VÝKLAD KNIHY PROROKA JONÁŠA
ČASŤ ŠIESTA, JONÁŠ 3,1-5
KÁZANÉ DŇA 7.10.2010 V KOVAČICI
(nahrávku nájdete tu)
Jonáš 3,1-5
(1) Potom zaznelo slovo Hospodina Jonášovi druhýkrát: (2)
Vstaň, choď do Ninive, do veľkého mesta, a zvestuj mu posolstvo, ktoré ti
poviem. (3) Jonáš vstal a šiel do Ninive podľa Hospodinovho slova. Ninive
bolo veľké mesto pred Bohom, na tri dni chôdze. (4) Jonáš vošiel do mesta,
prešiel deň chôdze a volal: Ešte štyridsať dní a Ninive bude
rozvrátené. (5) Ninivčania uverili Bohu, vyhlásili pôst a obliekli sa do
vrecoviny od najväčšieho až po najmenšieho.
(Podľa Slovenského
ekumenického prekladu)
Prvý verš
tretej kapitoly je takmer identický s prvým veršom prvej kapitoly, až
na to, že je zdôraznené, že slovo Hospodinovo zaznelo Jonášovi „druhýkrát“. Tým
nám je jasne poukázané, že Boh ešte stále bol milostivý Boh a ešte stále
mal ten prvotný plán s Jonášom, ale aj s Ninive. Boh si nenašiel
iného proroka, aj keď to mohol urobiť, ale sa rozhodol, že práve Jonáš bude
ten, ktorý pôjde do mesta Ninive. Možno by si niekto rozmyslel – no, keď si
doteraz nebol, nemusíš ani teraz ísť, alebo by ho poslal na iné miesto. Ale Boh
sa rozhodol, že si predsa len použije Jonáša a že predsa len chce, aby sa
Božie slovo dostalo aj do tohto mesta Ninive. A preto vidíme, že táto
tretia kapitola sa začína na podobný spôsob ako prvá – Božou výzvou pre Jonáša,
aby vstal a išiel do Ninive.
Je nám tu
napísané, dokonca dvakrát zdôrazneneé, že sa jedná o veľké mesto. Ak si
všimneme, tak u Jonáša aj iné veci sú opísané aké veľké. Napr. veľký
vietor sa zdvihol na mori, kým boli v lodi, potom veľká ryba bola tá,
ktorá prehltla Jonáša a teraz veľký Boh volá Jonáša, aby išiel do veľkého
mesta, aby Ho tam zvestoval. To čo je tu prekvapivé je, že Jonáš vstal
a išiel. Tentokrát nepovedal: „Pane,
kdekoľvek ma pošli, len nie tam.“ Ale čítame, že vstal a odišiel.
Jonáš sa znovu nesťažoval. Že by to malo znamenalo, že tu máme nového človeka,
ktorý sa úplne zmenil? Človeka, ktorý na základe tej skúsenosti, ktorú mal si
povedal, že čokoľvek sa stane, bude nasledovať Pána? Keby sme len tieto slová prečítali,
k takému záveru by sme mohli prísť, ale ako sa ďalej pozeráme, vidíme, že
Jonášove úmysly neboli až také čisté. Predsa len nebol nadšený, že tam musí
ísť, ale si mohol povedať, že radšej poslúchne Hospodina a pôjde, lebo
nechce znovu prejsť cez ťažkosti ako minulý raz.
Že toto
mesto bolo veľmi veľké svedčia nám aj niektoré mimobiblické záznamy. Zo
štvrtého storočia našli jeden spis, ktorý opisuje toto mesto a hovoril, že
toto mesto malo múr všade dookola, ktorý bol dlhý 100 km a že tie múry
boli 10 m vysoké a boli také široké, že tri vojenské vozy jeden vedľa
druhého mohli ísť po ňom (až 15 m). Na tom dlhom múre bolo asi 1500 strážnych
veží! Tam bolo tiež poznamenané, že okrem Ninive v rámci tých múrov sa
nachádzali ďalšie 2-3 mestá, ktoré mali spoločnú ochranu pred nepriateľmi. Bolo
to naozaj veľmi veľké mesto, tak môžeme celkom aj pochopiť Jonášovu prvotnú
reakciu, že sa bál ísť do tohto mesta – veď to bola veľmoc. Vtedy nebola
demokrácia, že mohol odísť do toho mesta a povedať: mne tá a tá rezolúcia
OSN dovoľuje byť tu a zaručuje mi takú a takú slobodu hovoriť vám
toto. Vy mne musíte dovoliť moje právo, inak sa budem sťažovať do Ženevy. Také
neexistovalo. Vtedy ak sa nejaká armáda pustila do vojny, všetko pred sebou
ničili.
