Wednesday, February 27, 2013

Tvrdohlavý prorok (Jonáš 11)


VÝKLAD KNIHY PROROKA JONÁŠA
ČASŤ JEDENÁSTA, JONÁŠ 4,9-11
KÁZANÉ DŇA 18.11.2010 V KOVAČICI
(nahrávku nájdete tu)




Jonáš 4,9-11
(9) Boh povedal Jonášovi: Či si sa právom rozhneval pre ricínovník? On odpovedal: Právom som sa rozhneval až na smrť. (10) Tu riekol Hospodin: Tebe je ľúto ricínovníka, pri ktorom si sa nenamáhal a ktorý si nepestoval, ktorý za noc vyrástol a za noc zahynul. (11) Mne zasa nemá byť ľúto Ninive, veľkého mesta, v ktorom je viac ako stodvadsaťtisíc ľudí, ktorí nevedia rozlíšiť pravú a ľavú ruku, a mnoho dobytka?
(Podľa Slovenského ekumenického prekladu)


Oddiel, ktorý máme pred sebou je posledný oddiel knihy proroka Jonáša a prináša také rozlúštenie všetkého čo sa stalo; môžeme vedieť celý ten príbeh, čo sa stalo, aj keď mnohé otázky ostávajú nezodpovedané. Nevieme čo sa ďalej stalo v meste Ninive, ani s prorokom Jonášom, ale to čo môžeme aj z týchto slov vidieť tú Božiu milosť na skutku, ktorá aj od začiatku pracovala. Jonáš znovu poukázal svoj hnev kvôli tomu ricinovníku, za ktorý čítame, že sa osušil, lebo Boh poslal horúci vietor. Jonáš sa znovu našiel pod slnkom, ktoré pražilo a rozhneval sa, lebo aj to málo ochrany, ktorú mal mu bola vzatá. Rozhneval sa až na smrť a prial si zomrieť.

V tejto štvrtej kapitole nachádzame dve veci, ktoré ho rozhnevali, že si prial smrť. Prvá bola to, že Boh oľutoval mesto Ninive a že ho nezničil a tá druhá bola ricinovník. Običajný krík, alebo tekvica, kvôli ktorej zhrešil. Je nám jasné, že nebol ten samotný ricinovník problém, že sa Jonáš rozhneval, ale ten hlavný problém, ktorý Jonáš mal bol v tom, že sa Boh zľutoval nad mestom. Sedel tam niekoľko dní a čakal, ale mesto stálo, ľudia žili svoj život a nič sa nedialo. On si tak veľmi prial, aby toto mesto bolo zničené, a zrazu nič.  A navyšše, tento červ, ktorý bol poslaný od Boha, aby vyschol ten ricinovník bol len posledná kvapka v preplnom kalichu. Tu je napísané, že tento ricinovník za noc vyrástol a za noc zahynul. Tu môžeme naozaj pochopiť doslova tieto slová, že naozaj cez noc Boh dal, aby vyrástol, ale i vyschol tento ricinovník, alebo to trvalo trochu dlhšie, ale aj tak relatívne krátko. Každopádne, to vyjadruje našu pominuteľnosť. My sme ľudia len dočasne na tejto zemi. Aj keby náš život trval 100, v porovnaní s večnosťou, je to naozaj len chvíľočka. Jonáš mal len dočasnú perspektívu na život, kým sa Boh pozerá z perspektívy večnosti. Jonáš sa rozhneval kvôli obyčajnej tekvice, ktorá dokonca má ešte kratší životný vek ako človek. A vôbec ako keby sa nezaujímal o tých 120.000 ľudí, ktorí bývali v tomto meste a ktorí boli zachránení – bolo im odpustené a nevedel sa s tým vysporiadať. Nevedel sa s nimi tešiť. Jeho zodpovednosť ako služobníka Božieho bola – teraz keď sa už títo ľudia pokajali za svoje hriechy – aby rástli v poznaní Boha. Aby im viacej hovoril o Bohu, ktorý sa zľutoval nad nimi a zachránil ich život. Jonáš nič také neurobil. Možno by sme mohli povedať, že také ani Boh od neho nežiadal. On mu povedal, aby prišiel do mesta, aby zvestoval slovo a koniec. Ale veľakrát musíme vyčítať a správne pochopiť slová, ktoré nám Pán posiela, alebo v tomto prípade prorokovi Jonášovi.

