Tvrdohlavý prorok (Jonáš 11)

VÝKLAD KNIHY PROROKA JONÁŠA

ČASŤ JEDENÁSTA, JONÁŠ 4,9-11

KÁZANÉ DŇA 18.11.2010 V KOVAČICI

(nahrávku nájdete tu)

Jonáš 4,9-11

(9) Boh povedal Jonášovi: Či si sa právom rozhneval pre ricínovník? On odpovedal: Právom som sa rozhneval až na smrť. (10) Tu riekol Hospodin: Tebe je ľúto ricínovníka, pri ktorom si sa nenamáhal a ktorý si nepestoval, ktorý za noc vyrástol a za noc zahynul. (11) Mne zasa nemá byť ľúto Ninive, veľkého mesta, v ktorom je viac ako stodvadsaťtisíc ľudí, ktorí nevedia rozlíšiť pravú a ľavú ruku, a mnoho dobytka?

(Podľa Slovenského ekumenického prekladu)

Oddiel, ktorý máme pred sebou je posledný oddiel knihy proroka Jonáša a prináša také rozlúštenie všetkého čo sa stalo; môžeme vedieť celý ten príbeh, čo sa stalo, aj keď mnohé otázky ostávajú nezodpovedané. Nevieme čo sa ďalej stalo v meste Ninive, ani s prorokom Jonášom, ale to čo môžeme aj z týchto slov vidieť tú Božiu milosť na skutku, ktorá aj od začiatku pracovala. Jonáš znovu poukázal svoj hnev kvôli tomu ricinovníku, za ktorý čítame, že sa osušil, lebo Boh poslal horúci vietor. Jonáš sa znovu našiel pod slnkom, ktoré pražilo a rozhneval sa, lebo aj to málo ochrany, ktorú mal mu bola vzatá. Rozhneval sa až na smrť a prial si zomrieť.

V tejto štvrtej kapitole nachádzame dve veci, ktoré ho rozhnevali, že si prial smrť. Prvá bola to, že Boh oľutoval mesto Ninive a že ho nezničil a tá druhá bola ricinovník. Običajný krík, alebo tekvica, kvôli ktorej zhrešil. Je nám jasné, že nebol ten samotný ricinovník problém, že sa Jonáš rozhneval, ale ten hlavný problém, ktorý Jonáš mal bol v tom, že sa Boh zľutoval nad mestom. Sedel tam niekoľko dní a čakal, ale mesto stálo, ľudia žili svoj život a nič sa nedialo. On si tak veľmi prial, aby toto mesto bolo zničené, a zrazu nič.  A navyšše, tento červ, ktorý bol poslaný od Boha, aby vyschol ten ricinovník bol len posledná kvapka v preplnom kalichu. Tu je napísané, že tento ricinovník za noc vyrástol a za noc zahynul. Tu môžeme naozaj pochopiť doslova tieto slová, že naozaj cez noc Boh dal, aby vyrástol, ale i vyschol tento ricinovník, alebo to trvalo trochu dlhšie, ale aj tak relatívne krátko. Každopádne, to vyjadruje našu pominuteľnosť. My sme ľudia len dočasne na tejto zemi. Aj keby náš život trval 100, v porovnaní s večnosťou, je to naozaj len chvíľočka. Jonáš mal len dočasnú perspektívu na život, kým sa Boh pozerá z perspektívy večnosti. Jonáš sa rozhneval kvôli obyčajnej tekvice, ktorá dokonca má ešte kratší životný vek ako človek. A vôbec ako keby sa nezaujímal o tých 120.000 ľudí, ktorí bývali v tomto meste a ktorí boli zachránení – bolo im odpustené a nevedel sa s tým vysporiadať. Nevedel sa s nimi tešiť. Jeho zodpovednosť ako služobníka Božieho bola – teraz keď sa už títo ľudia pokajali za svoje hriechy – aby rástli v poznaní Boha. Aby im viacej hovoril o Bohu, ktorý sa zľutoval nad nimi a zachránil ich život. Jonáš nič také neurobil. Možno by sme mohli povedať, že také ani Boh od neho nežiadal. On mu povedal, aby prišiel do mesta, aby zvestoval slovo a koniec. Ale veľakrát musíme vyčítať a správne pochopiť slová, ktoré nám Pán posiela, alebo v tomto prípade prorokovi Jonášovi.

