Veľká noc 2013 (rozvrh bohoslužieb)

Rozvrh bohoslužieb počas veľkonočných sviatkov!

Prajeme požehnané prežitie nasledujúcich dní.

Každý je vítaný!

Velikani Metodizma (7): Gideon Uzli

VELIKANI METODIZMA

(Objavljeno u Glasu Jevanđelja, časopisu Evangeličke metodističke crkve u Republici Srbiji, u brojevima 1/2013 i 2/2013)

(članak je dostupan i na stranici "Pisani materijal" na ovom blogu)

(this article is a loose translation of the following material)

Sedmi velikan metodizma o kome ćemo govoriti je Gideon Uzli (eng. Gideon Ouseley). Ovaj izvanredan irski propovednik i misionar je bio rođen u gradu Danmoru, okrug Golvej, Irska, dana 24. Februara 1762. godine i bio je potomak jedne ugledne irske porodice.

Dok je još bio vrlo mlad, pošto je bio najstariji sin, njegov otac nije želeo nikakvo drugo zaposlenje za njega, osim toga da nasledi očevo imanje, te je stoga bio poslat u najbolje škole. Njegov mlađi brat je bio poslat u vojsku i kasnije je čak postao odlikovan oficir – major general Ralf Uzli.

Još od malih nogu je Gideon preživljavao duboko osećanje u vezi sa verom a kad je odrastao, umesto da ga to „popusti“, njegova vera se produbljivala, sve dok nije u potpunosti doživeo uverenje da je grešan, zbog čega bi često uzviknuo: „Gospode, pomozi mi! Šta da uradim? Ko će me podučavati? Čak ni sveštenici i propovednici nisu bolje na tome od mene – svi zavisimo od Tvoje milosti.“

Dok se nalazio u ovakvom razmišljanju, njegovo rodno selo je 1789 godine posetilo nekoliko metodističkih propovednika. Od ovih Božjih ljudi je primio dosta svetla u vezi sa duhovnim stvarima, iako je tek dve godine kasnije odlučio da u potpunosti svoj život preda Isusu.

Kasnije te godine je prvi put odlučio da poseti bogosluženje metodističkog udruženja. Nakon bogosluženja je propovednik zamolio sve da ostanu. Pošto je Uzli bio bio veoma zainteresovan da nauči o ispravnom putu, želeo je da ostane, ali se bojao da postoji neka tajna aktivnost (neki masonski trikovi), sa čime nije želeo da ima ništa zajedničko. Odlučio je da ostane; čak štaviše, i sledećih nekoliko sastanaka je uradio isto, što je dokazalo da su njegove sumnje bile neosnovane. Ti sastanci su za njega bili zaista veliki blagoslov, što ga je dovelo da čak i svoje srce preispita i nađe kako može njegov greh biti oprošten, ako je to uopšte moguće. U tom periodu je takođe preživljavao i dosta teških trenutaka. U vezi sa tim periodom se kasnije izrazio na sledeći način: „Takav pogled sam dobio o paklu, da neću biti oslobođen celu večnost, da sam iz sveg srca uzviknuo: „O, Gospode, ja se predajem!“ I kad sam se u potpunosti predao, „oproštenje, mir i nebo“ su napunili moj um.“ Plodovi opravdanja su bili odmah vidljivi, najviše u tome što je išao od kuće do kuće, od suseda do suseda, pozivajući ih ka Hristu.

U okrugu u kome je živeo Uzli je u to vreme služio sveštenik Vudrou (eng. Woodrow). Prema njemu je Uzli osećao veliku zahvalnost, pošto se preko njega obratio Bogu. U jednom od mesta u okrugu, na Anglikanskoj crkvi su rađene neke popravke, te se njihova bogosluženja održavala su se u metodističkom molitvenom domu. Episkopalni sveštenik je redovno posećivao i bogosluženja metodističkog udruženja, i obratno – Uzli je posećivao bogosluženja Episkopalne crkve. Nakon što je jednom prilikom sveštenik Episkopalne crkve, Pauer Trenč, čuo Uzlija kako propoveda na temu nanovorođenja, on je izjavio: „Ako svi metodistički propovednici mogu da propovedaju kao ovaj dobar čovek, ne bi me začudilo i da im ceo svet pridruži.“ Nekoliko godina kasnije, kad je Trenč postao arhiepiskop Anglikanske crkve u Irskoj, pozvao je metodiste u njegovu arhiepiskopiju u kojoj su uživali privilegije i zaštićeni status.

No, da se vratimo na našu temu. Uzli se nije mogao zadovoljiti samo time što je upozorio svoje bližnje kako da uteknu od Božjeg gnjeva, verovao je da je dobio poverenje od Boga da širi Jevanđelje. Međutim, on se osećao nedovoljno vredan i slab da upravo on bude taj koji će milost Gospodnju širiti među ljudima. On je uzviknuo: „Gospode, ja sam bedno stvorenje; kako ja mogu ići?“ U svom dnevniku je zapisao sledeće stvari koje je povodom toga razmišljao: „Zatim mi je došlo pitanje: „Da li znaš o kakvoj bolesti se radi?“ „Naravno, Gospode, znam!“ „A da li znaš koji je lek za tu bolest?“ „O, da, Gospode, naravno da znam!“ „Onda idi i govori svima o bolesti i o leku!“ I tako je samo sa ove dve informacije išao i propovedao jevanđelje.“ Gospodin Uzli je svoju prvu propoved propovedao u dvorištu jedne crkve, prlikom jedne sahrane. Od tada je propovedao i u drugim crkvenim dvorištima, na ulicama, na vašarima i trgovima pijacama, na sahranama, tačnije gde god je imao ljude spremne da slušaju, bez obzira da li se radilo o protestantima ili katolicima.

Jednog dana je Uzli, dok je bio na misijskom putovanju, došao do jedne katoličke crkve u kojoj je tamošnji sveštenik držao misu. Velika zajednica je bila na kolenima; Uzli je kleknuo sa njima i svaku reč koju je taj sveštenik izgovorio na latinskom, on ponovio na irskom jeziku; a kad je želeo da posebno istakne neki deo bogosluženja, kako bi ga i ostali prisutni primetili, uzviknuo bi: „Slušajte ovo.“ Svi su ostali zbunjeni, pošto nisu znali ko je bio taj stranac. Nakon bogosluženja, pre nego što su se ljudi razišli svojim kućama, Uzli je iskoristio priliku da propoveda, pozivajući ih da se pokaju i da napuste svoje grehe i da veruju u Hrista. Kad je završio propoved, ljudi su se okrenuli svešteniku i upitali ga ko je taj čovek. „Ja ne znam“, odgovorio je, „on uopšte nije čovek, već anđeo; ni jedan čovek nije mogao da uradi to što je on uradio.“ Uzli se popeo na svog konja i uz molitve i blagoslove ovih ljudi nastavio svoje putovanje.

Na ovakav način je išao od mesta do mesta, koristeći svaku priliku da propoveda; i ovako je radio čak sedam godina, pre nego se priključio Irskoj metodističkoj konferenciji. On nije želeo samo javnim propovedanjem da pomaže ljudima, već i na razne praktične načine. Jednom prilikom je sreo čoveka koji je po naređenju svog sveštenika dobio pokoru da prepešači čak 80 kilometara! Uzli ga je upitao zašto je to radio, a čovek je odgovorio: „Tražio sam Boga“. Uzli ga je nakon toga upitao. „Gde biste otišli da vidite svetlo kad je Sunce izašlo danas? Da li biste putovali 80 km da vidite to svetlo, kad bi sijalo i u vašoj kući?“ „Daleko bilo, naravno da ne bih, gospodine“. „Pa, zašto ste onda išli na hodočašće od 80 km da tražite Boga, kad ga možete naći i pred svojim vratima?“

Nedugo nakon toga je sreo čoveka koga je upitao: „Dragi čoveče, da li biste voleli da budete pomireni sa Bogom, da imate Njegov mir u srcu i da stanete pred Sudiju čisti?“ Čovek je odgovorio: „Dragi gospodine, neka je proslavljeno ime Gospodnje, taj mir već u svom srcu imam. Vi se verovatno toga ne sećate, ali ja sam bio prisutan jednom prilikom kad ste govorili na sahrani. Tada ste nas ohrabrili da nađemo taj mir sa Bogom i ja sam to učinio i sada svakog dana proslavljam Gospoda, jer me je spasio.“ Ovaj susret je bio veliko ohrabrenje za Uzlija, jer je počeo da vidi plodove svoje službe među ljudima, za koje je osećao veliki bol u srcu, zbog toga što su bili izgubljeni.

U to vreme kad se Uzli priključio Metodističkoj konferenciji, u Irskoj je došlo do duboke i teške pobune na političkoj osnovi. Glavni razlog ove pobune je bilo oslobađanje Irske od nepravedne vladavine Britanije nad Irskom. Ova pobuna je imala i verski aspekat. Britanija je već u to vreme bila većinski protestantska crkva (Anglikanska crkva), dok je većina stanovništva Irske bilo katoličke veroispovesti. Irci su osim britanske vlade želeli da isteraju i naude svim protestantima. Bio je to mračan period u Irskoj, pun krvoprolića i okrutnosti nad nevinim muškarcima, ženama pa čak i decom.

