ČASŤ ÔSMA, JONÁŠ 3,10
KÁZANÉ DŇA 28.10.2010 V KOVAČICI
(nahrávku nájdete tu)
Jonáš 3,10
(10) Boh videl ich konanie, že sa odvrátili od svojich
zlých ciest. Potom oľutoval Boh zlo, o ktorom povedal, že ho vykoná nad
nimi, a neurobil to.
(Podľa Slovenského
ekumenického prekladu)
Tentokrát
si pozrieme len jeden verš a chcel by som, aby sme sa pozreli trochu
hlbšie do tohto oddielu, ktorý sa zaoberá s jednou zaujímavou témou.
Čítame tu o Božej „nerozhodnosti“. Pár veršov pred tým, konkrétne vo
štvrtom verši, čítame, že keď Jonáš
prišiel do tohto mesta začal kázať: „Ešte
štyridsať dní a Ninive bude rozvrátené“. Tam nebolo hovorené, ak
urobíte toto alebo toto, bude vám odpustené. Jednoducho je vypovedané ako keby
sa to určite malo stať: Ešte štyridsať dní a toto mesto bude zničené.
Zdalo sa, že títo ľudia nemali na výber. Len čo ostalo je, aby sedeli
a čakali, aby to mesto bolo zničené, aby ich život prišiel ku koncu. Aj
minule sme hovorili o tom, čo ľudia v tomto meste urobili – vyhlásený
bol pôst, všetci sa obliekli do vrecoviny, sadli si do popolu a pokajali
sa za svoje hriechy.
Ale
otázka ostáva – čo potom s týmto proroctvom, s ktorým Jonáš prišiel?
Už aj minule sme sa dotkli tejto otázky, keď sme povedali, že toto nebolo
falošné proroctvo. Išlo o to, že Boh sa pozrel na týchto ľudí, ktorí sa
pokajali za svoje hriechy a zľutoval sa. Táto podmienka tu bola, aj keď
nebola vyslovená. Títo ľudia sa mohli rozhodnúť čo budú robiť – počkať 40 dní a žiť
s heslom „udri brigu na veselje“, aby si užili posledné dni. Alebo mohli urobiť
to čo aj urobili – poslúchli Jonášove slová a zobrali to vážne. Chceme sa pokajať za to, čo sme urobili
a možno sa Boh zľutuje nad nami a možno nás nezničí. A ako
vidíme, práve to sa aj stalo. Boh sa pozrel na týchto ľudí a nepozrel sa len
na tento pôst, že sa všetci obliekli do vrecoviny, alebo že sa posipali
popolom, alebo že nejedli, nepili, lebo to samo po sebe neznamená absolútne
nič. My sa môžeme obliecť do vrecoviny a môžeme nejesť aj celý mesiac, ale
záleží na tom čo sa nachádza v našom srdci. Tam sa Boh pozerá!
A v ich srdciach videl, že sa odvrátili od svojich zlých ciest – ako
nám je to aj napísané. A to je to, k čomu sa Boh priznal. Videl, že
oľutovali svoje hriechy a odpustil im, zľutoval sa nad nimi.
Prečo
potom bolo tak povedané: „Ešte štyridsať
dní a mesto bude rozvrátené.“ Veď Boh mohol povedať Jonášovi, aby
povedal niečo iné, ale s týmito slovami Jonáš prišiel do Ninive. Tu už
vidíme, že Jonáš nebol veľmi prešťastný, že tu bol a bol by býval radšej,
keby mesto bolo zničené. Možno práve kvôli jemu Boh povedal tieto slová. Ani
nedal možnosť, ani nedal spôsob ako sa môžu zachrániť a zdá sa, ako keby
ľudia nemali žiadnu novú šancu. A predsa vidíme Boha, že sa zľutoval nad
nimi. Veľakrát to tak vyzerá, že si Boh niečo zaumienil a ľudia nejakým
spôsobom zmenili Jeho plány. Je to vôbec možné?
V 1.