Ak sa zasadí nejaký kvet, alebo niečo v poli a ak len tak hodíme to semä aj ak si povieme, my sme svoje urobili a teraz ako bude. Vieme, že kde-tu-kde niečo vyrastie, bude to možno v poriadku, ale väčšina jednoducho neuspie. Prečo? Lebo sme možno nezalievali, neokopali, nestarali sme sa o to čo sme zasadili. Nestačí len zasadiť to semä a nechať, aby sa same staralo o sebe. Títo ľudia, ktorým bolo zvestované o Hospodinovi uverili týmto slovám a odvrátili sa od svojich zlých ciest. Obrátili sa. Alebo, mohli by sme povedať, že sa stali deťmi Božími. A deti nemôžeme nechať, aby sa same vzdelávali, vychovávali. Rodičia a starí rodičia sú zodpovední za tie deti, však? Jonášova zodpovednosť bola v tom, aby aj ďalej pokračoval. Nemusel on tu zostať bývať celý svoj život, ale nemohol ich nechať len tak. Z historických zápisov sa dozvedáme, že sa po tomto čo Jonáš tam bol, po určitej dobe Asýria stala ešte silnejšou ríšou. A ešte omnoho hroznejšie veci robili. Prišla doba keď Boh povedal: „Stačí!“ a naozaj zničil toto mesto. A možno by sa to nikdy nestalo, keby Jonáš zostal určitú dobu v tomto meste a keby im rozprával o Bohu, ktorému slúži.

Jonášovi išlo len o jeho samého. Nič iné ho nezujímalo, len aby jemu nebolo horúce, aby naňho nepražilo slnko. Mal len dočasnú perspektívu. Vôbec nevnímal večnosť. A čo večnosť hovorí tu? žeby tímto ľuďom v meste priniesol dobrú zvesť, aby ich ďalej vzdelával, aby im ešte viac priblížil Boha, ktorému on slúžil.

Veľakrát si to ani neuvedomujeme, že aj jedno slovo, ktoré vychádza z našich úst môže človeka zabiť, alebo mu dať nový život. Mám na mysli duchovný život. Či sme mu povedali o Bohu, alebo sme nepovedali. Či sme mu povedali celú pravdu, alebo sme niečo aj zamlčali. Jediná vec, ktorú Jonáša zaujímala bola táto tekvica, alebo ricinovník, ale Boh sa zameriaval na týchto ľudí, ktorých stvoril na svoj obraz. Bez ohľadu, že boli pohania a že ich Izraelci nenávideli – Boh ich miloval, lebo Boh stvoril všetkých ľudí na zemi. A tým, že Boh miloval aj tých pohanov, chcel aby aj oni boli zachránení. Aby neboli zabití pre ich hriechy. On im chcel odpustiť. V Božej prirodzenosti je láska – základná Božia vlastnosť je láska, nie hnev alebo nenávisť.

Aj keď Boh má dôvod k tomu, aby nás odsúdil, aby nás odstránil z tejto zemi, pokiaľ v našom srdci je úprimné pokánie, ono vždy má prednosť. Napriek všetkému čo urobili v minulosti, v tejto chvíli sa pokajali a Bohu toto stačilo ako výkrik o pomoc. Keby sme aj niekde popri rieke a jazere prechádzali a videli, že sa niekto topí a ak vieme plávať, tak všetko nechávame a skočíme do tej vody, aby sme mu pomohli. Veď Boh robí to isté. On nám dokáže pomôcť v každej jednej situácii a keď počuje hriešnika, aby ho volal o pomoc, keď počuje hriešnika, že sa kaje za svoje hriechy, vtedy je On hneď prítomný a chce vypočuť takéto modlitby.