Godine 1799. se ime gospodina Uzlija prvi put pojavilo u poslovanju Godišnje konferencije. Ovo vreme je bilo vreme teških političkih nemira koji su se preneli i na crkvene krugove. Uzliju, kao i njegovim kolegama MekKvig (McQuigg) i Grejem (Graham) je granica teritorije na kojoj su dobili svoje zaduženje bilo more oko samog ostrva Irske. Oni su bili pod nadzorom Kouka, koji je kasnije postao prvi metodistički episkog u SAD-u. Nisu bili zaduženi za jednu zajednicu ili okrug, već su radili za dobrobit cele Irske.

Njihova omiljena mesta za propovedanje su bile ulice i trgovi. Božja moć je pratila njihovu reč uz takvo pomazanje da su stari i mladi često padali ničice i na javnim mestima. Neki od plodova njegove službe su bili i dvojica mladića koji su se obratili prilikom njegovo propovedanja. Oni su se prvobitno sreli radi tuče, ali je ta tuča bila sprečena kad je jedan zid pao na jednog od gledalaca i usmrtio ga. Potrešeni ovim događajima, nakon toga što su bili prisutni prilikom Uzlijevog propovedanja, obratili su se i godinama su živeli kao uzorni mladići. Mnogima su služili i govorili o Bogu i njegovom službom su se mnogi obratili. Ali nije sve bilo prijatno. Sotona je upotrebljivao mnoge načine da zaustavi širenje dela Jevanđelja kroz proganjanje. Mnoge bande su im se postavljale na put i bacale na njih kamenje, ali ove mladiće ništa nije zaustavljalo u plemenitom pozivu koji su od Gospoda dobili.

Na konferenciji 1802 je Uzli, zajedno sa Grejemom ponovo dobio Irsku misiju kao svoje zaduženje i to u mestima u kojima je donedavno buktao građanski rat. Čak je i u tim mestima Reč Božja bila prihvatana na takav način, da su i najveći zlikovci bili uvereni milošću Božjom. Nije nam moguće ni opisati šta se sve dešavalo u ovom periodu. Na sledećim konferencijama, 1803. i 1804. godine su Uzli i Grejem ponovo bili postavljani na isto misijsko polje. Vredno je pomena da su u Irskoj najuticajniji protivnici Metodistima bili katolički sveštenici, dok su im anglikanski sveštenici bili uglavnom naklonjeni.

Tokom godine nakon 1806, Uzli je najviše radio u oblasti oko Dablina (glavni grad Irske). Ali je i tada posećivao i druge gradove. Jednom prilikom je posetio grad Drogeda, nedaleko od Dablina u kome je na ulicama pronašao veliko mnoštvo prosjaka. Pošto je želeo da uradi nešto za ovu zapostavljenu grupu ljudi, objavio im je da će sledećeg dana, pre svog odlaska propovedati na trgu baš za njih. Mnogi su se i odazvali i sa velikim oduševljenjem i suzama u očima saslušali Uzlijevu propoved na tekst o bogatašu i Lazaru i nakon toga ga pozdravili uz molitve i blagoslove dalje na put.

Dok je bio u Dablinu, Uzli je dobio poziv od jednog čoveka – plemića, da ga poseti zajedno sa svojim prijateljem. Taj njegov prijatelj se mnogo puta zalagao za ovog plemića, molio je mnoge propovednike da razgovaraju sa njim, ne bi li mu govorio o spasenju. Međutim, svaki propovednik koga je zamolio da razgovara sa plemićem se u stvari bojao da to uradi. Tako je i Uzlija zamolio da razgovara sa njim. Uzli ga je otvoreno, uz dužno poštovanje upozorio koliko je važno da bude spreman na večnost. „Gospodine Uzli, moj posao je zahtevan i ja nemam vremena za te stvari“, odgovorio je plemić. „Ali, gospodine, mi svi moramo umreti i moramo biti spremni na ovaj neizbežan trenutak.“ „Šta mi je činiti, gospodine Uzli?“ „U Novom Zavetu je zapisana volja Gospoda Isusa Hrista i govori nam šta treba da uradimo.“ „Ali, u toj knjizi se nalaze mnoge stvari koje ne razumem, stvari kojima se divim, ali i stvari sa kojima se ne slažem.“ „Gospodine, to ne može tako. Zamislite da vas neko zamoli za savet; vi sa velikom pažnjom odgovorite na njegovo pitanje a on odgovori – Pa, znate, nešto od toga što ste rekli je u redu, dok je ostalo loše rečeno – šta biste vi na to rekli?“ „Ah, shvatam šta želite reći“, rekao je plemić „Bibliju u celini moramo shvatati kao Božju reč“. „Tačno tako. Uzmite knjigu; verujte šta piše i punite zapovesti u njoj i bićete spremni za susret sa Gospodom u trenutku svoje smrti.“ Na kraju je dodao Uzli.

U periodu 1806-07 godine se region u kome je Uzli služio našao u velikim nemirima; nekolicina mladića su osnovali bandu gusara koja se zvala „vršalica“, zbog načina na koji su obračunavali sa ljudima koji im se nisu svideli iz nekog razloga. Na meti su najviše bili katolički sveštenici koji su prema njihovim optužbama uzimali više novca nego što bi trebalo i što su mešali u stvari koje nisu trebali. Čak su i obične ljude počeli napadati zbog toga što su primali u svoje kuće sveštenike. Jednom prilikom je Uzli naišao na jednu grupu ovih huligana. Počeo je da im propoveda i njihova reakcija je bila obećanje da ne samo što njega niko iz bande neće dotaći, već će se osvetiti svakom čoveku koji bi nasrnuo na njega.

U jednom mestu, gde se desetak katolika obratilo i pridružilo metodističkom udruženju, tamošnji katolički sveštenik, koji je bio poznati pijanica, upao je na jedno bogosluženje na kome je Uzli propovedao i najpre isprepadao sve prisutne i počeo da viče i proklinje ljude, obećavajući im da će im sva kosa opasti i tome slične stvari.

Godine 1808. Uzli je zajedno sa Hamiltonom posetio oblast Kler. Hamilton je zapisao događaj iz tih dana: „Nikad nisam imao takvu godinu progonstva. Okrutna ismevanja su ništa i kiša kamenja i zemlje su dečja igra; ali krvoproliće i tuča nije šala. Prošlog Božića su nas sačekali u zasedi, ukrali su naše knjige a gospodin Uzli je bio povređen. Propovedali smo tog dana i došli u svađu sa sveštenikom i njegovim ljudima. Sveštenik je jako tukao mog konja i ljudi su ga vukli po ulici, dok sam ja još uvek bio na njegovim leđima, ali me je jedan vojnik odveo u dvorište kasarne. Gospodin Uzli je već bio tamo, povređen. Vojnici su uzeli puške, namestili bajonete, izašli na ulicu i napravili krug oko nas, dok je gospodin Uzli propovedao ljudima na trgu.

Tokom sledeće godine, Uzli je propovedao u mestu Golvej i na jednom od sastanaka se jedna banda trudila da upadne, kako bi uznemirila sastanak. Odlučili su da to urade na taj način što je vođa bande trebalo da bude prisutan na sastanku od njegovog samog početka i da u jednom trenutku otvori vrata, kako bi i ostali ušli i napravili metež. Ljudi u zajednici su ga prepoznali, ali nisu ništa rekli. Sastanak je počeo sa pesmom a Pet (tako se zvao vođa bande) je pomislio: „Hm, ovo lepo zvuči. Neću ih sad prekidati.“ Nakon toga je usledila molitva, na šta je opet Pet pomislio: „Pustiću ih da se još pomole“. Kad je propoved došla na red, pomislio je: „Voleo bih da ih čujem šta imaju da kažu“. Pet je sve vreme sedeo i slušao a Duh Božji je počeo da deluje u njegovom srcu. Propovednik se obraćao svakom prisutnom i upitao je takođe i Peta: „Moj dobri čoveče, da li ti znaš nešto o tome što smo ove pričali? Da li si ikad osetio da si grešan pred Bogom i da si zaslužio da zauvek budeš odvojen od Njega, zbog greha?“ Pet je počeo da plače i viče: „Gospode, smiluj se nada mnom! Šta da radim? Ja sam veliki grešnik!“ Ostali su bili zaprepašćeni, ali su se svi zajedno sa njim molili i slavili Gospoda. Ovaj mladić je postao pravi sledbenik i svedok Isusa Hrista.

To je samo jedan od primera u kome se može videti kako je Bog menjao čak i najzloćudnija srca i menjao gnev ovih ljudi na proslavljanje Isusa.