Ak sa zasadí nejaký kvet, alebo niečo v poli a ak len tak hodíme to semä aj ak si povieme, my sme svoje urobili a teraz ako bude. Vieme, že kde-tu-kde niečo vyrastie, bude to možno v poriadku, ale väčšina jednoducho neuspie. Prečo? Lebo sme možno nezalievali, neokopali, nestarali sme sa o to čo sme zasadili. Nestačí len zasadiť to semä a nechať, aby sa same staralo o sebe. Títo ľudia, ktorým bolo zvestované o Hospodinovi uverili týmto slovám a odvrátili sa od svojich zlých ciest. Obrátili sa. Alebo, mohli by sme povedať, že sa stali deťmi Božími. A deti nemôžeme nechať, aby sa same vzdelávali, vychovávali. Rodičia a starí rodičia sú zodpovední za tie deti, však? Jonášova zodpovednosť bola v tom, aby aj ďalej pokračoval. Nemusel on tu zostať bývať celý svoj život, ale nemohol ich nechať len tak. Z historických zápisov sa dozvedáme, že sa po tomto čo Jonáš tam bol, po určitej dobe Asýria stala ešte silnejšou ríšou. A ešte omnoho hroznejšie veci robili. Prišla doba keď Boh povedal: „Stačí!“ a naozaj zničil toto mesto. A možno by sa to nikdy nestalo, keby Jonáš zostal určitú dobu v tomto meste a keby im rozprával o Bohu, ktorému slúži.

Jonášovi išlo len o jeho samého. Nič iné ho nezujímalo, len aby jemu nebolo horúce, aby naňho nepražilo slnko. Mal len dočasnú perspektívu. Vôbec nevnímal večnosť. A čo večnosť hovorí tu? žeby tímto ľuďom v meste priniesol dobrú zvesť, aby ich ďalej vzdelával, aby im ešte viac priblížil Boha, ktorému on slúžil.

Veľakrát si to ani neuvedomujeme, že aj jedno slovo, ktoré vychádza z našich úst môže človeka zabiť, alebo mu dať nový život. Mám na mysli duchovný život. Či sme mu povedali o Bohu, alebo sme nepovedali. Či sme mu povedali celú pravdu, alebo sme niečo aj zamlčali. Jediná vec, ktorú Jonáša zaujímala bola táto tekvica, alebo ricinovník, ale Boh sa zameriaval na týchto ľudí, ktorých stvoril na svoj obraz. Bez ohľadu, že boli pohania a že ich Izraelci nenávideli – Boh ich miloval, lebo Boh stvoril všetkých ľudí na zemi. A tým, že Boh miloval aj tých pohanov, chcel aby aj oni boli zachránení. Aby neboli zabití pre ich hriechy. On im chcel odpustiť. V Božej prirodzenosti je láska – základná Božia vlastnosť je láska, nie hnev alebo nenávisť.

Aj keď Boh má dôvod k tomu, aby nás odsúdil, aby nás odstránil z tejto zemi, pokiaľ v našom srdci je úprimné pokánie, ono vždy má prednosť. Napriek všetkému čo urobili v minulosti, v tejto chvíli sa pokajali a Bohu toto stačilo ako výkrik o pomoc. Keby sme aj niekde popri rieke a jazere prechádzali a videli, že sa niekto topí a ak vieme plávať, tak všetko nechávame a skočíme do tej vody, aby sme mu pomohli. Veď Boh robí to isté. On nám dokáže pomôcť v každej jednej situácii a keď počuje hriešnika, aby ho volal o pomoc, keď počuje hriešnika, že sa kaje za svoje hriechy, vtedy je On hneď prítomný a chce vypočuť takéto modlitby.

Čítame, že 120.000 ľudí žilo v tomto meste. A vidíme, že títo ľudia, ktorí boli pohania, ktorí sa možno nikdy pred tým nestretli s Hospodinom, ani nikdy nepočuli o Ňom, boli citlivejší na Jeho slová od Božieho proroka. Prorok, ktorý by mal žiť každý deň podľa Božieho slova, ktorý by mal ísť po celom svete a zvestovať to, čo mu bolo zverené. Prorok Jonáš zlyhal, vidíme v tomto príklade.

Keď sa takto pozrieme spiatočne na celú túto knihu, mohli by sme povedať – načo sa vôbec Boh aj trápil s Jonášom. Aj tak sa Jonáš nenaučil tú základnú správu, ktorú sa mal naučiť a dokonca mal o tom rozprávať v tomto meste. Ta zvesť hovorí o tom, že Boh je milostivý, láskavý, že Boh miluje všetkých ľudí na tomto svete. Podľa toho čo je napísané v Biblii, nevidíme, žeby sa Jonáš niečomu naučil. A môžeme sa pýtať, ak Boh vedel, že Jonáš bude taký, prečo ho vôbec volal? Keď prvýkrát ušiel, prečo ho nenechal odísť, namiesto žeby ho znovu volal – takto vari väčšiu škodu narobil. Ale tá Božia správa, ktorú Jonáš niesol so sebou prišla do týchto ľudí a oni sa pokajali. A to je to čo je najdôležitejšie. Verím, že Jonáš vo svojom živote uvidel svoju chybu, lebo verím, že Boh vtedy keď začne pracovať v ľudskom srdci, všetko to čo je nám možno skryté na prvý pohľad, všetko sa odkrýva. Všetko to čo nám nebolo jasné, môžeme znovu pochopiť.