Čítame, že 120.000 ľudí žilo v tomto meste. A vidíme, že títo ľudia, ktorí boli pohania, ktorí sa možno nikdy pred tým nestretli s Hospodinom, ani nikdy nepočuli o Ňom, boli citlivejší na Jeho slová od Božieho proroka. Prorok, ktorý by mal žiť každý deň podľa Božieho slova, ktorý by mal ísť po celom svete a zvestovať to, čo mu bolo zverené. Prorok Jonáš zlyhal, vidíme v tomto príklade.

Keď sa takto pozrieme spiatočne na celú túto knihu, mohli by sme povedať – načo sa vôbec Boh aj trápil s Jonášom. Aj tak sa Jonáš nenaučil tú základnú správu, ktorú sa mal naučiť a dokonca mal o tom rozprávať v tomto meste. Ta zvesť hovorí o tom, že Boh je milostivý, láskavý, že Boh miluje všetkých ľudí na tomto svete. Podľa toho čo je napísané v Biblii, nevidíme, žeby sa Jonáš niečomu naučil. A môžeme sa pýtať, ak Boh vedel, že Jonáš bude taký, prečo ho vôbec volal? Keď prvýkrát ušiel, prečo ho nenechal odísť, namiesto žeby ho znovu volal – takto vari väčšiu škodu narobil. Ale tá Božia správa, ktorú Jonáš niesol so sebou prišla do týchto ľudí a oni sa pokajali. A to je to čo je najdôležitejšie. Verím, že Jonáš vo svojom živote uvidel svoju chybu, lebo verím, že Boh vtedy keď začne pracovať v ľudskom srdci, všetko to čo je nám možno skryté na prvý pohľad, všetko sa odkrýva. Všetko to čo nám nebolo jasné, môžeme znovu pochopiť.

Táto kniha vlastne akoby nemala koniec, lebo končí s otázkou: „Mne zasa nemá byť ľúto ako stodvadsaťtisíc ľudí, ktorí nevedia rozlíšiť pravú a ľavú ruku?“ Nevieme ako prorok Jonáš odpovedal, ale sa môžeme zapýtať ako by sme my odpovedali, keby sme boli na Jonášovom mieste. Či by sme sa postavili ako Jonáš a by nás preovládala nenávisť k týmto ľuďom, alebo by sme dovolili Božej láske, aby naplnila naše srdce a tešili by sme sa z toho, že 120.000 ľudí uverilo v Boha, že 120.000 stratených duší sa vrátilo k Hospodinovi. Možno by sme každý z nás povedali – samozrejme žeby sme sa tešili, samozrejme žeby sme neurobili tak ako Jonáš, ale veľakrát sa nachádzame v podobnej situácii a na istý spôsob odreagujeme ako Jonáš a že si to ani neuvedomíme! U nás nepôjde o ístý príbeh, ale na podobný spôsob, keď sa pozeráme len na to naše, dočasné, keď nerozmýšľame o našom živote, alebo keď sa nepozeráme na náš život a svet Božími očami. Vtedy nastáva podobný problém. V teológii existujú také dve slová, ktoré presne vystihujú túto situáciu – život kristocentrický a život egocentrický. To sú dva úplne protichodné spôsoby života – v prvom je Kristus v centre, kým v druhom som ja („ego“ po latinsky) v centre.