I sledeće, 1810. godine je Uzli ponovo bio postavljen u region Golvej i Kler, zajedno sa dva mladića koji su bili njegovi pomoćnici u radu.

Svakodnevno se susretao sa raznim lokalnim običajima koje nije mogao niti shvatiti niti prihvatiti. Jednom prilikom je čak naišao na ljude koji su umesto drugih odradili pokoru (čin koji ljudi u katoličkoj crkvi dobijaju vernici nakon što se ispovede svešteniku koji im zauzvrat odredi „kaznu“ kojom će okajati svoje grehe). Navodno, ljudi koji su obećali Bogu ili nekom svecu da će, ukoliko ih izbave iz bolesti ili nevolje, uraditi određenu stvar. Ukoliko to nisu želeli da uradi, mogli su da „iznajme“ čoveka koji bi to umesto njih uradio. Iako je bio Irac, i takve stvari među Ircima bile uobičajene, takvi običaju su ga užasavali i svom snagom se borio protiv takvih i sličnih stvari.

Gospodin Uzli je nastavio sa svojim neumornim radom za dobrobit svojih zanemarenih zemljaka, prodirući čak i u najudaljenije oblasti zemlje; često je čak bio danima bez hrane i skloništa; izlagao se ismevanju ljudi koje je probao da pridobije za Hrista. Tolika je bila njegova revnost, da je bio nezadovoljan, ukoliko na svakom sastanku, na svakoj propovedi nije bilo obraćenih Bogu. Tokom svoje službe, nikad nije zaboravio da se dalje obrazuje. Dok je putovao na konju, obično je imao grčki, latinski, engleski ili irski novi zavet u ruci i učio odeljke napamet. Kad god je stao, propovedao je ljudima na koje je naišao. Jednom prilikom je došao do jednog potoka kako bi napojio konja i video je jednu mladu damu kako stoji pored jedne obližnje kuće; prišao joj je, uzeo je za ruku, govorio joj je o Bogu i molio se da je Bog blagoslovi. Dve godine kasnije je Uzli dobio poziv da dođe u jednu kuću. Tada se domaćica predstavila, da je ona ta mlada dama koju je oslovio pored potoka. Zahvalila mu se na predivnim rečima ohrabrenja koje su je dovele do Hrista koji ju je blagoslovio porodicom.

I 1811. godine je Uzli bio postavljen u Golvej i Kler i njegov napor je zaista bio veoma blagoslovljen da je bilo potrebno izgraditi nekoliko molitvenih domova za nova udruženja koja su bila osnovana. Mnogi katolički sveštenici su ostali uvređeni zbog toga što su neki od njihovih uvaženijih članova postali metodisti, dok su drugi sveštenici i sami svojim novčanim doprinosima pomogli izgradnju tih molitvenih domova.

Često je vodio žučne rasprave u vezi sa teologijom – sa katoličkim sveštenicima. Trudio se da im pokaže neke od stvari koje oni smatraju sakramentima (svete tajne), koje nikad nisu bile uspostavljene Isusom Hristom (npr miropomazanje), već je to bilo nešto ljudsko.

Uzli je, međutim, imao i gore neprijatelje od katoličkih sveštenika. Irska katolička rulja je bila najgori mogući neprijatelj, pogotovo kad su pre toga popili dosta viskija i imali sa sobom palice. Čak nekoliko puta je u proputovanju kroz Irsku došao u situaciju kad je skoro ostao bez života.

Godine 1813, po poslednji put je irskom konferencijom predsedavao Kouk. Nakon toga je otišao u Indiju. Uzli je ponudio da ide zajedno sa Koukom u Indiju i tražio je i od konferencije da dobije slobodno vreme kako bi mogao da služi i na novom misijskom polju. Konferencija je ipak donela odluku da je njegova služba u tom trenutku bila vrlo važna i morao je da ostane. Postavljen je da služi u Londonderiju, na samom severu Irske, gde je služio više godina uz veliki uspeh i blagoslov. Mnogi su spoznali Gospoda kroz njegovu službu.

Zbog toga što je Irska bila jaka katolička zemlja (za razliku od Engleske, koja je skoro u potpunosti bila anglikanska), često je dolazio u razgovor sa katoličkim sveštenicima koji su želeli da ga razuvere, da je njegova vera ništavna. Jednom prilikom je Uzli bio pozvan na večeru u jednu porodicu, na koju je između ostalih bio pozvan i jedan mladi katolički sveštenik. Pošto je bio nedavno završio svoje studije, još uvek je bio pun entuzijazma, želeo je da razuveri Uzlija i njegovu veru. Konkretno je imao na umu pitanje Večere Gospodnje (ili Evharistije). Katolička teologija smatra da se prilikom uzimanja hleba prilikom Večere Gospodnje, taj hleb u suštini menja i postaje pravo telo Hristovo. Tokom te večere je mladi katolički sveštenik tvrdio da je i sam Isus, prilikom poslednje večere koju je imao sa učenicima, hleb koji je slomio i podelio svojim učenicima promenio u svoje telo. Uzli je pokazao koliko je apsurdna ta predstava u kojoj je Isus sam „jeo“ svoje telo.

Drugom prilikom je razgovarao sa jednom mladom damom, koja je bila katolkinja i puna predrasuda. Izjavila je da bi radije bila prokleta nego da postane protestant. Uzli joj je rekao: „Bidi, zar ne bi želela više da možeš na pola sata da razgovaraš sa Isusom Hristom nego sa svim sveštenicima na zemlji – počevši od pape, pa do poslednjeg sveštenika – da razgovaraš od sad pa do sudnjeg dana?“ „Naravno, da bih volela,“, odgovorila je Bidi. „A da jesi imala takvu priliku da razgovaraš sa Isusom, zar se ne bi plašila da ćeš nešto zaboraviti, pa bi ga zamolila da ti to i napismeno da.“ „Naravno“, glasio je njen odgovor. „A ukoliko bi ti napisao i dao, zar ga ne bi čitala danonoćno dok ga potpuno ne sačuvaš u svom srcu i zar ti ne bi bilo draže da čitaš to od bilo kakve druge knjige na zemlji?“ „Sve je to tačno. Nikad tu knjigu ne bih ostavila.“ „Pa, draga Bidi, ti i imaš takvu knjigu kod kuće – Novi Zavet. Isus nam je ostavio svoje pismo koje ni u kom slučaju ne smemo menjati, već samo čitati i držati se Božje Reč. Međutim, u Tvojoj crkvi se nalaze stvari koje Isus nikad nije učio, kao na primer ispovedanje.“ Nakon toga joj je objasnio događaj iz Pisma u kome su Isusu doveli ženu grešnicu. On je rekao: „Ni ja te ne osuđujem; idi i više ne greši.“ „Vidiš, Bidi, Isus nije tražio od nje da se ispovedi, niti joj je dao pokoru (šta treba da uradi da bi joj bilo oprošteno). Da je Isus našao apostole koji su tako radili, zar ih ne bi prekorio? Ili da je susreo tebe, draga Bidi, na putu ka svojoj ispovesti i da te je upitao: „Zar sam ja ikad učio da tako treba raditi? Da li ćeš Ti meni reći da nisam u pravu?“ Kakav odgovor bi mu dala? Sigurno bi mu odgovorila: „Gospode, nikad više neću ići na ispovest.““ Kao rezultat ovog razgovora, Bidi zaista više nikad nije otišla na ispovest, već je postala verni član metodističkog udruženja, iako je mnogo puta bila prekoravana od strane njenog prethodnog sveštenika.

Drugom prilikom je putovao kroz oblast Veksford u nedelju, zaustavio se u jednom mestu kako bi propovedao. Nakon mise, ljudi su ostali u centru mesta u nastavili u druženju, uz mnoštvo alkohola, kockanja i drugih sličnih stvari. Gospodin Uzli se sa velikim ogorčenjem i razočarenjem obratio svešteniku pitanjem: „Zar niste vi pastir Hristovog stada?“ „Naravno“, odgovorio je sveštenik. „Kako je onda moguće da ne prekorite ove ljude, prema rečima Gospoda Isusa?“ „Daleko bilo“, odgovorio je sveštenik, „ako ih prekorim, odvrati će se i neću u crkvi imati nikoga.“ „Bolje da imate malu grupu odanih i vernih ljudi, nego ovakvu rulju, koja blati ime Isusovo.“ „Možda ste u pravu, gospodine, ali kako ću onda ja da zaradim svoj hleb, ako ostanem bez stada?“ Uzli je zatim pokazao na činjenicu da su neki od papa svojim životom zaista pokazale da su daleko od Božje Reči i da oni nisu mogli biti nazvani zbog toga vođe Hristovog stada. Sveštenik je sve to mogao da klima glavom ali nije imao dovoljno hrabrosti da nešto uradi povodom toga.