Samuelovej 15,10-11 čítame: „Hospodin
oslovil Samuela: Ľutujem, že som Saula ustanovil za kráľa, lebo sa odo mňa
odvrátil a moje príkazy nesplnil“ Z tohto oddielu nám vychádza
ako keby Boh nevedel čo robí. My stále hovoríme, že Boh je vševedúci
a vidí budúcnosť, tak prečo je tu napísané, že oľutoval, že Saula urobil
kráľom. Prečo ho vôbec postavil za kráľa? Tak podobne aj tento oddiel
z Jonáša – najprv Boh povedal niečo a potom ako keby hľadal ten
najmenší dôvod, aby nemusel urobiť to čo si zaumienil.
Ale je to
naozaj tak, že Boh nevie čo sa deje a čo sa bude diať? Problém s tým
vzniká inde. My, ľudia, sme obmedzení – obmedzení časom a priestorom.
A Boh je všadeprítomný, ale nie len na rôznych miestach, napr. prítomný
zároveň aj v Kovačici, Belehrade, Amerike, Austrálii, ale je prítomný
zároveň aj v každom čase – v budúcnosti aj minulosti. Aj keď to
nevieme celkom pochopiť, ale pre Boha úplne inak plynie čas – veď On ho stvoril
a On ho ovláda! On sám žije mimo času. A preto všetky veci, ktoré sa
udiali v Slove Božom, ako keby sa teraz práve aj diali – ako keby všetci
ľudia v tom istom okamihu žili. A preto nachádzame, že žalmista
hovorí, že u Boha je tisíc rokov ako jeden deň a jeden deň ako tisíc
rokov. My si to nevieme ani len predstaviť, žeby čas neexistoval. Ale,
skutočnosť je, že „existoval čas“ keď čas neexistoval – pred stvorením tohto
sveta. Keby čas existoval, znamenalo by to, že Boh má svoj začiatok. Začiatok
má len vesmír a každý jeden z nás. Svoj začiatok a koniec. My
sme, teda, ohraničení časom a priestorom a Boh nie je! V tomto
všetkom vidíme, že aj slová strácame, lebo sú to veci nad náš pochop!
A preto
vidíme, že ešte aj pred narodením Saula, Boh vedel, že bude kráľom a vedel
aj to, že ho sklame. Ale sa aj napriek tomu rozhodol pomazať ho za kráľa svojho
vyvoleného ľudu. My by sme povedali – ja keby som vedel, že mňa niekto takto
oklame, tak by som sa nikdy s ním ani len nerozprával a nie žeby som
s ním niečo plánoval robiť. V tom vidíme koľko sa odlišujeme od Boha.
Boh dáva stále novú šancu. Boh veľmi dobre vie všetky naše priestupky
a vedel ich ešte pred tým než sme ich urobili. Ešte pred našim narodením
všetko vedel a predsa len dal aby sme sa narodili a napriek tomu
všetkému nás miluje a aj pre nás platí Ježišova obeť na kríži. Nad týmto
nerozmýšľame často. Skúsmi si spomenúť niekoho, kto sa nám previnil nejako, že
sa s ním/ňou ani len nerozprávame. A potom si spomeňme na to ako sme
sa voči Bohu previnili a že nás On predsa miluje a núka odpustenie!
A keď
Boh vedel, že sa také niečo stane, znamená to, že to On aj určil? Ak Boh vedel,
že ho Saul sklame, alebo že sa Ninivčania pokajú, ak by sme povedali že On to
tak určil – čo by to znamenalo? V tom prípade by sme my ľudia boli len akýsi
roboty, alebo marionety, ktoré tancujú tak ako bábkar robí. Ale my nie sme
bábky, ale Boh nám dal slobodnú vôľu, aby sme sa vedeli rozhodnúť čo urobíme so
svojim životom. A každý človek, o ktorom čítame v Slove Božom
mal tiež takú istú slobodu sa rozhodnúť čo urobí. To znamená, že aj Saul urobil
to čo urobil z vlastného rozhodnutia, nie preto že Boh určil, aby zhrešil.
Boh nás nepokúša, ani nás nedovádza do takej situácie aby sme hrešili. Boh nás
postaví pred rozhodnutie, ale nás nikdy nenúti aby sme hrešili – veď to by bolo
protikladné všetkému čo v Slove čítame. Veď On sám nenávidí hriech
a prečo by nás, ktorí sme jeho deti, navádzal na hriech.