To je ten základný problém, s ktorým zápasil Jonáš – egocentrizmus, alebo sebectvo. Bol slepý pri očiach – hľadel ale nevidel. Videl len to čo jeho zaujímalo. Nevidel, alebo nechcel vidieť, že je Boh milostivý aj voči pohanom. On v teórii veľmi dobre vedel, že je Hospodin ľútostivý, milostivý, zhovievavý, pomalý na hnev a všetko to čo napočítal, ale neprežil to vo svojom živote. Lebo keby to prežil, tak by potom vedel čo to znamená. Veľakrát si myslím, že práve v tom je problém pri Izraelcoch v Starej Zmluve. Tým, že dostali to zvláštne zjavenie od Boha – boli jediný národ, ku ktorému Boh priamo hovoril, v nich sa zrodila duchovná pýcha a nevideli nikoho iného, len seba a videli ako im je dobre, že Hospodin je uprostred nich a nechceli sa s nikým o to podeliť. Podobná situácia je aj v dnešnom kresťanstve – keď sa zatvárame do nejakých kruhov a ako nám je tam dobre ale nerozmýšľame o ľuďoch, ktorí sú mimo nášho kruhu a ktorí zomierajú v hriechu. Možno majú problémy, v ktorých by sme im aj mohli pomôcť, ale to nerobíme, lebo vidíme, ale vlastne nevidíme.

Cirkev nie je len náhoda. Cirkev nebola len založená len tak – ako nejaká hra, alebo žeby apoštoli mali čo robiť, ale bola založená aby fungovala ako živý organizmus a v živom organizme sa čo deje? Všetky bunky, všetky orgány, všetky končatiny spolu fungujú! Keď vyberieme srdce, aj keď je ono najdôležitejšie, ono už viac nebude fungovať. Potom aj darmo, že je srdce, ale nemá svoju funkciu. Alebo mozog, kým je v hlave, tak je neskutočne dôležitý, ale ak ho vyberieme tak ho môžeme už zahodiť, lebo ničomu neslúži. Cirkev je tu, aby sme boli ako telo Kristovi, ktorý je Hlava a aby sme Jemu slúžili ale aj aby sme slúžili jeden druhému. Nie žeby sme sa vôbec ani nemilovali, žeby bola medzi nami netrpezlivosť, ale aby sme navzájom prežívali lásku Božiu, ktorá nás vlastne spája. Láska Božia je tá, podľa ktorej nás budú ľudia poznať, že patríme Bohu!

Každý z nás najlepšie vie za seba či máme tú lásku Božiu vo svojom srdci. Aj keď na prvý pohľad táto kniha Jonáša nevyzerala že nejaké hlboké pravdy tam nájdeme, ale sme mohli vidieť, že v tejto knihe sa skrývajú hlboké biblické pravdy, ktoré aj nám dnes majú čo povedať. Táto kniha bola napísaná pred 3000 rokmi a ešte stále má v sebe posolstvo aj za nás dnes.

Na záver by som chcel zdôrazniť a zopakovať šesť dôležitých biblických právd, ktoré tu nachádzame a ktoré sa môžeme z knihy proroka Jonáša naučiť, aby sme lepšie spoznali Pána, ktorému slúžime, ale aj aby sme preskúmali svoje srdce a spoznali lepšie aj samych seba.

Prvá pravda. Božie deti sa častokrát búria proti Bohu a správajú sa na nesprávny spôsob. Častokrát teda nevieme pochopiť Božiu vôľu a prečo sa dejú veci, ktoré sa dejú a vtedy náš mechanizmus obrany začne kričať – čo sa toto deje?! Lebo už nemáme kontrolu vo vlastných rukách a začneme sa báť, lebo prichádza niečo neisté. A vtedy sa začneme búriť proti Bohu. Veľakrát to robíme aj nevedomky, ale je to problém. Ak veríme, že Boh je Boh, vtedy znamená, že mu aj dôverujeme, ale ak nedôverujeme Jeho rozhodnutiam, tak to znamená, že mu nedôverujeme. Tak vlastne z toho vzniká, že sa na nesprávny spôsob zachovávame k ľuďom aj k Bohu, keď nechápeme čo sa deje okolo nás. Vtedy potrebujeme prosiť Boha, aby nám ukázal ako máme správne konať v danej situácii, žeby sme nezhrešili ako čo Jonáš zhrešil.