Ovo je bilo svega nekoliko primera Uzlijevog uticaja koji je ostavio na ljude u najrazličitijim mestima i situacijama. Mnoge druge prigode nije moguće ni uvesti na ovom mestu, koji su takođe bile pokazatelj Božje milosti prisutne u životu Gideona Uzlija. U periodu od 1813 do 1839, Uzli je nastavio da radi na spasenju ljudi. Ne samo što je nekoliko puta proputovao Irsku uzduž i popreko, već je mnogo puta posetio i Englesku i Škotsku i svudge je išao sa istim ciljem – da govori o Jevanđelju starima i mladima, bogatima i siromašnima, muškarcima i ženama.

Čak i kad je bio bolestan, njegov um nikad nije odmarao. Mnoge vredne misli su bile u tom periodu zapisane, dok je bio primoran da ostane u svojoj sobi. Nakon dugog i plodnog života, njegov život se završio u Dablinu, dana 14. Maja 1839, u 77 godini života. Njegova poslednja bolest je trajala oko tri nedelje i u toku te bolesti je bio potpuno pomiren sa Božjom voljom. Njegove poslednje reči su bile: „Ne bojim se smrti; Duh Božji me drži; Bog je moja podrška.“ Neka je i naš kraj ispunjen ovakvom sigurnošću.

pripremio Daniel Sjanta

Tvrdohlavý prorok (Jonáš 11)

VÝKLAD KNIHY PROROKA JONÁŠA

ČASŤ JEDENÁSTA, JONÁŠ 4,9-11

KÁZANÉ DŇA 18.11.2010 V KOVAČICI

(nahrávku nájdete tu)

Jonáš 4,9-11

(9) Boh povedal Jonášovi: Či si sa právom rozhneval pre ricínovník? On odpovedal: Právom som sa rozhneval až na smrť. (10) Tu riekol Hospodin: Tebe je ľúto ricínovníka, pri ktorom si sa nenamáhal a ktorý si nepestoval, ktorý za noc vyrástol a za noc zahynul. (11) Mne zasa nemá byť ľúto Ninive, veľkého mesta, v ktorom je viac ako stodvadsaťtisíc ľudí, ktorí nevedia rozlíšiť pravú a ľavú ruku, a mnoho dobytka?

(Podľa Slovenského ekumenického prekladu)

Oddiel, ktorý máme pred sebou je posledný oddiel knihy proroka Jonáša a prináša také rozlúštenie všetkého čo sa stalo; môžeme vedieť celý ten príbeh, čo sa stalo, aj keď mnohé otázky ostávajú nezodpovedané. Nevieme čo sa ďalej stalo v meste Ninive, ani s prorokom Jonášom, ale to čo môžeme aj z týchto slov vidieť tú Božiu milosť na skutku, ktorá aj od začiatku pracovala. Jonáš znovu poukázal svoj hnev kvôli tomu ricinovníku, za ktorý čítame, že sa osušil, lebo Boh poslal horúci vietor. Jonáš sa znovu našiel pod slnkom, ktoré pražilo a rozhneval sa, lebo aj to málo ochrany, ktorú mal mu bola vzatá. Rozhneval sa až na smrť a prial si zomrieť.

V tejto štvrtej kapitole nachádzame dve veci, ktoré ho rozhnevali, že si prial smrť. Prvá bola to, že Boh oľutoval mesto Ninive a že ho nezničil a tá druhá bola ricinovník. Običajný krík, alebo tekvica, kvôli ktorej zhrešil. Je nám jasné, že nebol ten samotný ricinovník problém, že sa Jonáš rozhneval, ale ten hlavný problém, ktorý Jonáš mal bol v tom, že sa Boh zľutoval nad mestom. Sedel tam niekoľko dní a čakal, ale mesto stálo, ľudia žili svoj život a nič sa nedialo. On si tak veľmi prial, aby toto mesto bolo zničené, a zrazu nič.  A navyšše, tento červ, ktorý bol poslaný od Boha, aby vyschol ten ricinovník bol len posledná kvapka v preplnom kalichu. Tu je napísané, že tento ricinovník za noc vyrástol a za noc zahynul. Tu môžeme naozaj pochopiť doslova tieto slová, že naozaj cez noc Boh dal, aby vyrástol, ale i vyschol tento ricinovník, alebo to trvalo trochu dlhšie, ale aj tak relatívne krátko. Každopádne, to vyjadruje našu pominuteľnosť. My sme ľudia len dočasne na tejto zemi. Aj keby náš život trval 100, v porovnaní s večnosťou, je to naozaj len chvíľočka. Jonáš mal len dočasnú perspektívu na život, kým sa Boh pozerá z perspektívy večnosti. Jonáš sa rozhneval kvôli obyčajnej tekvice, ktorá dokonca má ešte kratší životný vek ako človek. A vôbec ako keby sa nezaujímal o tých 120.000 ľudí, ktorí bývali v tomto meste a ktorí boli zachránení – bolo im odpustené a nevedel sa s tým vysporiadať. Nevedel sa s nimi tešiť. Jeho zodpovednosť ako služobníka Božieho bola – teraz keď sa už títo ľudia pokajali za svoje hriechy – aby rástli v poznaní Boha. Aby im viacej hovoril o Bohu, ktorý sa zľutoval nad nimi a zachránil ich život. Jonáš nič také neurobil. Možno by sme mohli povedať, že také ani Boh od neho nežiadal. On mu povedal, aby prišiel do mesta, aby zvestoval slovo a koniec. Ale veľakrát musíme vyčítať a správne pochopiť slová, ktoré nám Pán posiela, alebo v tomto prípade prorokovi Jonášovi.

Ak sa zasadí nejaký kvet, alebo niečo v poli a ak len tak hodíme to semä aj ak si povieme, my sme svoje urobili a teraz ako bude. Vieme, že kde-tu-kde niečo vyrastie, bude to možno v poriadku, ale väčšina jednoducho neuspie. Prečo? Lebo sme možno nezalievali, neokopali, nestarali sme sa o to čo sme zasadili. Nestačí len zasadiť to semä a nechať, aby sa same staralo o sebe. Títo ľudia, ktorým bolo zvestované o Hospodinovi uverili týmto slovám a odvrátili sa od svojich zlých ciest. Obrátili sa. Alebo, mohli by sme povedať, že sa stali deťmi Božími. A deti nemôžeme nechať, aby sa same vzdelávali, vychovávali. Rodičia a starí rodičia sú zodpovední za tie deti, však? Jonášova zodpovednosť bola v tom, aby aj ďalej pokračoval. Nemusel on tu zostať bývať celý svoj život, ale nemohol ich nechať len tak. Z historických zápisov sa dozvedáme, že sa po tomto čo Jonáš tam bol, po určitej dobe Asýria stala ešte silnejšou ríšou. A ešte omnoho hroznejšie veci robili. Prišla doba keď Boh povedal: „Stačí!“ a naozaj zničil toto mesto. A možno by sa to nikdy nestalo, keby Jonáš zostal určitú dobu v tomto meste a keby im rozprával o Bohu, ktorému slúži.

Jonášovi išlo len o jeho samého. Nič iné ho nezujímalo, len aby jemu nebolo horúce, aby naňho nepražilo slnko. Mal len dočasnú perspektívu. Vôbec nevnímal večnosť. A čo večnosť hovorí tu? žeby tímto ľuďom v meste priniesol dobrú zvesť, aby ich ďalej vzdelával, aby im ešte viac priblížil Boha, ktorému on slúžil.

Veľakrát si to ani neuvedomujeme, že aj jedno slovo, ktoré vychádza z našich úst môže človeka zabiť, alebo mu dať nový život. Mám na mysli duchovný život. Či sme mu povedali o Bohu, alebo sme nepovedali. Či sme mu povedali celú pravdu, alebo sme niečo aj zamlčali. Jediná vec, ktorú Jonáša zaujímala bola táto tekvica, alebo ricinovník, ale Boh sa zameriaval na týchto ľudí, ktorých stvoril na svoj obraz. Bez ohľadu, že boli pohania a že ich Izraelci nenávideli – Boh ich miloval, lebo Boh stvoril všetkých ľudí na zemi. A tým, že Boh miloval aj tých pohanov, chcel aby aj oni boli zachránení. Aby neboli zabití pre ich hriechy. On im chcel odpustiť. V Božej prirodzenosti je láska – základná Božia vlastnosť je láska, nie hnev alebo nenávisť.

Aj keď Boh má dôvod k tomu, aby nás odsúdil, aby nás odstránil z tejto zemi, pokiaľ v našom srdci je úprimné pokánie, ono vždy má prednosť. Napriek všetkému čo urobili v minulosti, v tejto chvíli sa pokajali a Bohu toto stačilo ako výkrik o pomoc. Keby sme aj niekde popri rieke a jazere prechádzali a videli, že sa niekto topí a ak vieme plávať, tak všetko nechávame a skočíme do tej vody, aby sme mu pomohli. Veď Boh robí to isté. On nám dokáže pomôcť v každej jednej situácii a keď počuje hriešnika, aby ho volal o pomoc, keď počuje hriešnika, že sa kaje za svoje hriechy, vtedy je On hneď prítomný a chce vypočuť takéto modlitby.

