VÝKLAD KNIHY PROROKA JONÁŠA
ČASŤ PIATA, JONÁŠ 2,1-11
KÁZANÉ DŇA 23.9.2010 V KOVAČICI
(nahrávku nájdete tu)
Jonáš 2,1-11
(1) Potom Hospodin prikázal veľkej rybe, aby Jonáša
zhltla. Jonáš bol v bruchu ryby tri dni a tri noci. (2) Jonáš sa
z bruchy ryby modlil k Hospodinovi, svojmu Bohu. (3) Hovoril:
K Hospodinovi som volal zo svojho súženia a on ma vypočul.
Z útrob podsvetia som kričal o pomoc, ty si začul môj hlas. (4) Hodil
si ma do hlbiny uprostred šíreho mora, aby ma obkľúčil prúd. Všetky tvoje
príboje a vlny sa nado mnou prevalili. (5) Ja som však povedal: Som
zahnaný spred tvojich očí. Ako ešte uzriem tvoj svätý chrám? (6) Obklopila ma
voda až po hrdlo, obkľúčila ma hlbina, chaluha mi ovinula hlavu (7) pri
základoch vrchov. Zostúpil som do krajiny, ktorej závory sa za mnou zavreli
naveky. Ty si však vytiahol môj život z jamy, Hospodin, Bože môj. (8) Keď
vo mne chradla duša, spomenul som si na Hospodina, moja modlitba prišla
k tebe, do tvojho svätého chrámu. (9) Tí, čo uctievajú ničomných bôžikov,
opúšťajú toho, ktorý je verný. (10) Ja ti však chcem obetovať s hlasným
chválospevom a chcem splniť, čo som sľúbil. Spása je u Hospodina.
(11) Hospodin povedal rybe, aby vyvrátila Jonáša na suchú zem.
(Podľa Slovenského
ekumenického prekladu)
Pokračujeme
s výkladom knihy proroka Jonáša.
Znovu
máme pred sebou druhú kapitolu, ale nie je to chyba! V tejto časti nášho
študovania knihy Jonáša by som sa chcel sústrediť nie toľko na samotný text ako
na jednu tému, ktorá z nej vyplýva a to je otázka podsvetia,
v ktorom Jonáš veril, že sa nachádza.
To čo je
najdôležitejšie, aby sme si v tomto oddieli všimli je, že to, že sa Jonáš
našiel v bruchu tejto ryby nebol trest, ale to bola záchrana z Božej
strany. Keby bol hodený do mora a keby Boh neposlal túto rybu, Jonáš by sa
bol zatopil. Nebol na veľmi príjemnom mieste, v bruchu ryby, ale aspoň bol
živý. A táto druhá kapitola, ako sme aj minule videli je Jonášova ďakovná
modlitba, alebo žalm, preto že ho Boh zachránil. Tri dni a tri noci, ktoré
strávil v bruchu ryby sú dôležité ešte z toho pohľadu, že nám je tu
predpoveď smrti a vzkriesenia Pána Ježiša Krista, ktorý sa tiež nachádzal
v hrobe a v tretí deň vstal z mŕtvych a zvítazil nad
smrťou.
Vidíme,
že sa nám tu skrývajú niektoré veci, ktoré možno na prvý pohľad nevidíme.
A to čo je dôležité uvedomiť si v celej knihe je obraz Boha, ktorý
vystiera svoje ruky aj k pohanom.
V treťom
verši nachádzame Jonáša, ktorý volá k Hospodinovi. Čítame: „K Hospodinovi som volal zo svojho súženia
a on ma vypočul. Z útrob podsvetia som kričal o pomoc, ty si
začul môj hlas.“ Toto podsvetie, alebo ako sa niekedy prekladá dnes „peklo“
je zlý preklad tohto slova, pretože v Starej Zmluve slovo „peklo“ vlastne
neexistuje. Peklo, také aké ho my chápeme - ohnivé jazero, v ktorom čaká
večná smrť všetkých tých, ktorí odmietli Pána Ježiša Krista v tomto
živote. Podľa židovského chápania, v hebrejčine toto slovo podsvetie,
alebo ríša mŕtvych, alebo ako to Jonáš uvádza v siedmom verši – jama – sa
v hebrejčine povie „šeol“. Toto slovo, ktoré dodnes nevedia ako ho presne
preložiť, podľa židovského chápania predstavovalo miesto, na ktoré ľudia
odchádzali po smrti.