Druhá pravda. Neveriaci častokrát prejavujú viac ľútosti od veriacich. V tejto knihe týchto 120.000 obyvateľov Ninive prejavilo ľútosť nad svojim hriechom a lepšie chápali Boha ako Jonáš, ktorý celý svoj život žil s Bohom. Žil v jeho blízkosti, prítomnosti. Ale aj dodnes sa dejú podobné veci. Kedy ľudia z tohto sveta, ktorý ani nepoznajú Boha sa niekedy lepšie správajú od veriacich. A to je na zamyslenie. Máme sa zapýtať: „Bože, či aj ja náhodou nemám s tým problém?! Bože, či som zakaždým aj ja ľútostivý k ostatným ľuďom. Či aj ja som láskavý k ostatným ľuďom, alebo mám v tomto problém?!“ Jonáš sa rozpálil hnevom. To slovo je použité. Slovo Božie nám hovorí: hnevajte sa, ale nehrešte. A Jonáš zhrešil v tejto oblasti. Zlyhal, nemal lásku vo svojom srdci.

Tretia pravda. Boh miluje všetkých ľudí a je aktívne zapojený do ich spasenia. Aktívne pracuje na tom, aby títo ľudia boli zachránení. Ešte pred tým než sme poznali Pána, tak sme mohli cítiť, že On vedie náš život k tomu, aby sme prišli k poznaniu. Boh na zvláštne spôsoby pracuje v našich životoch. Veľakrát si to ani neuvedomujeme v tej chvíli, že nás Boh k niečomu vedie. Niekedy nám to trvá aj mnoho rokov, kým si uvedomíme, že v tej a tej chvíli mi Boh to chcel povedať a preto sa stalo to čo sa stalo. Aj keď ho veľakrát necítime, nevidíme Jeho dielo, môžeme si byť istí, že Boh pracuje v našom živote. Každý jeden deň!

Štvrtá pravda. Viera a pokánie sú jedine potrebné k spaseniu. Jediné sú postačujúce k spaseniu. Nepotrebujeme vedieť celú teológiu, alebo urobiť nejaký rituál. Veľakrát si z kresťanstva robíme aj my viac od toho čo je. Zavádzame mnohé pravidlá, mnohé obyčaje, mnohé rituály alebo obrady, ktoré nám Slovo Božie nevyžaduje. Aj keď je to dobré, aby cirkev mala poriadok a aby sa vedelo ako sa určité veci robia, ale niekedy v tom našom chcení, žeby sme čo lepšie niečo urobili, tak si sťažujeme tým, že zavádzame mnohé pravidlá a neraz aj svoje srdce vzdiaľujeme od Pána. Farizeji mali ten istý problém. Prišli na vyšše 600 pravidiel, ktoré museli dodržiavať všetci Izraelci. A to už bolo nemožné. Aj každý človek, ktorý úprimne chcel slúžiť Bohu nemohol, nemal šancu vôbec dodržať týchto 600 pravidiel v každodennom živote a tak aj neraz ich srdce odchádzalo ďaleko od Boha. Veľakrát zaťažujeme svoje kresťanstvo rôznymi pravidlami a vonkajšími prejavmi, že zabúdame na tú podstatu všetkého – láska k Bohu.

Piata pravda. Tuto jasne môžeme vidieť aká je Božia príroda. V 1:9 čítame, že Jonáš povedal: som Hebrej a vzývam Hospodina, Boha nebies, ktorý utvoril more a súš. A druhý verš o Božej prírode je 4:2: Ty si Boh milostivý, ľútostivý, zhovievavý a bohatý v dobrote. Ty oľutuje pohromy. Tieto dve veci, ktoré Jonáš vedel v teórii môžeme nájsť aj na iných miestach v slove Božom. Boh je ten, ktorý stvoril svet a všetkých ľudí a On ho aj spravuje. On ho aj vedie. A Boh je milostivý a ľútostivý. A všetci ľudia, ktorých On stvoril, On ich aj miluje. On nás miluje. Teba aj mňa!