Bolo to
veľmi veľké mesto, ale to čo je ešte dôležitejšie pre nás, aby sme si všimli,
že to mesto bolo dôležité, významné pre Boha! V tomto meste, ako sa tuto
spomína žilo 120.000 ľudí; ľudí, ktorí nepoznajú Boha. Boh stvoril každého
jedného toho človeka a poznal ich a verím, že mu bolo ťažko sa
pozerať na tých ľudí, ktorí každodenne odmietali veriť v Boha ale
nasledovali falošných bohov. Preto sa rozhodol, že pošle proroka do tohto
mesta, aby aj títo ľudia dostali šancu počuť kto je Boh a čo on pre nich
môže urobiť.
Niektoré
iné záznamy, podľa archeologických výkopavok hovoria, že Ninive nebolo až také
veľké mesto, ako sa skôr myslelo, a že tie vonkajšie múry boli len 13 km
dlhé. Keď tak zoberieme, tak by to mohlo byť ako nejaké malé mestečko. Zrazu
tuto biblickí kritici hovoria: Aha, tuto sme vás chytili. Slovo Božie hovorí,
že to bolo veľmi veľké mesto, na tri dni chôdze a archeológia dokázala, že
to bolo malé mesto. Tu je chyba! Ale, to čo si musíme uvedomiť, že v tej
dobe to čo bolo múrom opásané častokrát bol len kráľovský palác, miesto kde
žili kráľ, jeho služobníci aj malá časť obyvateľov mesta. Obyčajný ľud veľakrát
býval okolo tých múrov, lebo kráľa veľmi nezaujímalo čo sa s nimi stane.
Žiaľ, to tak bolo. Pretože aj vojsko keď sa snažilo dobyť nejaké miesto, museli
najprv pozabíjať všetkých ľudí a potom sa len mohli dostať ku kráľovi. To
čo je smutné je, že vtedy ľudia, ktorí nemali nijaké povinnosti v kráľovom
paláci, ako keby neexistovali. Všetci tí, ktorí boli otroci nemali dokonca ani
svoje meno. Jednoducho neexistovali. Boli nábytok, ktorý hovorí. Nábytok, ktorý
sa staral o kráľa, jeho statok, majetok, celú mašineriu, aby to fungovalo
bez problémov. Len, aby sa ten kráľ cítil dobre. A z toho nám môže
byť jasné, že v tom meste mohlo naozaj bývať tých stotisíc ľudí, kde možno
len malá časť toho bývala vnútri, kým zvyšok býval okolo múrov. Oni boli v neustálom
nebezpečí, či náhodou nepríde nejaké nepriajteľské vojsko, ktoré by ich
zničilo. Ale zrazu aj prichádza jedno také nebezpečie. A Jonáš je ten,
ktorý to prináša – zvesť o zničení.
To je
veľmi zaujímavé slovo, s ktorým Jonáš prichádza a pravdepodobne je to
najkratšia kázeň, ktorú v Písme nachádzame. „Ešte 40 dní a Ninive bude rozvrátené“. Čo tam ešte Jonáš
všetko hovoril nevieme, ale to čo vieme je aká bola reakcia a to. Všetci
uverili Bohu a vyhlásili pôst, obliekli sa do vrecoviny, od najväčšieho po
najmenšieho. Toto nebola len prekvapujúca reakcia, ale šokujúca! Keď proroci
medzi Izraelom prorokovali, keď zvestovali slovo Božie, tak boli veľakrát
vysmiati, dokonca Jeremiáš bol zaviazaný v bráne Jeruzalemskej, lebo
zvestoval to čo mu Hospodin naložil. Ale, toto nebol Izraelský národ, ale pohanský,
ktorý dokonca nepoznal Hospodina a čítame o tom, že všetci uverili!
Vidíme,
že tak ako sa Jonáš stretol s námorníkmi, ktorí taktiež uverili
v toho Boha, ktorý ich zachránil, tak vidíme, že aj Ninivčania, na istý
spôsob uverili tým slovám, ktoré Jonáš hovoril.
Božia milosť sa naozaj prejavila ako veľmi veľká v tomto oddieli.
