čo
ste urobili. Zrazu – nič sa nedeje. A vieme si možno aj predstaviť, že
dôvod prečo sa tak nahneval bola nezávidná situácia, v ktorej sa našiel.
Boh ho poslal do nepriateľského mesta, aby hlásal, že bude zničené. Už len tie
jeho samotné slová mohli vyvolať hnev u Ninivčanov a mohli ho zabiť.
A obzvlášť ak by sa ukázalo, že Boh nezničí mesto – čo sa aj stalo. Možno
práve zo strachu si praje svoju smrť. Aj v tejto chvíli je najjednoduchšie
odsúdiť Jonáša pre jeho konanie, ale môžeme vidieť, že to čo vidíme na povrchu
nie je všetko – jeho správanie bolo trochu zložitejšie než to na prvý pohľad
vyzerá. Vidíme, že sa za tým skrývajú mnoho hlbšie veci.
Tu je napísané, že keď Boh prikázal ricinovníku aby vyrástol,
Jonáš sa veľmi potešil. Toto slovo môžeme ešte preložiť, že sa nadmerne
potešil. A zrazu, z jedného extrému ide do druhého. Pred chvíľou sa
hneval kvôli tomu, že Boh zachránil ľudí a tuto ho vidíme, že sa veľmi
potešil kvôli jednej rastline, ktorá aj tak zvädla na druhý deň. Obyčajná
rastlina, ktorá naozaj za nič nie je – kvôli tomu sa potešil a hneval sa
kvôli 120.000 ľuďom, ktorí sa odvrátili od svojich zlých ciest. Ja sa obávam,
že sa aj my veľakrát takto správame. Nepáči sa nám keď sa veci nedejú ako sme
si ich my predstavili. Potom je najľahšie obviniť Boha v takej situácii,
lebo by sa každý iný mohol brániť. Možno by nás ešte vybil. Ale Boh nie – tak
je on za všetko vina. Jeden anglický spisovateľ, Lewis, napísal jednu knihu,
ktorá sa volá Boh na lavici obžalovaných.
V tej knihe sa zaoberá práve s tou myšlienkou, že „Boh je za všetko
vina“. Čokoľvek sa nám v živote zle stane, pýtame sa – kde bol Boh vtedy
a vtedy. A častokrát si neuvedomujeme, že zlé veci, ktoré sa nám dejú
sú následok nášho zlého rozhodovania! Ale namiesto aby sme si priznali svoju
vinu, najľahšie je obviniť Boha.
Jonáš aj keď sa rozhodol zle, nechcel s tým žiť. Znovu
obviňuje Boha a praje si aby už nebol živý, aby zomrel, lebo sa nemôže
pozerať na to čo sa tu deje. V tom sa prejavuje znovu jeho sebeckosť. Môže
to pochádzať z rôznych vecí, ale je to skutočnosť že sa tu Jonáš prejavil
ako sebec. My by sme takto nemali. Mali by sme si zobrať príklad a urobiť
presne to opačne. Uvedomiť si, že keď nás Pán do niečoho pozýva, aby sme
nepovedali – ja to neviem robiť, ja sa do toho nechcem pustiť, preto že... -
a napočítame rôzne dôvody. Jonáš tiež mal svoje dôvody a preto ušiel
ale Boh ho zastavil a znovu vrátil a znovu urobil to čo povedal, že
nikdy neurobí.
Táto strieška, ktorú Boh postavil – ten ricinovník, ktorý
mu dal Boh, aby vyrástol, znovu poukazuje na Božiu milosť a lásku. Tak
isto čo tá ryba bola poslatá, aby zachránila Jonáša, keď ho vyhodili do mora,
tak aj táto rastlina bola „poslatá“, aby znovu Jonášov život bol zachránený.
A aj tak nebol šťastný. Vlastne bol, ale nie pre správnu vec. Mal sa tešiť
zo všetkých tých ľudí z mesta a on sa viac potešil z toho
ricinovníka. Ale znovu, aby mu poukázal že chybne rozmýšľa, Boh si použil ešte
jedno zviera – červa a prikázal mu, aby zožral koreň tejto rastliny.
A tá rastlina sa vysušila. A znovu Jonáš ostal bez všetkého. Znovu
ostal pod slnkom, ktoré ho pražilo a čítame, že zomdlieval. Možno aj
viackrát spadol do bezvedomia. A čo robil? Čakal aby Boh zničil Ninive.