Neexistovali
ráj a peklo ako to my dnes chápeme, teda miesto na ktoré odchádzali ľudia,
ktorí boli spravodliví alebo nespravodliví. Takéto niečo nenachádzame tu
z jedného jednoduchého dôvodu. Potrebujeme si najprv uvedomiť aké je
jediné kritérium, ktoré rozhodne kde naša duša strávi večnosť. Čo sme urobili
s obeťou Pána Ježiša Krista – či sme ju zahodili alebo sme ju prijali
s vierou, teda či sme sa rozhodli nasledovať Ježiša alebo nie. Keď prosíme
Pána Ježiša Krista, aby odpustil aj naše hriechy a stal sa našim Pánom a Spasiteľom,
to je jediné kritérium podľa ktorého môžeme vedieť čo sa s nami stane po
smrti. V Starej Zmluve, kým Mesiáš ešte nebol prišiel, veci boli trochu
iné.
Toto
miesto – jama, ríša mŕtvych, podsvetie, alebo jednoducho „šeol“ bolo miesto na
ktoré všetci mŕtvi odchádzali a bolo to miesto tmy, miesto z ktorého
sa, podľa rôznych miest v Biblii, nie je možné vrátiť. Čítame, že tam
nikto nechváli Boha, ale dokonca je tam úplné oddelenie od Boha. Tiež, ako nám
aj slovo hovorí, predstava bola, že toto miesto je pod zemou, tak ako je nebo,
kde Boh prebýva, nad zemou. Tak tie dve veci sú úplne oddelené.
Pozrime
si niektoré miesta, ktoré hovoria o šeole:
V Žalme
88,6 čítame: „Mám miesto medzi mŕtvymi,
zabitými, čo ležia v hrobe, na ktorých si už nespomenieš, ktorí sú ti
vytrhnutí z ruky“. V tomto verši je opísané zúfalstvo žalmistu, že keď už
odíde do podsvetia, vtedy nebude ani cítiť prítomnosť Božiu a pre mnohých
je to práve ten najväčší trest. Aj predstava ohnivého jazera, ktoré spaľuje
naše telo je nič v porovnaní s tým, že máme celú večnosť byť oddelení
od Boha. Znamená, celú večnosť neprežiť prítomnosť Božiu, nepocítiť ho
v svojej blízkosti – to je ten najväčší trest.
Na druhej
strane, Žalm 139,8 hovorí: „Keby som
vystúpil na nebesia, si tam, keby som si ustlal v ríši mŕtvych, si tam ...
a tvoja pravica by sa ma ujala“. Predsa len vidíme, že Boh je kráľom,
alebo Boh je Pánom celého vesmíru a dokonca aj tohto miesta, v ktorom
sa nachádzajú títo ľudia, za ktorých je napísané, že Boha neoslavujú.
Prorok
Amos 9,2: „Keby prenikli do podsvetia, aj
odtiaľ ich moja ruka vezme; a keby vystúpili aj na nebesá, aj odtiaľ ich
zvrhnem.“ Naozaj neexistuje miesto na tejto zemi, ani pod zemou, ani nad
zemou, na ktorom sa môžeme skryť pred Bohom. A tu vidíme tú Jonášovu snahu
újsť spred tváre Hospodinovej, že bola zbytočná, lebo Hospodin je
všadeprítomný.
Na
základe slov, ktoré nachádzame v druhom verši, vidíme, že je podsvetie
opísané ako nejaká obluda, ktorá žerie ľudí. Izaiáš 5,14 „Preto podvsetie otvorí svoje hrdlo, naplno roztvorí svoju tlamu
a zostúpia doň vznešení a pospolitý ľud“. Teda predstava pre
Židov, ako vidíme z týchto slov, je že podsvetie je niečo hrôzostrašné.