Táto kniha vlastne akoby nemala koniec, lebo končí s otázkou: „Mne zasa nemá byť ľúto ako stodvadsaťtisíc ľudí, ktorí nevedia rozlíšiť pravú a ľavú ruku?“ Nevieme ako prorok Jonáš odpovedal, ale sa môžeme zapýtať ako by sme my odpovedali, keby sme boli na Jonášovom mieste. Či by sme sa postavili ako Jonáš a by nás preovládala nenávisť k týmto ľuďom, alebo by sme dovolili Božej láske, aby naplnila naše srdce a tešili by sme sa z toho, že 120.000 ľudí uverilo v Boha, že 120.000 stratených duší sa vrátilo k Hospodinovi. Možno by sme každý z nás povedali – samozrejme žeby sme sa tešili, samozrejme žeby sme neurobili tak ako Jonáš, ale veľakrát sa nachádzame v podobnej situácii a na istý spôsob odreagujeme ako Jonáš a že si to ani neuvedomíme! U nás nepôjde o ístý príbeh, ale na podobný spôsob, keď sa pozeráme len na to naše, dočasné, keď nerozmýšľame o našom živote, alebo keď sa nepozeráme na náš život a svet Božími očami. Vtedy nastáva podobný problém. V teológii existujú také dve slová, ktoré presne vystihujú túto situáciu – život kristocentrický a život egocentrický. To sú dva úplne protichodné spôsoby života – v prvom je Kristus v centre, kým v druhom som ja („ego“ po latinsky) v centre.

To je ten základný problém, s ktorým zápasil Jonáš – egocentrizmus, alebo sebectvo. Bol slepý pri očiach – hľadel ale nevidel. Videl len to čo jeho zaujímalo. Nevidel, alebo nechcel vidieť, že je Boh milostivý aj voči pohanom. On v teórii veľmi dobre vedel, že je Hospodin ľútostivý, milostivý, zhovievavý, pomalý na hnev a všetko to čo napočítal, ale neprežil to vo svojom živote. Lebo keby to prežil, tak by potom vedel čo to znamená. Veľakrát si myslím, že práve v tom je problém pri Izraelcoch v Starej Zmluve. Tým, že dostali to zvláštne zjavenie od Boha – boli jediný národ, ku ktorému Boh priamo hovoril, v nich sa zrodila duchovná pýcha a nevideli nikoho iného, len seba a videli ako im je dobre, že Hospodin je uprostred nich a nechceli sa s nikým o to podeliť. Podobná situácia je aj v dnešnom kresťanstve – keď sa zatvárame do nejakých kruhov a ako nám je tam dobre ale nerozmýšľame o ľuďoch, ktorí sú mimo nášho kruhu a ktorí zomierajú v hriechu. Možno majú problémy, v ktorých by sme im aj mohli pomôcť, ale to nerobíme, lebo vidíme, ale vlastne nevidíme.

Cirkev nie je len náhoda. Cirkev nebola len založená len tak – ako nejaká hra, alebo žeby apoštoli mali čo robiť, ale bola založená aby fungovala ako živý organizmus a v živom organizme sa čo deje? Všetky bunky, všetky orgány, všetky končatiny spolu fungujú! Keď vyberieme srdce, aj keď je ono najdôležitejšie, ono už viac nebude fungovať. Potom aj darmo, že je srdce, ale nemá svoju funkciu. Alebo mozog, kým je v hlave, tak je neskutočne dôležitý, ale ak ho vyberieme tak ho môžeme už zahodiť, lebo ničomu neslúži. Cirkev je tu, aby sme boli ako telo Kristovi, ktorý je Hlava a aby sme Jemu slúžili ale aj aby sme slúžili jeden druhému. Nie žeby sme sa vôbec ani nemilovali, žeby bola medzi nami netrpezlivosť, ale aby sme navzájom prežívali lásku Božiu, ktorá nás vlastne spája. Láska Božia je tá, podľa ktorej nás budú ľudia poznať, že patríme Bohu!