Je veľa
takých kresťanov, ktorí si myslia, že Pán Boh nás vyvolil, aby sme boli spasení
alebo aby sme boli zatratení. To je otázka predurčenia. A aké je tam
merítko? Znamená to, že niekoho miloval viac a preto ho predurčil aby bol
zachránený a niekoho miloval menej a predurčil ho na zatratenie?!
Každý jeden z nás máme tie isté šance. Každý z nás máme možnosť
prijať Božiu lásku a máme možnosť ju odmietnuť! Bolo by to neférové, keby
Boh nedal všetkým rovnaký predpoklad prísť k cieľu. Všetci máme rovnakú
možnosť prijať Pána alebo Ho odmietnúť. Za to môžeme naozaj ďakovať Pánovi, že
sa nám dal poznať a že bol taký milostivý. Boh všetkých rovnako volá, len
je otázka či sa odvoláme, či ho počujeme, alebo odmietneme a povieme: „Ja
s tým nechcem mať nič!“
Otázka ešte
platí – prečo je to potom tak napísané za Ninivčanov, že mesto bude zničené
a potom sa zmenila situácia a Boh oľutoval. Tak ako to vidíme aj pri
Saulovi. Musíme si uvedomiť, že Biblia, ako kniha, je aj umelecké dielo. Tým,
že toto bolo písané ľuďmi (Boh je autor, ale ľudia sú tí, ktorí zapisovali
slová, ktoré od Boha prijali), aj ľudia vec opisovali v Biblii, aby boli čo
zrozumiteľnejšie. A tu nachádzame takú napínavosť – čo sa ďalej stane?!
Keď čítame nejaký obyčajný román, alebo sa pozeráme na film, vždy je tam nejaké
napätie, kedy čakáme čo sa stane, potom príde vrchol a príbeh potom končí.
Na mnohých miestach v Biblii presne takéto veci nachádzame a tak je
to aj tu. Jonáš prichádza do mesta Ninive a hovorí: Ešte 40 dní a toto mesto bude zničené. Nás necháva
v rozmýšľaní, čo sa naozaj stane. Či Boh naozaj zničí toto mesto, ale na
konci uvidíme, že Boh uznáva modlitbu pokánia.
Biblia je
veľmi špeciálna kniha. Slovo Božie má neskutočnú hodnotu. V Slove sa
môžeme dočítať mnohé veci, ktoré nám pomáhajú, aby sme žili na správny spôsob. To
znamená, že Biblia je učebnica života. Tá najlepšia, tá jediná učebnica
správneho života! V nej môžeme nájsť ako Boh chce aby sme žili a čo chce
aby sme robili.
Boh sa zľutoval
nad Ninivčanmi. Málo chýbalo, aby mesto bolo zničené, ale Boh sa pozrel do sŕdc
týchto ľudí a videl zmenu, na ktorú sa títo rozhodli a nezničil to
mesto. To platí aj pre nás dnes. Ak Boh vidí v našom srdcu aj tú najmenšiu
snahu o zmenu, aby sme sa priblížili k Bohu, on sa k tomu určite
prizná! A bude nás povzbudzovať k tomu, aby sme aj ďalej duchovne
rástli a menili na podobu Ježišovu. Možno sú to zmeny, ktorú nikto iný
z ľudí nebude vidieť, ale Boh vidí a to je najdôležitejšie. Žeby On
videl, že sa v našom srdci niečo deje a žeby sme my videli, že Boh
pôsobí v našom srdci. A tak ako sme aj minule hovorili, že nestačí, aby
sme len zmenili svoje správanie (podľa hebrejského chápania), ale potrebujeme
zmeniť aj svoje myslenie (podľa gréckeho chápania), aby sa naše srdce zmenilo,
aby sa motívy za tým správaním zmenili. K tomu sa Boh určite prizná!
Na inom
mieste, napr. v Joel 2:12-13, čítame: „Teraz
však – znie výrok Hospodina – vráťte sa ku mne celým srdcom a pôstom,
plačom a nárekom! Roztrhnite si srdcia a nie rúcha, vráťte sa
k Hospodinovi, svojmu Bohu! Veď je milostivý a milosrdný, trpezlivý
a veľmi ľútostivý, lebo mu je ľúto spôsobiť pohromu.“ Aj tu nám je
zapísané – vráťte sa ku mne a ja vás požehnám. Vráťte sa ku mne
a nezomriete, ale budete mať život večný. My by sme boli najradšej, že keď
sa pokajeme, žeby Boh odstránil všetky následky, ale veľakrát to nefunguje tak.