Predstava, že niekde odídem a Boh tam nebude bola pre nich strašná,
a preto nachádzame mnohé žalmy, kde žalmisti vyjadrujú svoj smútok
a žiaľ nad týmto miestom. U Jonáša teda vidíme, že toto podsvetie je
predstavené ako obraz nejakej obludy, ktorá žerie ľudí a Jonáš sa doslova
našiel v takej situácii, lebo ho prehltla veľká ryba.
Šeol sa
chápal ako hrob, teda hrob je miesto kde ostáva naše telo, ale naša duša
odchádza do šeolu. Ešte jeden verš - Jób 11,8 hovorí: „Preskúmaš azda Boha a či bez zvyšku vystihneš dokonalosť
Všemohúceho? Je vyššia ako nebesia. ... je hlbšia ako podsvetie.“ Tu
vidíme, že aj podsvetie sa nachádza v rámci Božej vlády a panstva.
Žalm 86,13
„Veľká je tvoja milosť voči mne,
vyslobodil si ma z hlbín ríše mŕtvych“ Toto „z hlbín ríše mŕtvych“
doslova sa prekladá „z najhlbšej časti ríše mŕtvych“. Tento verš je pre
nás dôležitý, lebo z neho vznikla ľudská predstava pekla. Ešte
v stredoveku vznikla predstava, že aj v pekle existujú rôzne vrstvy
alebo úrovne, podľa toho aké hriechy sme v živote urobili. Jeden
spisovateľ Dante Alighieri v tej dobe napísal jednu knihu „Božská Komédia“.
V tejto knihe opisuje po svojej predstavivosti ako vyzerá peklo, nebo
a očistec. A v tomto pekle opisuje, že tam je deveť kruhov
pekla, a podľa toho ako sme žili (hrešili) na zemi, podľa tam nás tam
uskladnia – tých, ktorí si zaslúžia ísť do pekla. Táto predstava je vlastne
chybná, lebo Slovo Božie jasne hovorí, že pred Bohom neexistuje menší alebo
väčší hriech – všetky sú rovnaké. V našom ľudskom rozmýšľaní robíme
rozdiel medzi napr. klamom, ktorý by sme označili ako malý hriech a napr.
vraždou, ktorú by sme označili ako veľký hriech.
Je to
miesto zabudnutia, miesto zla, bolesti, úzkosti, stiesnenia, čokoľvek čo by nám
pripomínalo oddelenie od Boha. Všetko čo si vedeli predstaviť ako to najhoršie,
to bolo podsvetie, vlastne smrť. Keď sa na to pozrieme, je to niečo úplne iné
od toho ako sa apoštol Pavel o smrti vyjadruje. Zomrieť mi je zisk – on sa teší
na deň keď už nebude na zemi a bude so svojim Pánom. A vidíme, že
v Izraeli bola úplne iná predstava čo sa nachádza za oponou – na druhej
strane.
V Izraeli
sa medzi Jonášovou a Pavlovou dobou stalo niečo významné, že sa zmenila
predstava o smrti. Bol to Pán Ježiš Kristus a jeho zvíťazenie nad
smrťou. To znamená, že smrť už nemusela byť niečo strašné, niečo najhoršie čo
sa nám mohlo stať, ale práve naopak, je to niečo najlepšie čo sa nám môže stať,
lebo sa už nebudeme nachádzať v tomto údolí plaču, sĺz a bolesti, ale
budeme mať možnosť byť s našim Pánom celú večnosť.
Neviem či
chápeme tento rozdiel, ktorý tu nachádzame? Je to úplný obrat v rozmýšľaní. S týmto
majú mnohí ľudia dnes problém. Ale všetko to vychádza z tej neistoty toho
čo sa skrýva na druhej strane, kvôli tomu, že nemajú vzťah s Pánom Ježišom
Kristom, ktorý nám jediný dáva istotu a pokoj aj pri otázke smrti. Pre
nás, ktorý sme uverili v Pána Ježiša Krista by smrť mala byť, tak ako aj
pre Pavla, ziskom, lebo nás tam čaká večnosť s ním, v prítomnosti
Jeho slávy.