Čítame, že 120.000 ľudí žilo v tomto meste. A vidíme, že títo ľudia, ktorí boli pohania, ktorí sa možno nikdy pred tým nestretli s Hospodinom, ani nikdy nepočuli o Ňom, boli citlivejší na Jeho slová od Božieho proroka. Prorok, ktorý by mal žiť každý deň podľa Božieho slova, ktorý by mal ísť po celom svete a zvestovať to, čo mu bolo zverené. Prorok Jonáš zlyhal, vidíme v tomto príklade.

Keď sa takto pozrieme spiatočne na celú túto knihu, mohli by sme povedať – načo sa vôbec Boh aj trápil s Jonášom. Aj tak sa Jonáš nenaučil tú základnú správu, ktorú sa mal naučiť a dokonca mal o tom rozprávať v tomto meste. Ta zvesť hovorí o tom, že Boh je milostivý, láskavý, že Boh miluje všetkých ľudí na tomto svete. Podľa toho čo je napísané v Biblii, nevidíme, žeby sa Jonáš niečomu naučil. A môžeme sa pýtať, ak Boh vedel, že Jonáš bude taký, prečo ho vôbec volal? Keď prvýkrát ušiel, prečo ho nenechal odísť, namiesto žeby ho znovu volal – takto vari väčšiu škodu narobil. Ale tá Božia správa, ktorú Jonáš niesol so sebou prišla do týchto ľudí a oni sa pokajali. A to je to čo je najdôležitejšie. Verím, že Jonáš vo svojom živote uvidel svoju chybu, lebo verím, že Boh vtedy keď začne pracovať v ľudskom srdci, všetko to čo je nám možno skryté na prvý pohľad, všetko sa odkrýva. Všetko to čo nám nebolo jasné, môžeme znovu pochopiť.

Táto kniha vlastne akoby nemala koniec, lebo končí s otázkou: „Mne zasa nemá byť ľúto ako stodvadsaťtisíc ľudí, ktorí nevedia rozlíšiť pravú a ľavú ruku?“ Nevieme ako prorok Jonáš odpovedal, ale sa môžeme zapýtať ako by sme my odpovedali, keby sme boli na Jonášovom mieste. Či by sme sa postavili ako Jonáš a by nás preovládala nenávisť k týmto ľuďom, alebo by sme dovolili Božej láske, aby naplnila naše srdce a tešili by sme sa z toho, že 120.000 ľudí uverilo v Boha, že 120.000 stratených duší sa vrátilo k Hospodinovi. Možno by sme každý z nás povedali – samozrejme žeby sme sa tešili, samozrejme žeby sme neurobili tak ako Jonáš, ale veľakrát sa nachádzame v podobnej situácii a na istý spôsob odreagujeme ako Jonáš a že si to ani neuvedomíme! U nás nepôjde o ístý príbeh, ale na podobný spôsob, keď sa pozeráme len na to naše, dočasné, keď nerozmýšľame o našom živote, alebo keď sa nepozeráme na náš život a svet Božími očami. Vtedy nastáva podobný problém. V teológii existujú také dve slová, ktoré presne vystihujú túto situáciu – život kristocentrický a život egocentrický. To sú dva úplne protichodné spôsoby života – v prvom je Kristus v centre, kým v druhom som ja („ego“ po latinsky) v centre.

To je ten základný problém, s ktorým zápasil Jonáš – egocentrizmus, alebo sebectvo. Bol slepý pri očiach – hľadel ale nevidel. Videl len to čo jeho zaujímalo. Nevidel, alebo nechcel vidieť, že je Boh milostivý aj voči pohanom. On v teórii veľmi dobre vedel, že je Hospodin ľútostivý, milostivý, zhovievavý, pomalý na hnev a všetko to čo napočítal, ale neprežil to vo svojom živote. Lebo keby to prežil, tak by potom vedel čo to znamená. Veľakrát si myslím, že práve v tom je problém pri Izraelcoch v Starej Zmluve. Tým, že dostali to zvláštne zjavenie od Boha – boli jediný národ, ku ktorému Boh priamo hovoril, v nich sa zrodila duchovná pýcha a nevideli nikoho iného, len seba a videli ako im je dobre, že Hospodin je uprostred nich a nechceli sa s nikým o to podeliť. Podobná situácia je aj v dnešnom kresťanstve – keď sa zatvárame do nejakých kruhov a ako nám je tam dobre ale nerozmýšľame o ľuďoch, ktorí sú mimo nášho kruhu a ktorí zomierajú v hriechu. Možno majú problémy, v ktorých by sme im aj mohli pomôcť, ale to nerobíme, lebo vidíme, ale vlastne nevidíme.

Cirkev nie je len náhoda. Cirkev nebola len založená len tak – ako nejaká hra, alebo žeby apoštoli mali čo robiť, ale bola založená aby fungovala ako živý organizmus a v živom organizme sa čo deje? Všetky bunky, všetky orgány, všetky končatiny spolu fungujú! Keď vyberieme srdce, aj keď je ono najdôležitejšie, ono už viac nebude fungovať. Potom aj darmo, že je srdce, ale nemá svoju funkciu. Alebo mozog, kým je v hlave, tak je neskutočne dôležitý, ale ak ho vyberieme tak ho môžeme už zahodiť, lebo ničomu neslúži. Cirkev je tu, aby sme boli ako telo Kristovi, ktorý je Hlava a aby sme Jemu slúžili ale aj aby sme slúžili jeden druhému. Nie žeby sme sa vôbec ani nemilovali, žeby bola medzi nami netrpezlivosť, ale aby sme navzájom prežívali lásku Božiu, ktorá nás vlastne spája. Láska Božia je tá, podľa ktorej nás budú ľudia poznať, že patríme Bohu!

Každý z nás najlepšie vie za seba či máme tú lásku Božiu vo svojom srdci. Aj keď na prvý pohľad táto kniha Jonáša nevyzerala že nejaké hlboké pravdy tam nájdeme, ale sme mohli vidieť, že v tejto knihe sa skrývajú hlboké biblické pravdy, ktoré aj nám dnes majú čo povedať. Táto kniha bola napísaná pred 3000 rokmi a ešte stále má v sebe posolstvo aj za nás dnes.

Na záver by som chcel zdôrazniť a zopakovať šesť dôležitých biblických právd, ktoré tu nachádzame a ktoré sa môžeme z knihy proroka Jonáša naučiť, aby sme lepšie spoznali Pána, ktorému slúžime, ale aj aby sme preskúmali svoje srdce a spoznali lepšie aj samych seba.

Prvá pravda. Božie deti sa častokrát búria proti Bohu a správajú sa na nesprávny spôsob. Častokrát teda nevieme pochopiť Božiu vôľu a prečo sa dejú veci, ktoré sa dejú a vtedy náš mechanizmus obrany začne kričať – čo sa toto deje?! Lebo už nemáme kontrolu vo vlastných rukách a začneme sa báť, lebo prichádza niečo neisté. A vtedy sa začneme búriť proti Bohu. Veľakrát to robíme aj nevedomky, ale je to problém. Ak veríme, že Boh je Boh, vtedy znamená, že mu aj dôverujeme, ale ak nedôverujeme Jeho rozhodnutiam, tak to znamená, že mu nedôverujeme. Tak vlastne z toho vzniká, že sa na nesprávny spôsob zachovávame k ľuďom aj k Bohu, keď nechápeme čo sa deje okolo nás. Vtedy potrebujeme prosiť Boha, aby nám ukázal ako máme správne konať v danej situácii, žeby sme nezhrešili ako čo Jonáš zhrešil.

Druhá pravda. Neveriaci častokrát prejavujú viac ľútosti od veriacich. V tejto knihe týchto 120.000 obyvateľov Ninive prejavilo ľútosť nad svojim hriechom a lepšie chápali Boha ako Jonáš, ktorý celý svoj život žil s Bohom. Žil v jeho blízkosti, prítomnosti. Ale aj dodnes sa dejú podobné veci. Kedy ľudia z tohto sveta, ktorý ani nepoznajú Boha sa niekedy lepšie správajú od veriacich. A to je na zamyslenie. Máme sa zapýtať: „Bože, či aj ja náhodou nemám s tým problém?! Bože, či som zakaždým aj ja ľútostivý k ostatným ľuďom. Či aj ja som láskavý k ostatným ľuďom, alebo mám v tomto problém?!“ Jonáš sa rozpálil hnevom. To slovo je použité. Slovo Božie nám hovorí: hnevajte sa, ale nehrešte. A Jonáš zhrešil v tejto oblasti. Zlyhal, nemal lásku vo svojom srdci.