Každý z nás najlepšie vie za seba či máme tú lásku Božiu vo svojom srdci. Aj keď na prvý pohľad táto kniha Jonáša nevyzerala že nejaké hlboké pravdy tam nájdeme, ale sme mohli vidieť, že v tejto knihe sa skrývajú hlboké biblické pravdy, ktoré aj nám dnes majú čo povedať. Táto kniha bola napísaná pred 3000 rokmi a ešte stále má v sebe posolstvo aj za nás dnes.

Na záver by som chcel zdôrazniť a zopakovať šesť dôležitých biblických právd, ktoré tu nachádzame a ktoré sa môžeme z knihy proroka Jonáša naučiť, aby sme lepšie spoznali Pána, ktorému slúžime, ale aj aby sme preskúmali svoje srdce a spoznali lepšie aj samych seba.

Prvá pravda. Božie deti sa častokrát búria proti Bohu a správajú sa na nesprávny spôsob. Častokrát teda nevieme pochopiť Božiu vôľu a prečo sa dejú veci, ktoré sa dejú a vtedy náš mechanizmus obrany začne kričať – čo sa toto deje?! Lebo už nemáme kontrolu vo vlastných rukách a začneme sa báť, lebo prichádza niečo neisté. A vtedy sa začneme búriť proti Bohu. Veľakrát to robíme aj nevedomky, ale je to problém. Ak veríme, že Boh je Boh, vtedy znamená, že mu aj dôverujeme, ale ak nedôverujeme Jeho rozhodnutiam, tak to znamená, že mu nedôverujeme. Tak vlastne z toho vzniká, že sa na nesprávny spôsob zachovávame k ľuďom aj k Bohu, keď nechápeme čo sa deje okolo nás. Vtedy potrebujeme prosiť Boha, aby nám ukázal ako máme správne konať v danej situácii, žeby sme nezhrešili ako čo Jonáš zhrešil.

Druhá pravda. Neveriaci častokrát prejavujú viac ľútosti od veriacich. V tejto knihe týchto 120.000 obyvateľov Ninive prejavilo ľútosť nad svojim hriechom a lepšie chápali Boha ako Jonáš, ktorý celý svoj život žil s Bohom. Žil v jeho blízkosti, prítomnosti. Ale aj dodnes sa dejú podobné veci. Kedy ľudia z tohto sveta, ktorý ani nepoznajú Boha sa niekedy lepšie správajú od veriacich. A to je na zamyslenie. Máme sa zapýtať: „Bože, či aj ja náhodou nemám s tým problém?! Bože, či som zakaždým aj ja ľútostivý k ostatným ľuďom. Či aj ja som láskavý k ostatným ľuďom, alebo mám v tomto problém?!“ Jonáš sa rozpálil hnevom. To slovo je použité. Slovo Božie nám hovorí: hnevajte sa, ale nehrešte. A Jonáš zhrešil v tejto oblasti. Zlyhal, nemal lásku vo svojom srdci.

Tretia pravda. Boh miluje všetkých ľudí a je aktívne zapojený do ich spasenia. Aktívne pracuje na tom, aby títo ľudia boli zachránení. Ešte pred tým než sme poznali Pána, tak sme mohli cítiť, že On vedie náš život k tomu, aby sme prišli k poznaniu. Boh na zvláštne spôsoby pracuje v našich životoch. Veľakrát si to ani neuvedomujeme v tej chvíli, že nás Boh k niečomu vedie. Niekedy nám to trvá aj mnoho rokov, kým si uvedomíme, že v tej a tej chvíli mi Boh to chcel povedať a preto sa stalo to čo sa stalo. Aj keď ho veľakrát necítime, nevidíme Jeho dielo, môžeme si byť istí, že Boh pracuje v našom živote. Každý jeden deň!

Štvrtá pravda. Viera a pokánie sú jedine potrebné k spaseniu. Jediné sú postačujúce k spaseniu. Nepotrebujeme vedieť celú teológiu, alebo urobiť nejaký rituál. Veľakrát si z kresťanstva robíme aj my viac od toho čo je. Zavádzame mnohé pravidlá, mnohé obyčaje, mnohé rituály alebo obrady, ktoré nám Slovo Božie nevyžaduje. Aj keď je to dobré, aby cirkev mala poriadok a aby sa vedelo ako sa určité veci robia, ale niekedy v tom našom chcení, žeby sme čo lepšie niečo urobili, tak si sťažujeme tým, že zavádzame mnohé pravidlá a neraz aj svoje srdce vzdiaľujeme od Pána. Farizeji mali ten istý problém. Prišli na vyšše 600 pravidiel, ktoré museli dodržiavať všetci Izraelci. A to už bolo nemožné. Aj každý človek, ktorý úprimne chcel slúžiť Bohu nemohol, nemal šancu vôbec dodržať týchto 600 pravidiel v každodennom živote a tak aj neraz ich srdce odchádzalo ďaleko od Boha. Veľakrát zaťažujeme svoje kresťanstvo rôznymi pravidlami a vonkajšími prejavmi, že zabúdame na tú podstatu všetkého – láska k Bohu.