Aj
napriek tomu, že túto istotu Pána máme, smrť nášho blízkeho nikdy nie je ľahko
prijať. To neznamená, že keď poznáme Pána, nesmieme plakať nad smrťou blízkeho,
ale sa musíme radovať. Veď aj sám Ježiš plakal nad smrťou svojho priateľa
Lazara. Ale v duši môžeme prežívať pokoj aj keď z očí sa valia slzy.
Skúsme sa na smrť pozrieť cez Božie oči. Verím, že On sa teší keď k sebe
môže povolať svoje deti, lebo diabol už nemá žiadnu moc nad nimi. Teší sa, lebo
už konečne má svoje deti späť pri sebe! A to už na celú večnosť!
Niečo
najhoršie čo sa pre Izraelca mohlo stať je keď zažive ocítil toto peklo, alebo
šeol – a to bolo vtedy keď boli v nejakej chorobe, alebo v nejom
probléme, utrpení. Spomeňme si, že vtedy moderná medicína neexistovala, čo
znamená, že aj najslabšia chrípka mohla mať veľmi zlé následky. A tak
vlastne každé uzdravenie, alebo vyslobodenie z utrpenia pre týchto ľudí
znamenalo radosť, pretože Hospodin sa zmiloval nad nimi a daroval nový život.
Možno ako najznámejší príklad toho nám je Jób, ktorý zažil až nadľudské
utrpenie a keď všetko prešlo a keď sa dokázal pred Hospodinom, že je
verný a spravodlivý, Hospodin ho požehnal ešte väčším bohatstvom ako tým,
ktoré mal pred tým a on sa tešil z toho všetkého a urobil hostinu,
na ktorú zavolal všetkých známych. Či by sme sa nemali aj my tešiť takto? Každé
ráno máme rozhodnutie pred sebou, či budeme ďakovať a tešiť sa
z toho, že nás Pán Boh miluje a chce byť súčasťou nášho života, alebo
budeme prejavovať svoj nespokoj?!
V podobenstve
o boháčovi a Lazárovi (Lukáš 16,19-31) čítame ďalšie chápanie čo sa
vlastne deje v tomto záhrobnom živote. V tomto období medzi SZ
a NZ rabíni prišli s predstavou, že sú dve miesta, na ktoré ľudia
odchádzajú po skončení svojho života. Ako je to tu opísané, to miesto pre
spravodlivých bolo lono Abrahámovo. A miesto pre nespravodlivých, to bolo
odcudzenie. Tu píše, že tieto dve mestá sú oddelené neprekonateľnou priepasťou.
Z toho vlastne aj v Novej Zmluve, alebo v gréčtine, ktorou je NZ
písaná sa dostavame k novému slovu a to je Hades. Toto je miesto, na
ktoré odchádzajú všetci spravodliví a nespravodliví a čakajú na
posledný súd. V Rímskokatolíckej cirkvi vzniklo učenie, že všetci ľudia
odchádzajú do očistca (pokiaľ nespáchali jeden zo siedmych smrteľných
hriechov), kde sa naša duša očisťuje od všetkých hriechov, ktoré sme na zemi
urobili a potom sme takí očistení presunutí do neba. V slove Božom
nenachádzame žiadne opodstatnenie tejto dogmy!
Keď sa
náš život na tejto zemi skončí, už je neskoro, aby sme hocičo opravili! Teraz
je deň spasenia! Teraz je deň kedy môžeme odovzdať svoj život Pánovi
a nasledovať ho! Už po smrti je neskoro! Vtedy už len dočkáme na ten
posledný súd, na ktorom bude rozhodnuté kde strávime celú večnosť.
Apoštolské
vierovyznanie, ktoré ako cirkev vyznávame hovorí v jednom riadku, že keď
Pán Ježiš zomrel, zostúpil do pekla a toto je to miesto, na ktoré Pán
Ježiš Kristus išiel, aby zvestoval to čo dokonal všetkým, ktorý zomreli pred
Jeho príchodom (1 Petrov 3:19). Lebo všetci ľudia, ktorí zomreli pred Jeho
narodením, nemali odkiaľ počuť čo sa stalo a Ježiš vtedy zostúpil do
pekla, do šeolu, aby sám bol svedkom toho veľkého zázraku, ktoré učinil za celé
ľudstvo.