Aj ta posledná, šiesta pravda, ktorú tu nachádzame je, že Boh riadi dejiny – Boh spravuje dejiny aj prírodu a je častokrát zapojený do tých najmenších životných záležitostí. Veľakrát je Boh vnímaný ako niekto kto žije milión kilometrov ďaleko od zeme, ale aj keď Boh je veľký Boh, On je prítomný aj v našom živote. On chce byť zapojený aj do tých najmenších vecí – v pozemskom zmysle. Vtedy keď ideme do roboty, Boh sa stará, aby sa nám aj v tom autobuse, na bicykli, v aute, nič nestalo a chráni aj našu cestu domov. V takých veciach nás ochraňuje a On chce aj v tých veciach, aby sme mu patrili. Aby sme mu odovzdali svoj život. Boh dokonale pozná nás a naše potreby. Veľakrát ani sami nevieme čo sa skrýva v našom srdci, ale Boh aj o tom vie.

Jonáš dostal úlohu, v ktorej urobil čo mu Boh povedal, ale urobil to, len aby to odrobil, žeby dostal pokoj od Boha. Nech nám dá Pán, aby sme nikdy nemali taký postoj k Bohu. Aby sme nikdy nerobili veci pre Pána, aby sme ich len odrobili; žeby sa len povedalo, že sme ich urobili. Ale aby sme, keď nás Pán do niečoho pozýva, aby sme to urobili s celým srdcom a silou a so všetkým čo máme, alebo aby sme radšej hneď povedali – „Pane, ja to neviem tak urobiť ako to ty odomňa očakávaš. Nauč ma!“ Pán očakáva, aby sme boli k nemu úprimný. Aj keď Boh vie čo sa nachádza v našom srdci, dobre je, aby sme vyznávali pred Pánom a hovorili: „Pane, ja toto nerozumiem; Pane, mne sa toto nepáči; Pane, ja toto nemôžem urobiť; nemám chuť to urobiť! Pomôž mi v tom! Ukáž mi čo mám urobiť! Posilni ma! Pomôž mojej neviere!“

Boh nás nechce len tak nechať, aby sme sa túlali po tomto svete, ale cíti za nás zodpovednosť, aby nás aj „zalieval“ aj „okopával“. Veľakrát to tiež znamená, že nás musí aj orezať – odstrániť veci, ktoré tam nepatria. A to vie veľmi bolieť. Ale to je Božia úloha v našom živote. Naše je, aby sme sa nebránili pred Bohom, ale aby sme mu dovolili, aby pracoval v našom živote a ak mu dovolíme, aby pracoval, môžeme očakávať samé požehnanie, lebo On je láskavý Otec, ktorý stál pri nás celý čas a preto nebudeme zahanbení. Naozaj ďakujme Pánovi za jeho lásku a milosť každý deň a uvedomme si, že bez tej lásky a milosti, by sme boli dávno stratený a možno aj po smrti. Nech je Bohu sláva za všetko čo v nás činí!

Výklad knihy proroka Jonáša, časť jedenásta

Táto kázeň bola kázaná dňa 18.11.2010 a nahrávku tejto kázne nájdete tu.

(Tiež bola publikovaná v Ceste Života, časopise Evanjelickej metodistickej cirkvi v Srbskej republike, v čísle 1/2013).

Nahnevaný prorok (Jonáš 10)

VÝKLAD KNIHY PROROKA JONÁŠA

ČASŤ DESIATA, JONÁŠ 4,5-8

KÁZANÉ DŇA 11.11.2010 V KOVAČICI

(nahrávku nájdete tu)

Jonáš 4,5-8

(5) Jonáš vyšiel z mesta a usadil sa východne od neho. Urobil si tam striešku a sedel pod ňou v tôni, aby videl, čo sa stane v meste. (6) Hospodin, Boh, však prikázal ricínovníku a ten vyrástol nad Jonášom, aby mal tieň nad hlavou a tak ho vytrhol z nevôle. Jonáš sa veľmi potešil ricínovníku. (7) Na druhý deň však Boh prikázal červovi, aby napadol ricinovník a ten vyschol. (8) Keď vyšlo slnko, prikázal Boh, aby fúkal východný vietor a slnko pražilo Jonášovi na hlavu, takže omdlieval a prial si smrť, keď hovoril: Lepšie mi je zomrieť ako žiť.