Veď on mohol újsť z toho slnka, prísť do mesta a tešiť
sa s týmito ľuďmi, že spoznali Hospodina. Mohol im dokonca aj ďalej
hovoriť o Bohu – žeby Ho mohli ešte lepšie spoznať. Ale si to všetko
nechal pre seba a neprejavil absolútne nijaký záujem o nich. Toto je
pre služobníka Božieho niečo katastrofálne. My sme všetci Boží služobníci. Boh
nás nepozýva, aby sme takto konali. Žeby sme sa z diaľky pozerali na ľudí,
ktorí hynú v hriechu a aby sme sa ešte aj tešili z toho. Tak ako
Pán Ježiš zaplakal nad Jeruzalemom, tak by sme aj my mali zaplakať nad svojimi
najbližšími, ktorí ešte nepoznajú Pána. Ktorí zomierajú v hriechu, lebo
nepoznajú Pána. Mali by sme sa každý z nás zapýtať – či druhí môžu vidieť
na mne, že patrím Bohu? Či jesto niečo, čím sa odlišujem od správania ľudí
v tomto svete?. Ak jesto, tak vďaka Bohu a pokračujme v tom
a snažme sa aj o tie druhé veci v živote, aby sme zlepšili
a aby sme robili na slávu Božiu. My sme pozvaní byť svetlom pre tento
svet. Soľou pre túto zem.
Boh poslal východný vietor, ako nám je tu napísané, aby
osušil ešte túto rastlinu. Tento východný vietor je vietor, ktorý je vlastne
horúci aj suchý a prašný, silný vietor z púšte. A on bol veľmi
horúci. Keď nám je teplo, tak keď taký studený vietor sfúkne, to je príjemné,
ale keď sfúkne horúci vietor, ani dýchať nemôžeme. A tento východný vietor
je dokonca spomínaný ešte na niektorých miestach v slove Božom. Prvýkrát
je spomenutý v 2 Mojžovej, 10 kapitole, kde celú noc fúkal tento vietor
a do rána priniesol zástupy kobyliek. To bola tá ôsma rana, ktorú spôsobil
Hospodin v Egypte, pred tým než faraón dovolil Izraelcom odísť. Tento
vietor bol silný a priniesol všetky tieto kobylky. Na niektorých iných
miestach sa tento vietor používa ako obraz Božieho súdu (viď napr. Ozeáš 13,15
alebo Ezechiel 17,10) Takže tento
vietor bol obraz toho, všetko pred sebou ničil.
Zdá sa tuto ako keby Boh bol milostivý a milostivý
a dával a odpúšťal Jonášovi ale ako keby mu s týmto vietrom
povedal: Už dosť! Nie je ti ľúto za týchto ľudí, ktorí boli zachránení, ale ty
sa hneváš kvôli tomuto ricinovníku? Toto je naozaj niečo strašné, aby sme
zažili vo vlastnom živote, aby Boh povedal – už stačí! Dosť som ti bol
milsotivý! Dosť si ma pokúšal! Toto sú slová, ktoré by som nikdy nechcel počuť,
nie len pre seba, ale pre nikoho z vás! Dobu, v ktorej žijeme
nazývame dobou milosti. A to je pravda, lebo Pán Boh naozaj odpúšťa každý
náš hriech. Niečo čo si vôbec ani nezaslúžime. Ale príde bod, kedy Boh naozaj
povie – už stačilo! Kedy skončí táto doba milosti a bude nás čakať už len
Boží súd.
Nech nám je príklad, ktorý máme v Jonášovi
k tomu, aby sme si uvedomili čo je to čo Boh od nás chce, aby sme robili.
Alebo čo nechce, aby sme robili. Biblia je naozaj v tomto ohľade významná
kniha, lebo nie sú opísaní len hrdinovia, kde na konci je napísané: a všetci žili šťastne do konca života,
ako zvyknu končiť detské rozprávky. Tu sú zaznačení aj pády veľkých Božích
mužov, aby sme si mohli uvedomiť, že my, ako aj títo ľudia, o ktorých sa
píše v Biblii, sme len ľudia, ktorí sme ťahaní týmto hriechom na dolu.
Snažíme sa z toho vyboriť každý jeden deň, ale aj tak nás stále sťahuje.
Aj tak nás stále premôže na nejaký spôsob. Ale nádej, ktorú môžeme mať je
v tom, že ten, ktorý je v nás – Hospodin – je silnejší od nášho
nepriateľa a že On dokáže premôcť aj tento svet aj hriech aj diabla, ktorý
sa snaží zo všetkých strán na nás útočiť. Len poslúchajme Pána a Jeho hlas
a nasledujme Ho vo všetkom a vtedy budeme mať potrebnú silu
a múdrosť, aby sme vedeli ako žiť na slávu Božiu!
pripravil Daniel Sjanta
Výklad knihy proroka Jonáša, časť desiata
Táto kázeň bola kázaná dňa 11.11.2010 a nahrávku tejto kázne nájdete tu.
(Tiež bola publikovaná v Ceste Života, časopise Evanjelickej metodistickej cirkvi v Srbskej republike, v čísle 6/2012).
No comments:
Post a Comment