Božie milosť ako pre Jonáša, tak aj pre Ninivčanov, lebo dostali druhú šancu.
Ale aj Jonáš dostal novú šancu! Boh mu mohol povedať, že nechce, aby už viac
bol jeho prorok. Boh si ho predsa len znovu použil a vďaka tomu, všetci
títo Ninivčania prišli k poznaniu, že sa potrebujú odvrátiť od zlých
ciest. Pohanský národ, ktorý vlastne každý Izraelčan nenávidel, kvôli zlým
veciam, ktoré urobili, zrazu mohli počuť, čítať, že aj oni uverili
v Hospodina.
Tá
vrecovina, do ktorej je napísané, že sa obliekli, bola doslova ako obyčajné
vrece, ktoré používame, ktoré malo dieru za hlavu a ruky a bolo
vlastne pripravené z kozej alebo ťavej srsti a veľmi to pichalo,
veľmi to bolo nepríjemné, lebo nemali vtedy možnosť tú srsť zjemniť. A bol
to prejav smútku. Všetci tí, ktorí smútili, z najrôznejších dôvodov (najčastejšie
išlo o smrť blízkeho), sa tak obliekli do vrecoviny, alebo ešte sedeli
v popole, alebo sa posypali popolom. A tým, že vrecovina bola
nepríjemná na nosenie im mala ešte viac pripomenúť tú bolesť, tú ťažkosť. Na
tento spôsob vlastne každý mohol vidieť, keď je niekto oblečený do vrecoviny,
že za niečím smúti. Je to podobne tomu ako dnes na prejav smútku nosíme čierno.
A takisto ako nachádzame, že to bol smútok, ona sa nosila aj ako znak
pokánia, ľútosti ale aj počas pôstu. Vrecovina predstavovalo to úplne najjednoduchšie
oblečenie a v tej jednoduchosti chceli povedať: zriekam sa všetkého čo mám, lebo všetko čo mám aj tak nie je moje
a chcem so všetkým patriť Bohu. Dokonca nachádzame, že aj niektorí
z prorokov toto nosili stále. Nielen vtedy keď smútili za niečim, ale ako
nejakú „uniformu“, ak to môžeme tak povedať. U Izaiáša, v 20.
kapitole, čítame, že to on nosil stále na sebe a mal kožený opasok
a to isté čítame aj o Jánovi Krstiteľovi u Marka. Toto bol
prejav skromnosti. Priznám sa, že aj mňa to priviedlo k rozmýšľaniu
a verím, že každého kresťana by to malo priviesť k rozmýšľaniu.
Veľakrát sa snažíme kúpiť čo viac oblečenia, aby sme mali a neuvedomujeme
si, že sa ľudia v slove Božom ani netrápili s takými vecami.
V dnešnom svete (a my kresťania sme to nejako od nich prebrali) sa človek
hodnotí podľa jeho oblečenia. My by sme aspoň mali pracovať na tom, aby sa
začal meniť svetonázor tohto sveta. Neznamená, že máme chodiť s deravými
šatami, ale poznať hranicu medzi jednoduchosťou a preháňaním. To vlastne
platí pre všetky oblasti ľudského života!
Slovo
Božie nás pozýva, aby sme žili v skromnosti, aby sme každý deň skúmali
svoje životy, či náhodou neexistuje niečo, čo sa protiví slovu Božiemu.
Ninivčania, keď počuli tieto slová, že mesto bude rozvrátené, všetci sa zamysleli
nad svojim životom a mohli si uvedomiť, že nerobili dobré veci. Že veci,
ktoré dovtedy pokladali za normálne neboli normálne.
Prorok
Nahum, v tretej kapitole sa vyjadruje k tomuto mestu a on toto
mesto nazýva mesto krviprelievania.
To nie je pekná prezývka! Napriek tým všetkým zverstvám, ktoré sa stali
v meste, alebo oni vykonali na iných miestach; napriek všetkému tomu, Boh
im dáva novú šancu. Dáva im možnosť, aby sa pokajali, aby sa odvrátili od zlých
ciest, lebo to nie je Boží spôsob. Boží spôsob je láska, nie meč. Nie
krviprelievanie. Nie nenávisť. Boží spôsob je láska!