Tretia pravda. Boh miluje všetkých ľudí a je aktívne zapojený do ich spasenia. Aktívne pracuje na tom, aby títo ľudia boli zachránení. Ešte pred tým než sme poznali Pána, tak sme mohli cítiť, že On vedie náš život k tomu, aby sme prišli k poznaniu. Boh na zvláštne spôsoby pracuje v našich životoch. Veľakrát si to ani neuvedomujeme v tej chvíli, že nás Boh k niečomu vedie. Niekedy nám to trvá aj mnoho rokov, kým si uvedomíme, že v tej a tej chvíli mi Boh to chcel povedať a preto sa stalo to čo sa stalo. Aj keď ho veľakrát necítime, nevidíme Jeho dielo, môžeme si byť istí, že Boh pracuje v našom živote. Každý jeden deň!

Štvrtá pravda. Viera a pokánie sú jedine potrebné k spaseniu. Jediné sú postačujúce k spaseniu. Nepotrebujeme vedieť celú teológiu, alebo urobiť nejaký rituál. Veľakrát si z kresťanstva robíme aj my viac od toho čo je. Zavádzame mnohé pravidlá, mnohé obyčaje, mnohé rituály alebo obrady, ktoré nám Slovo Božie nevyžaduje. Aj keď je to dobré, aby cirkev mala poriadok a aby sa vedelo ako sa určité veci robia, ale niekedy v tom našom chcení, žeby sme čo lepšie niečo urobili, tak si sťažujeme tým, že zavádzame mnohé pravidlá a neraz aj svoje srdce vzdiaľujeme od Pána. Farizeji mali ten istý problém. Prišli na vyšše 600 pravidiel, ktoré museli dodržiavať všetci Izraelci. A to už bolo nemožné. Aj každý človek, ktorý úprimne chcel slúžiť Bohu nemohol, nemal šancu vôbec dodržať týchto 600 pravidiel v každodennom živote a tak aj neraz ich srdce odchádzalo ďaleko od Boha. Veľakrát zaťažujeme svoje kresťanstvo rôznymi pravidlami a vonkajšími prejavmi, že zabúdame na tú podstatu všetkého – láska k Bohu.

Piata pravda. Tuto jasne môžeme vidieť aká je Božia príroda. V 1:9 čítame, že Jonáš povedal: som Hebrej a vzývam Hospodina, Boha nebies, ktorý utvoril more a súš. A druhý verš o Božej prírode je 4:2: Ty si Boh milostivý, ľútostivý, zhovievavý a bohatý v dobrote. Ty oľutuje pohromy. Tieto dve veci, ktoré Jonáš vedel v teórii môžeme nájsť aj na iných miestach v slove Božom. Boh je ten, ktorý stvoril svet a všetkých ľudí a On ho aj spravuje. On ho aj vedie. A Boh je milostivý a ľútostivý. A všetci ľudia, ktorých On stvoril, On ich aj miluje. On nás miluje. Teba aj mňa!

Aj ta posledná, šiesta pravda, ktorú tu nachádzame je, že Boh riadi dejiny – Boh spravuje dejiny aj prírodu a je častokrát zapojený do tých najmenších životných záležitostí. Veľakrát je Boh vnímaný ako niekto kto žije milión kilometrov ďaleko od zeme, ale aj keď Boh je veľký Boh, On je prítomný aj v našom živote. On chce byť zapojený aj do tých najmenších vecí – v pozemskom zmysle. Vtedy keď ideme do roboty, Boh sa stará, aby sa nám aj v tom autobuse, na bicykli, v aute, nič nestalo a chráni aj našu cestu domov. V takých veciach nás ochraňuje a On chce aj v tých veciach, aby sme mu patrili. Aby sme mu odovzdali svoj život. Boh dokonale pozná nás a naše potreby. Veľakrát ani sami nevieme čo sa skrýva v našom srdci, ale Boh aj o tom vie.

Jonáš dostal úlohu, v ktorej urobil čo mu Boh povedal, ale urobil to, len aby to odrobil, žeby dostal pokoj od Boha. Nech nám dá Pán, aby sme nikdy nemali taký postoj k Bohu. Aby sme nikdy nerobili veci pre Pána, aby sme ich len odrobili; žeby sa len povedalo, že sme ich urobili. Ale aby sme, keď nás Pán do niečoho pozýva, aby sme to urobili s celým srdcom a silou a so všetkým čo máme, alebo aby sme radšej hneď povedali – „Pane, ja to neviem tak urobiť ako to ty odomňa očakávaš. Nauč ma!“ Pán očakáva, aby sme boli k nemu úprimný. Aj keď Boh vie čo sa nachádza v našom srdci, dobre je, aby sme vyznávali pred Pánom a hovorili: „Pane, ja toto nerozumiem; Pane, mne sa toto nepáči; Pane, ja toto nemôžem urobiť; nemám chuť to urobiť! Pomôž mi v tom! Ukáž mi čo mám urobiť! Posilni ma! Pomôž mojej neviere!“

Boh nás nechce len tak nechať, aby sme sa túlali po tomto svete, ale cíti za nás zodpovednosť, aby nás aj „zalieval“ aj „okopával“. Veľakrát to tiež znamená, že nás musí aj orezať – odstrániť veci, ktoré tam nepatria. A to vie veľmi bolieť. Ale to je Božia úloha v našom živote. Naše je, aby sme sa nebránili pred Bohom, ale aby sme mu dovolili, aby pracoval v našom živote a ak mu dovolíme, aby pracoval, môžeme očakávať samé požehnanie, lebo On je láskavý Otec, ktorý stál pri nás celý čas a preto nebudeme zahanbení. Naozaj ďakujme Pánovi za jeho lásku a milosť každý deň a uvedomme si, že bez tej lásky a milosti, by sme boli dávno stratený a možno aj po smrti. Nech je Bohu sláva za všetko čo v nás činí!

Výklad knihy proroka Jonáša, časť jedenásta

Táto kázeň bola kázaná dňa 18.11.2010 a nahrávku tejto kázne nájdete tu.

(Tiež bola publikovaná v Ceste Života, časopise Evanjelickej metodistickej cirkvi v Srbskej republike, v čísle 1/2013).

Nahnevaný prorok (Jonáš 10)

VÝKLAD KNIHY PROROKA JONÁŠA

ČASŤ DESIATA, JONÁŠ 4,5-8

KÁZANÉ DŇA 11.11.2010 V KOVAČICI

(nahrávku nájdete tu)

Jonáš 4,5-8

(5) Jonáš vyšiel z mesta a usadil sa východne od neho. Urobil si tam striešku a sedel pod ňou v tôni, aby videl, čo sa stane v meste. (6) Hospodin, Boh, však prikázal ricínovníku a ten vyrástol nad Jonášom, aby mal tieň nad hlavou a tak ho vytrhol z nevôle. Jonáš sa veľmi potešil ricínovníku. (7) Na druhý deň však Boh prikázal červovi, aby napadol ricinovník a ten vyschol. (8) Keď vyšlo slnko, prikázal Boh, aby fúkal východný vietor a slnko pražilo Jonášovi na hlavu, takže omdlieval a prial si smrť, keď hovoril: Lepšie mi je zomrieť ako žiť.

(Podľa Slovenského ekumenického prekladu)

Aj tento oddiel, podobne ako aj začiatok tejto kapitoly má prekvapenie pre nás. Prekvapenie pred tým bolo pri reakcii obyvateľov mesta Ninive na zvesť, ktorú im Jonáš priniesol. Ale takisto aj Jonáša vidíme, že sa poniesol na veľmi nečakaný spôsob. Nahneval sa, že Boh nepotrestal toto mesto. Namesto toho, žeby sa tešil z toho, že ďalší ľudia prišli k záchrane, že ďalší ľudia spoznali Pána, začali Ho nasledovať, On sa hneval preto že sa nesplnilo to čo si on prial – žeby Boh zničil Izraelských nepriateľov.

Znovu sa Jonáš aj v tomto oddieli, ktorý sme prečítali prejavuje na zvláštny, čudný spôsob. Správa sa na spôsob, na ktorý by sme naozaj neočakali, že sa Boží prorok bude správať. Ako Boží predstaviteľ na tejto zemi, lebo vtedy keď niekto bol pozvaný do prorockej služby, on bol špeciálne vyvolený Bohom, z celého národa a on bol naplnený Duchom Svätým. Duch Svätý ešte vtedy nebol vyliatý na celú zem a len hŕstka ľudí mohli na tento spôsob prežívať Božiu prítomnosť. Duch Svätý má zvláštnu službu v našom živote. On nás vedie a napráva. On nás potešuje ale aj karhá! A Jonáš Ho tu znovu odignoroval. Znovu si urobil po svojom. Urobil niečo čo sa jemu, ako Božiemu služobníkovi, nepatrí! Tým, že bol prorok vyvolený na zvláštnu službu spomedzi národ Boží, Jeho láska mu bola zjavená na iný – silnejší spôsob než ostatným ľuďom. Dnešná situácia je celkom iná. Duch Svätý bol na Letnice vyliaty aby každý, kto patrí Bohu mohol s Ním kráčať. Pred Bohom sme v tomto ohľade všetci rovnakí. Teda, Boh nám všetkým dal rovnaký podiel v Duchu Svätom ale je otázka čo s tým my urobíme!