(Podľa Slovenského ekumenického prekladu)

Aj tento oddiel, podobne ako aj začiatok tejto kapitoly má prekvapenie pre nás. Prekvapenie pred tým bolo pri reakcii obyvateľov mesta Ninive na zvesť, ktorú im Jonáš priniesol. Ale takisto aj Jonáša vidíme, že sa poniesol na veľmi nečakaný spôsob. Nahneval sa, že Boh nepotrestal toto mesto. Namesto toho, žeby sa tešil z toho, že ďalší ľudia prišli k záchrane, že ďalší ľudia spoznali Pána, začali Ho nasledovať, On sa hneval preto že sa nesplnilo to čo si on prial – žeby Boh zničil Izraelských nepriateľov.

Znovu sa Jonáš aj v tomto oddieli, ktorý sme prečítali prejavuje na zvláštny, čudný spôsob. Správa sa na spôsob, na ktorý by sme naozaj neočakali, že sa Boží prorok bude správať. Ako Boží predstaviteľ na tejto zemi, lebo vtedy keď niekto bol pozvaný do prorockej služby, on bol špeciálne vyvolený Bohom, z celého národa a on bol naplnený Duchom Svätým. Duch Svätý ešte vtedy nebol vyliatý na celú zem a len hŕstka ľudí mohli na tento spôsob prežívať Božiu prítomnosť. Duch Svätý má zvláštnu službu v našom živote. On nás vedie a napráva. On nás potešuje ale aj karhá! A Jonáš Ho tu znovu odignoroval. Znovu si urobil po svojom. Urobil niečo čo sa jemu, ako Božiemu služobníkovi, nepatrí! Tým, že bol prorok vyvolený na zvláštnu službu spomedzi národ Boží, Jeho láska mu bola zjavená na iný – silnejší spôsob než ostatným ľuďom. Dnešná situácia je celkom iná. Duch Svätý bol na Letnice vyliaty aby každý, kto patrí Bohu mohol s Ním kráčať. Pred Bohom sme v tomto ohľade všetci rovnakí. Teda, Boh nám všetkým dal rovnaký podiel v Duchu Svätom ale je otázka čo s tým my urobíme!

Lenže tu sa nachádza najväčšia tragédia kresťanstva! Keď kresťania žijú bez Ducha Svätého. To sa nedá! Pretože ak sa snažíme žiť kresťanstký život bez pomoci Duhca Svätého, tak to nie je vôbec kresťanstvo. Kresťanstvo znamená že ja žijem v Ježišovi Krisotvi a Ježiš Kristus cez svojho Ducha žije vo mne. To znamaná, že keď Boží Duch žije vo mne, úplne inak rozmýšľam ako tento svet. Inak sa správam ako tento svet. A u Jonáša toto nebolo jasné.

Čítali sme, že sa rozhneval, že sa rozpálil hnevom. Slovo Božie nám hovorí – hnevajte sa, ale nehrešte. Jonáš určite zhrešil v tom svojom hneve, lebo tak prejavil svoju sebeckosť. Prejavil nenávisť k Ninivčanom. Jonáš nám je tu veľmi dobrým príkladom čo nerobiť. Na aký spôsob sa nesprávať, keď sme do niečoho pozvaní od nášho Pána. Napriek tomu ako sa správal, Pán Boh znovu prejavil svoju milosť tým, že prikázal ricinovníku, aby vyrástol.