Piata pravda. Tuto jasne môžeme vidieť aká je Božia príroda. V 1:9 čítame, že Jonáš povedal: som Hebrej a vzývam Hospodina, Boha nebies, ktorý utvoril more a súš. A druhý verš o Božej prírode je 4:2: Ty si Boh milostivý, ľútostivý, zhovievavý a bohatý v dobrote. Ty oľutuje pohromy. Tieto dve veci, ktoré Jonáš vedel v teórii môžeme nájsť aj na iných miestach v slove Božom. Boh je ten, ktorý stvoril svet a všetkých ľudí a On ho aj spravuje. On ho aj vedie. A Boh je milostivý a ľútostivý. A všetci ľudia, ktorých On stvoril, On ich aj miluje. On nás miluje. Teba aj mňa!

Aj ta posledná, šiesta pravda, ktorú tu nachádzame je, že Boh riadi dejiny – Boh spravuje dejiny aj prírodu a je častokrát zapojený do tých najmenších životných záležitostí. Veľakrát je Boh vnímaný ako niekto kto žije milión kilometrov ďaleko od zeme, ale aj keď Boh je veľký Boh, On je prítomný aj v našom živote. On chce byť zapojený aj do tých najmenších vecí – v pozemskom zmysle. Vtedy keď ideme do roboty, Boh sa stará, aby sa nám aj v tom autobuse, na bicykli, v aute, nič nestalo a chráni aj našu cestu domov. V takých veciach nás ochraňuje a On chce aj v tých veciach, aby sme mu patrili. Aby sme mu odovzdali svoj život. Boh dokonale pozná nás a naše potreby. Veľakrát ani sami nevieme čo sa skrýva v našom srdci, ale Boh aj o tom vie.

Jonáš dostal úlohu, v ktorej urobil čo mu Boh povedal, ale urobil to, len aby to odrobil, žeby dostal pokoj od Boha. Nech nám dá Pán, aby sme nikdy nemali taký postoj k Bohu. Aby sme nikdy nerobili veci pre Pána, aby sme ich len odrobili; žeby sa len povedalo, že sme ich urobili. Ale aby sme, keď nás Pán do niečoho pozýva, aby sme to urobili s celým srdcom a silou a so všetkým čo máme, alebo aby sme radšej hneď povedali – „Pane, ja to neviem tak urobiť ako to ty odomňa očakávaš. Nauč ma!“ Pán očakáva, aby sme boli k nemu úprimný. Aj keď Boh vie čo sa nachádza v našom srdci, dobre je, aby sme vyznávali pred Pánom a hovorili: „Pane, ja toto nerozumiem; Pane, mne sa toto nepáči; Pane, ja toto nemôžem urobiť; nemám chuť to urobiť! Pomôž mi v tom! Ukáž mi čo mám urobiť! Posilni ma! Pomôž mojej neviere!“

Boh nás nechce len tak nechať, aby sme sa túlali po tomto svete, ale cíti za nás zodpovednosť, aby nás aj „zalieval“ aj „okopával“. Veľakrát to tiež znamená, že nás musí aj orezať – odstrániť veci, ktoré tam nepatria. A to vie veľmi bolieť. Ale to je Božia úloha v našom živote. Naše je, aby sme sa nebránili pred Bohom, ale aby sme mu dovolili, aby pracoval v našom živote a ak mu dovolíme, aby pracoval, môžeme očakávať samé požehnanie, lebo On je láskavý Otec, ktorý stál pri nás celý čas a preto nebudeme zahanbení. Naozaj ďakujme Pánovi za jeho lásku a milosť každý deň a uvedomme si, že bez tej lásky a milosti, by sme boli dávno stratený a možno aj po smrti. Nech je Bohu sláva za všetko čo v nás činí!




Výklad knihy proroka Jonáša, časť jedenásta
Táto kázeň bola kázaná dňa 18.11.2010 a nahrávku tejto kázne nájdete tu.
(Tiež bola publikovaná v Ceste Života, časopise Evanjelickej metodistickej cirkvi v Srbskej republike, v čísle 1/2013).

No comments:

Post a Comment