Toto bolo
znovu veľké varovanie pre Izraelcov, žeby sa aj oni zamysleli nad svojim
životom. Aby si povedali, že ak sa mohli vrátiť k Pánovi tí, ktorí mali
také veľké hriechy, tak o čo skorej by sme sa my mali každý deň vracať
Pánovi. A vidíme v Písme, že mnohokrát Izrael odišiel ďaleko od Pána!
Túžili byť ako okolité národy. Ale Hospodin za seba hovorí, že je žiarlivý Boh!
On s nimi uzavrel zmluvu, že bude ich Bohom, ktorý ich bude ochraňovať
a viesť, ale zároveň On očakával aj niečo od Izraela. On očakával, že mu budú
verní, že mu budú slúžiť a Izrael toto mnohokrát porušil! Uctievali
cudzích bohov, urobení zo zlata, striebra alebo aj z dreva.
A koľkokoľvek Boh rúcal tých bôžikov, ktorých si Izrael postavil, stále sa
k nim vracali.
Jonáš
kázal, že o štyridsať dní to mesto bude rozvrátené. Toto slovo
„rozvrátené“ je použité aj pri zničení Sodomy a Gomory. To išlo
o úplné zničenie mesta! Ľudí to prinútilo rozmýšľať. O štyrdsať dní toto mesto bude zničené? A čo bude
s nami? Čo dovtedy budeme robiť? Možno hneď zo začiatku ani nepočúvali
Jonáša, ale potom začali rozmýšľať – čo ak to naozaj bude tak? Čo ak jeho Boh
naozaj to môže urobiť? O sile Izraelského Boha verím, že už aj pred tým
počuli. Všetky okolité národy, okolo Izraela, veľmi dobre vedeli, kto je Boh!
Možno to bol dôvod - strach, ale to čo je dôležité že sa odvrátili od zla!
A aj tento počet – štyridsať dní má zvláštne miesto v Písme. Ak si
pamätáme, aj potopa – pršalo štyridsať dní a nocí. Izrael sa túlal po púšti
štyridsať rokov. Ježiš bol pokúšaný v púšti štyridsať dní. Keď Mojžiš bol
na Sinaji, tak tiež jeho pôst trval štyridsať dní. Filištínci vládli nad
Izraelom štyridsať rokov, podľa knihy Sudcov. Toto číslo malo zvláštne miesto
v slove Božom. Tak ako to bol prípad aj s tromi dňami, ktoré Jonáš
strávil v rybe.
Bolo toto
niečo úplne neslýchané v Ninive. A napriek tomu, že nepoznali osobne
Hospodina, rozhodli sa, že poslúchnu Jonášove slová a že ho začnú nasledovať. Boli
najhorší, a Boh aj takých prijal. Žiaľ, veľakrát sa stava aj v cirkvi
také. Tí, o ktorých sa vie, že zlé veci robili, veľakrát ich kresťania nepustia
medzi seba, lebo si asi v hĺbke duše myslia, že pre takých niet odpustenia.
A veľakrát zabúdame, že aj my sme boli hriešni! A spomeňme si, že
pred Bohom sú všetky hriechy rovnaké – neexistuje väčší alebo menší hriech.
Všetci sme v rovnakom postavení pred Bohom a On si nás aj tak vybral.
Prijal nás a urobil z nás svoje deti.
My máme
zodpovednosť, aby sme takisto boli ako Jonáš, aby sme išli do sveta a nie
aby sme boli tí, ktorí si len odrobia svoje, ale aby sme vo svojom srdci mali
pravú lásku voči všetkým ľuďom. Lebo podľa toho nás ľudia budú poznať, ako
Ježiš povedal. Nie podľa oblečenia, ale podľa toho ako žijeme a ako sa
správame. Že preukazujeme lásku jeden druhému, ale aj tým, ktorí Boha ešte
nepoznajú! A našim príkladom by sme ich mali presvedčiť, že aj s nimi
sa Boh chce stretnúť, že aj ich Boh chce mať za svoje deti.
Nech nám
v tom Boh pomôže, aby sme sa mohli stať tým kanálom lásky Božej, aby mnohí
prišli spoznaniu Pána cez nás.
pripravil Daniel Sjanta
Výklad knihy proroka Jonáša, časť šiesta
Táto kázeň bola kázaná dňa 7.10.2010 a nahrávku tejto kázne nájdete tu.
(Tiež bola publikovaná v Ceste Života, časopise Evanjelickej metodistickej cirkvi v Srbskej republike, v čísle 2/2012).
No comments:
Post a Comment