Lenže tu sa nachádza najväčšia tragédia kresťanstva! Keď kresťania žijú bez Ducha Svätého. To sa nedá! Pretože ak sa snažíme žiť kresťanstký život bez pomoci Duhca Svätého, tak to nie je vôbec kresťanstvo. Kresťanstvo znamená že ja žijem v Ježišovi Krisotvi a Ježiš Kristus cez svojho Ducha žije vo mne. To znamaná, že keď Boží Duch žije vo mne, úplne inak rozmýšľam ako tento svet. Inak sa správam ako tento svet. A u Jonáša toto nebolo jasné.

Čítali sme, že sa rozhneval, že sa rozpálil hnevom. Slovo Božie nám hovorí – hnevajte sa, ale nehrešte. Jonáš určite zhrešil v tom svojom hneve, lebo tak prejavil svoju sebeckosť. Prejavil nenávisť k Ninivčanom. Jonáš nám je tu veľmi dobrým príkladom čo nerobiť. Na aký spôsob sa nesprávať, keď sme do niečoho pozvaní od nášho Pána. Napriek tomu ako sa správal, Pán Boh znovu prejavil svoju milosť tým, že prikázal ricinovníku, aby vyrástol.

Toto nevieme presne o akú rastlinu ide, lebo v hebrejčine je to kikajon, ktoré je aj u Roháčka uvedené. A toto slovo sa nikde inde nevyskytuje. Nevie sa presne o akú rastlinu ide, ale sa predpokladá , že to bola taká s veľkými listami a dávala dobrú tôňu pre toho, kto sedel pod ňou. Niekto povedal, že je to nejaká tekvica. Tradične sa chápe, že je to ricinovník. Aj moderná hebrejčina toto slovo používa práve pre ricinovník. Nie je to ani také podstatné pre nás, len aby sme povšimli, že je toto slovo také zvláštne, lebo sa v celej Biblii len tu nachádza. Ale to čo je ešte dôležitejšie je že cez túto rastlinu, cez tento ricinovník, či tekvicu, či čokoľvek to bolo – znovu sa prejavuje Božia milosť a láska.

Jonáš reptal, hneval sa, kričal, furil sa proti Bohu a Boh napriek tomu jemu prejavuje milosť a ochraňuje ho pred slnkom. Tam je púšť a v púšti, temperatúra vie byť aj 50 stupňov. Nám keď je aj 40 stupňov vie byť veľmi ťažko – keď sme aj len vnútry, zakrytí pred slnkom, v chládku a on bol na omnoho väčšej horúčave, na žeravom piesku. Boh dal, aby vyrástol ricinovník – uprostred púšte a to samé o sebe bol zázrak. Napriek tomu, že Jonáš neposlúchol Boha a že sa protivil Bohu, on sa nad ním zľutoval. Dal mu ochranu pred slnkom.

Môžeme si aj predstaviť Jonáša ako sedel s prekríženými rukami a nohami a čakal a mohol si myslieť: No, teraz vás Pán Boh potrestá za všetko čo ste urobili. Zrazu – nič sa nedeje. A vieme si možno aj predstaviť, že dôvod prečo sa tak nahneval bola nezávidná situácia, v ktorej sa našiel. Boh ho poslal do nepriateľského mesta, aby hlásal, že bude zničené. Už len tie jeho samotné slová mohli vyvolať hnev u Ninivčanov a mohli ho zabiť. A obzvlášť ak by sa ukázalo, že Boh nezničí mesto – čo sa aj stalo. Možno práve zo strachu si praje svoju smrť. Aj v tejto chvíli je najjednoduchšie odsúdiť Jonáša pre jeho konanie, ale môžeme vidieť, že to čo vidíme na povrchu nie je všetko – jeho správanie bolo trochu zložitejšie než to na prvý pohľad vyzerá. Vidíme, že sa za tým skrývajú mnoho hlbšie veci.

Tu je napísané, že keď Boh prikázal ricinovníku aby vyrástol, Jonáš sa veľmi potešil. Toto slovo môžeme ešte preložiť, že sa nadmerne potešil. A zrazu, z jedného extrému ide do druhého. Pred chvíľou sa hneval kvôli tomu, že Boh zachránil ľudí a tuto ho vidíme, že sa veľmi potešil kvôli jednej rastline, ktorá aj tak zvädla na druhý deň. Obyčajná rastlina, ktorá naozaj za nič nie je – kvôli tomu sa potešil a hneval sa kvôli 120.000 ľuďom, ktorí sa odvrátili od svojich zlých ciest. Ja sa obávam, že sa aj my veľakrát takto správame. Nepáči sa nám keď sa veci nedejú ako sme si ich my predstavili. Potom je najľahšie obviniť Boha v takej situácii, lebo by sa každý iný mohol brániť. Možno by nás ešte vybil. Ale Boh nie – tak je on za všetko vina. Jeden anglický spisovateľ, Lewis, napísal jednu knihu, ktorá sa volá Boh na lavici obžalovaných. V tej knihe sa zaoberá práve s tou myšlienkou, že „Boh je za všetko vina“. Čokoľvek sa nám v živote zle stane, pýtame sa – kde bol Boh vtedy a vtedy. A častokrát si neuvedomujeme, že zlé veci, ktoré sa nám dejú sú následok nášho zlého rozhodovania! Ale namiesto aby sme si priznali svoju vinu, najľahšie je obviniť Boha.

Jonáš aj keď sa rozhodol zle, nechcel s tým žiť. Znovu obviňuje Boha a praje si aby už nebol živý, aby zomrel, lebo sa nemôže pozerať na to čo sa tu deje. V tom sa prejavuje znovu jeho sebeckosť. Môže to pochádzať z rôznych vecí, ale je to skutočnosť že sa tu Jonáš prejavil ako sebec. My by sme takto nemali. Mali by sme si zobrať príklad a urobiť presne to opačne. Uvedomiť si, že keď nás Pán do niečoho pozýva, aby sme nepovedali – ja to neviem robiť, ja sa do toho nechcem pustiť, preto že... - a napočítame rôzne dôvody. Jonáš tiež mal svoje dôvody a preto ušiel ale Boh ho zastavil a znovu vrátil a znovu urobil to čo povedal, že nikdy neurobí.

Táto strieška, ktorú Boh postavil – ten ricinovník, ktorý mu dal Boh, aby vyrástol, znovu poukazuje na Božiu milosť a lásku. Tak isto čo tá ryba bola poslatá, aby zachránila Jonáša, keď ho vyhodili do mora, tak aj táto rastlina bola „poslatá“, aby znovu Jonášov život bol zachránený. A aj tak nebol šťastný. Vlastne bol, ale nie pre správnu vec. Mal sa tešiť zo všetkých tých ľudí z mesta a on sa viac potešil z toho ricinovníka. Ale znovu, aby mu poukázal že chybne rozmýšľa, Boh si použil ešte jedno zviera – červa a prikázal mu, aby zožral koreň tejto rastliny. A tá rastlina sa vysušila. A znovu Jonáš ostal bez všetkého. Znovu ostal pod slnkom, ktoré ho pražilo a čítame, že zomdlieval. Možno aj viackrát spadol do bezvedomia. A čo robil? Čakal aby Boh zničil Ninive.

Veď on mohol újsť z toho slnka, prísť do mesta a tešiť sa s týmito ľuďmi, že spoznali Hospodina. Mohol im dokonca aj ďalej hovoriť o Bohu – žeby Ho mohli ešte lepšie spoznať. Ale si to všetko nechal pre seba a neprejavil absolútne nijaký záujem o nich. Toto je pre služobníka Božieho niečo katastrofálne. My sme všetci Boží služobníci. Boh nás nepozýva, aby sme takto konali. Žeby sme sa z diaľky pozerali na ľudí, ktorí hynú v hriechu a aby sme sa ešte aj tešili z toho. Tak ako Pán Ježiš zaplakal nad Jeruzalemom, tak by sme aj my mali zaplakať nad svojimi najbližšími, ktorí ešte nepoznajú Pána. Ktorí zomierajú v hriechu, lebo nepoznajú Pána. Mali by sme sa každý z nás zapýtať – či druhí môžu vidieť na mne, že patrím Bohu? Či jesto niečo, čím sa odlišujem od správania ľudí v tomto svete?. Ak jesto, tak vďaka Bohu a pokračujme v tom a snažme sa aj o tie druhé veci v živote, aby sme zlepšili a aby sme robili na slávu Božiu. My sme pozvaní byť svetlom pre tento svet. Soľou pre túto zem.