Matúš
25,41 hovorí o oddelení oviec a kôz. A ten večný oheň je to
miesto, ktoré je pripravené pre vštkých tých, ktorí zomreli aj tou duchovnou
smrťou. To je to miesto, to ohnivé jazero, alebo ohnivá pec – tam sú všetci, ktorí
na poslednom súde neobstoja, ktorí odmietli nasledovať Pána Ježiša Krista
a prijať ho za svojho Spasiteľa a Pána. A toto slovo
v gréčtine je Gehenna. Poznanie gréckych slov vám možno nebude veľa
hovoriť, ale je dôležité si všimnúť, že slovo „peklo“ v slovenčine má
v pôvodnych jazykoch viac než len jeden význam.
Sú
niektoré kresťanské spoločenstvá, ktoré hovoria o tom, že keď človek
zomrie, už neexistuje, len zaspí a už sa nikdy nezobudí, ale Slovo Božie
nás upozorňuje, že to nie je pravda, a že život po smrti existuje.
A ako budeme žiť po smrť záleží na tom ako sme žili teraz, do smrti.
Povedať, že sa nič nedeje po smrti je zbaviť sa zodpovednosti a zľahčiť si
veci. Ale potom prichádza otázka – čo my tu robíme na zemi? Niekto sa
s nami hrá? Aký život má zmysel, ak sa smrťou všetko končí?
Slovo
Božie nám hovorí, že Boh má s nami zvláštny plán, že nás dokonale pozná
a že pripráva pre nás (ktorí sme uverili) niečo ešte krajšie a lepšie
ako tu na zemi. Nenachádzame tu veľa čo nás čaká po skončení života – veľmi
málo veršov hovoria čo bude ďalej, ale to verím, že nie je ani cieľ, aby nám do
podrobnosti opisoval čo bude, ako bude, ako sa tam bude žiť – v liste
Korinťanom je napísané, že nás tam čaká niečo čo sme si nikdy nevedeli
predstaviť našími zmyslami – ani sme o tom nepočuli, ani sme nevideli, ani
do našich sŕdc také niečo nevstúpilo. Darmo by nám to vysvetľoval – mohla by sa
napísať ešte jedna kniha, ale by sme to nepochopili, lebo je to ponad naše
chápanie. Preto sa Boh rozhodol namiesto vysvetlenia ako bude potom, dal nám
svoje slovo, aby nám bolo ako upozornenie, ako máme žiť tu na zemi. Ako máme
svoj život spravovať tak žeby sme na tom poslednom súde obstáli. Aby sme
nebrali naľahko ten Boží súd, mysliac si, že Boh je láska a pozrie nám cez
prsty. To je pravda, že Boh je láska, ale je On aj spravodlivý. A to
znamená, že každý hriech musí potrestať, lebo nič nečisté nevstúpi pred Boha.
A tak
pre nás toto môže byť veľkým povzbudením, ale aj upozornením. Povzbudením
preto, aby sme vedeli, že tento život nie je náhodou, ale že nás po tomto čaká
večnosť s našim pánom. Čaká nás život s tým, ktorému sme sa rozhodli
odovzdať svoje životy na zemi. Lepšej odmeny niet! Večnosť strávená
v prítomnosti nášho Pána Ježiša Krista. Nech toto je naším heslom každý
deň, aby sme ďakovali, že nám dal vo svojej milosti ešte jeden deň, aby sme
tento deň využili na jeho slávu.
pripravil Daniel Sjanta
Táto kázeň bola kázaná dňa 23.9.2010 a nahrávku tejto kázne nájdete tu.
(Tiež bola publikovaná v Ceste Života, časopise Evanjelickej metodistickej cirkvi v Srbskej republike, v čísle 6/2011).
No comments:
Post a Comment