Lebo to čo sejeme, to musíme žať. Ale to čo Boh môže urobiť a čo aj robí
veľakrát, že tie následky zjemní, žeby sme necítili až takú bolesť, alebo na
iný spôsob nám pomáha, aby sme cez to prešli.
A tak ak
napr. niekto niekoho zabije, ten vrah to môže oľutovať, ale to neznamená, že
Boh toho človeka vzkriesi z mŕtvych a všetko bude v poriadku.
Boh to môže urobiť, ale Boh tak nekoná! Následky teda musíme veľakrát niesť so
sebou. A títo Ninivčania, aj napriek tomu, že Hospodin oľutoval
a zmiloval sa nad nimi, oni dokonca života museli žiť s vedomím, že zabili
množstvo ľudí, alebo že urobili mnohé veci, ktoré sa Hospodinovi nepáčili. Tak
je to aj s nami. Veľakrát nás to trápi a prenasleduje, tá minulosť,
ale to nie je Boh ten, kto to robí, ale diabol sa snaží nás presvedčiť. A stále
nám hovorí: „Ty za seba hovoríš, že si
dieťa Božie? No, pozri sa, čo všetko máš vo svojej minulosti.“ To je
pravda, ALE ak sme to vyznali pred Bohom a jeho prosili o odpustenie,
tak už to viac neexistuje. To je vymazané! Boh nám to nebude viac pripomínať
a to je to, čo je pre nás dôležité!
Títo
ľudia, oni nemali vôbec uistenie, čo sa s nimi stane, preto aj hovoria –
urobme toto, pokajme sa, pôsťme, oblečme sa do vrecoviny, možno sa Boh zmiluje
nad nami. Aj my to poznáme z vlastného života, že keď niekoho poporosíme
o odpustenie, nie je samozrejmé, že nám ten človek aj odpustí. Veľakrát sa
stane, že nám aj povie, že nám odpustí, ale nezabudne a stále nám to
pripomína a stále to opakuje ako sme mu ublížili. Ale Boh taký nie je! Boh
sa nehrá s nami na taký spôsob. Diabol sa takto spôsob chce s nami
hrať, ale Boh toto nerobí! Boh svoje slovo zachováva.
On je
verný a spravodlivý, ako to na mnohých miestach čítame a ak sa na
niektoré slová môžeme spoľahnúť, tak to môžeme na Pánove slová. Boh nie je
taký, že sa nevie rozhodnúť čo chce, ale Boh má jasný plán aj za každého
jedného z nás. Snaží sa každý deň, aby ten svoj plán v našom živote
naplnil, aby svoju vôľu pre náš život naplnil. Veľakrát veci nejdú ako Boh
chce, lebo sme sa my postavil proti tomu, alebo sme odišli iným smerom, ale sa
Boh aj vtedy nad nami zľutúva a dáva nám novú nádej a milosť.
Na záver
pripomeniem slová zo Žalospevu 3,21-25 verš: „Na toto si upriamim srdce, to si však vezmem do hlavy, na toto budem
čakať: na prejavy Hospodinovej milosti, že neprestávajú, že sa nekončia dôkazy
jeho zľutovania. Každé ráno sú nové, nesmierna je tvoja vernosť. Môj podiel je
Hospodin, vraví moja duša, preto budem čakať na neho. Dobrý je Hospodin voči
tým, čo v neho dúfajú, voči duši, ktorá ho hľadá.“ Buďme aj my tí,
ktorí túžia po Bohu, a ktorí ho hľadajú!
pripravil Daniel Sjanta
Výklad knihy proroka Jonáša, časť ôsma
Táto kázeň bola kázaná dňa 28.10.2010 a nahrávku tejto kázne nájdete tu.
(Tiež bola publikovaná v Ceste Života, časopise Evanjelickej metodistickej cirkvi v Srbskej republike, v čísle 4/2012).
No comments:
Post a Comment