Boh poslal východný vietor, ako nám je tu napísané, aby osušil ešte túto rastlinu. Tento východný vietor je vietor, ktorý je vlastne horúci aj suchý a prašný, silný vietor z púšte. A on bol veľmi horúci. Keď nám je teplo, tak keď taký studený vietor sfúkne, to je príjemné, ale keď sfúkne horúci vietor, ani dýchať nemôžeme. A tento východný vietor je dokonca spomínaný ešte na niektorých miestach v slove Božom. Prvýkrát je spomenutý v 2 Mojžovej, 10 kapitole, kde celú noc fúkal tento vietor a do rána priniesol zástupy kobyliek. To bola tá ôsma rana, ktorú spôsobil Hospodin v Egypte, pred tým než faraón dovolil Izraelcom odísť. Tento vietor bol silný a priniesol všetky tieto kobylky. Na niektorých iných miestach sa tento vietor používa ako obraz Božieho súdu (viď napr. Ozeáš 13,15 alebo Ezechiel 17,10) Takže tento vietor bol obraz toho, všetko pred sebou ničil.

Zdá sa tuto ako keby Boh bol milostivý a milostivý a dával a odpúšťal Jonášovi ale ako keby mu s týmto vietrom povedal: Už dosť! Nie je ti ľúto za týchto ľudí, ktorí boli zachránení, ale ty sa hneváš kvôli tomuto ricinovníku? Toto je naozaj niečo strašné, aby sme zažili vo vlastnom živote, aby Boh povedal – už stačí! Dosť som ti bol milsotivý! Dosť si ma pokúšal! Toto sú slová, ktoré by som nikdy nechcel počuť, nie len pre seba, ale pre nikoho z vás! Dobu, v ktorej žijeme nazývame dobou milosti. A to je pravda, lebo Pán Boh naozaj odpúšťa každý náš hriech. Niečo čo si vôbec ani nezaslúžime. Ale príde bod, kedy Boh naozaj povie – už stačilo! Kedy skončí táto doba milosti a bude nás čakať už len Boží súd.

Nech nám je príklad, ktorý máme v Jonášovi k tomu, aby sme si uvedomili čo je to čo Boh od nás chce, aby sme robili. Alebo čo nechce, aby sme robili. Biblia je naozaj v tomto ohľade významná kniha, lebo nie sú opísaní len hrdinovia, kde na konci je napísané: a všetci žili šťastne do konca života, ako zvyknu končiť detské rozprávky. Tu sú zaznačení aj pády veľkých Božích mužov, aby sme si mohli uvedomiť, že my, ako aj títo ľudia, o ktorých sa píše v Biblii, sme len ľudia, ktorí sme ťahaní týmto hriechom na dolu. Snažíme sa z toho vyboriť každý jeden deň, ale aj tak nás stále sťahuje. Aj tak nás stále premôže na nejaký spôsob. Ale nádej, ktorú môžeme mať je v tom, že ten, ktorý je v nás – Hospodin – je silnejší od nášho nepriateľa a že On dokáže premôcť aj tento svet aj hriech aj diabla, ktorý sa snaží zo všetkých strán na nás útočiť. Len poslúchajme Pána a Jeho hlas a nasledujme Ho vo všetkom a vtedy budeme mať potrebnú silu a múdrosť, aby sme vedeli ako žiť na slávu Božiu!

pripravil Daniel Sjanta

Výklad knihy proroka Jonáša, časť desiata

Táto kázeň bola kázaná dňa 11.11.2010 a nahrávku tejto kázne nájdete tu.

(Tiež bola publikovaná v Ceste Života, časopise Evanjelickej metodistickej cirkvi v Srbskej republike, v čísle 6/2012).

Deň 8: Kráčať s Bohom, pretože dáva radosť

Nedeľa 20. 1. 2013

Kráčať s Bohom, pretože dáva radosť

Nehemiáš 8, 9-12 „Vtedy  kráľovský miestodržiteľ Nehemiáš, kňaz a zákonník Ezdráš i leviti, ktorí poučovali ľud, povedali všetkému ľudu: Tento deň je zasvätený Hospodinovi, vášmu Bohu. Nesmúťte a neplačte! Všetok ľud totiž plakal, keď počul slová zákona. Ďalej im povedal: Choďte, jedzte dobroty, pite sladké nápoje a pošlite niečo aj tým, čo nemajú nič pripravené, lebo tento deň je zasvätený nášmu Pánovi. Nebuďte smutní, lebo robiť radosť Hospodinovi je vaším útočiskom. Aj leviti upokojovali všetok ľud: Utíšte sa, lebo tento deň je posvätný. Nebuďte smutní. Vtedy všetok ľud odišiel jesť, piť, posielať dary a poriadať veľkú radostnú slávnosť, lebo pochopil slová, ktoré mu oznámili.”

Doplňujúci text: Lukáš 1, 46-55

Je to ťažká práca. Vlastne nič pre jemné ruky. Pretože osekávať a vláčiť kamene nie je práca pre každého. Za normálnych okolností. V tomto prípade je to inak. Všetci obyvatelia sa zúčastňujú na spoločnej stavbe. Po 52 dňoch je hotová. Okolo Jeruzalema stojí múr. Veľká radosť! Majstrovský výkon!
Majstrovský výkon? Áno, pretože neodborní stavitelia dokázali niečo úžasné a to napriek protivenstvám. Nie, lebo keď sa nepriatelia dopočujú  o dokončení stavby, strácajú odvahu, pretože vidia, že je to Božie dielo. (Nehemiáš, 6, 16)
Teraz sa zhromažďuje národ ako jeden muž (Nehemiáš 8, 1) a prosí Ezdráša, aby čítal z Mojžišovho zákona. On číta a potom chváli Boha. Celý národ to potvrdzuje hlasným Amen. Dvíhajú svoje ruky, skláňajú sa a vzývajú Pána. Následne sa jasne a zrozumiteľne vysvetlí, čo sa čítalo. Všetci sú hlboko dojatí a plačú. Avšak duchovní vodcovia povzbudzujú ľud k tomu, aby neboli smutní, ale aby sa radovali z Pána a výdatne i veľkoryso oslávli tento posvätný deň.

1.  Boží ľud potrebuje jednotu.

Keď kráčame s Bohom, nechráni nás to pred ťažkými obdobiami. Ale sme vyzvaní k tomu, aby sme držali spolu.  Spoločne sa to dá! S Božou pomocou a nádejou v srdci zmiernime biedu a dokážeme úžasné veci.

2.  Boží ľud potrebuje Božie slovo a jeho jasný výklad.

Poznávame, kým Boh jea kým sme my. Potrebujeme mať jasno o našom stave – o našom postavení pred Bohom. To nás ochráni pred povýšenosťou, a zároveň nás to vyzdvihne z našej nízkosti (por. Lukáš 1, 48.52).

3.  Boží ľud potrebuje spoločné uctievanie.
Bázeň pred Bohom a láska k Bohu nachádzajú svoje osobné formy vyjadrenia. Ako telo Kristovo však chceme stáť spoločne „ako jeden muž” pred Bohom a uctievať ho.

4.  Boží ľud potrebuje novú radosť.
„Radosť v Pánovi je vašou silou.” Objavme nanovo túto radosť, aby sme boli silní. Dnes je nedeľa. Každý týždeň si spomíname na zmŕtvychvstanie Krista. Aká radosť! Poďme oslavovať – a nech aj iní majú podiel na našej radosti.

Christoph Grötzinger, Salzburg, generálny  sekretár rakúskej evanjelickej aliancie

Modlitba:

Pane Ježišu Kriste, ďakujeme ti, že si nás vykúpil. Chceme ťa chváliť a ctiť pred všetkými ľuďmi. Stojíme pred tebou ako “jeden muž”.  Chceme spoločne podať svedectvo o tvojej veľkosti a dobrote. A tiež vyznávame naše neradostné kresťanstvo. Pomôž nám opäť objaviť stratenú radosť. Chceme oslavovať tvoju prítomnosť v našom živote a v našich zboroch. Tvoja radosť nech je našou silou. Amen.

Vďaky / pokánie / prosby / chvály:

• Ďakujme Bohu za jednotu Kristovho tela.
• Ďakujme Bohu za plnú moc, ktorou nás vybavil.
• Skláňajme sa pred Bohom a vyznávajme, že sme túto jednotu ešte dostatočne nehľadali a nežili.
• Prosme Boha, aby nám ukázal, ktoré biedy musíme spoločne zredukovať.
• Prosme za zvestovateľov Slova, aby ho správne vykladali.
• Chváľme Pána, že nám svojou smrťou a vzkriesením umožňuje nový život,  a že smieme byť jeho telom.

Modlitba za cirkvi / zbory / rodiny / školy / ekonomiku

• Modlime sa za vlastnú cirkev a zbor, aby boli a tiež ostali miestom radosti v Pánovi.
• Modlime sa za rodiny a pracovný svet: práca a odpočinok, aktivita a radosť by mali ostať v rovnováhe.
• Modlime sa za školy a university: aby deti a mladiství nanovo našli radosť v Bohu.
• Modlime sa za ekonomiku: lačnosť po zisku alebo normálny rast? Pomoc všetkým ľuďom alebo jednostranný blahobyt pre pár jedincov?