Toto nevieme presne o akú rastlinu ide, lebo v hebrejčine je to kikajon, ktoré je aj u Roháčka uvedené. A toto slovo sa nikde inde nevyskytuje. Nevie sa presne o akú rastlinu ide, ale sa predpokladá , že to bola taká s veľkými listami a dávala dobrú tôňu pre toho, kto sedel pod ňou. Niekto povedal, že je to nejaká tekvica. Tradične sa chápe, že je to ricinovník. Aj moderná hebrejčina toto slovo používa práve pre ricinovník. Nie je to ani také podstatné pre nás, len aby sme povšimli, že je toto slovo také zvláštne, lebo sa v celej Biblii len tu nachádza. Ale to čo je ešte dôležitejšie je že cez túto rastlinu, cez tento ricinovník, či tekvicu, či čokoľvek to bolo – znovu sa prejavuje Božia milosť a láska.

Jonáš reptal, hneval sa, kričal, furil sa proti Bohu a Boh napriek tomu jemu prejavuje milosť a ochraňuje ho pred slnkom. Tam je púšť a v púšti, temperatúra vie byť aj 50 stupňov. Nám keď je aj 40 stupňov vie byť veľmi ťažko – keď sme aj len vnútry, zakrytí pred slnkom, v chládku a on bol na omnoho väčšej horúčave, na žeravom piesku. Boh dal, aby vyrástol ricinovník – uprostred púšte a to samé o sebe bol zázrak. Napriek tomu, že Jonáš neposlúchol Boha a že sa protivil Bohu, on sa nad ním zľutoval. Dal mu ochranu pred slnkom.

Môžeme si aj predstaviť Jonáša ako sedel s prekríženými rukami a nohami a čakal a mohol si myslieť: No, teraz vás Pán Boh potrestá za všetko čo ste urobili. Zrazu – nič sa nedeje. A vieme si možno aj predstaviť, že dôvod prečo sa tak nahneval bola nezávidná situácia, v ktorej sa našiel. Boh ho poslal do nepriateľského mesta, aby hlásal, že bude zničené. Už len tie jeho samotné slová mohli vyvolať hnev u Ninivčanov a mohli ho zabiť. A obzvlášť ak by sa ukázalo, že Boh nezničí mesto – čo sa aj stalo. Možno práve zo strachu si praje svoju smrť. Aj v tejto chvíli je najjednoduchšie odsúdiť Jonáša pre jeho konanie, ale môžeme vidieť, že to čo vidíme na povrchu nie je všetko – jeho správanie bolo trochu zložitejšie než to na prvý pohľad vyzerá. Vidíme, že sa za tým skrývajú mnoho hlbšie veci.

Tu je napísané, že keď Boh prikázal ricinovníku aby vyrástol, Jonáš sa veľmi potešil. Toto slovo môžeme ešte preložiť, že sa nadmerne potešil. A zrazu, z jedného extrému ide do druhého. Pred chvíľou sa hneval kvôli tomu, že Boh zachránil ľudí a tuto ho vidíme, že sa veľmi potešil kvôli jednej rastline, ktorá aj tak zvädla na druhý deň. Obyčajná rastlina, ktorá naozaj za nič nie je – kvôli tomu sa potešil a hneval sa kvôli 120.000 ľuďom, ktorí sa odvrátili od svojich zlých ciest. Ja sa obávam, že sa aj my veľakrát takto správame. Nepáči sa nám keď sa veci nedejú ako sme si ich my predstavili. Potom je najľahšie obviniť Boha v takej situácii, lebo by sa každý iný mohol brániť. Možno by nás ešte vybil. Ale Boh nie – tak je on za všetko vina. Jeden anglický spisovateľ, Lewis, napísal jednu knihu, ktorá sa volá Boh na lavici obžalovaných. V tej knihe sa zaoberá práve s tou myšlienkou, že „Boh je za všetko vina“. Čokoľvek sa nám v živote zle stane, pýtame sa – kde bol Boh vtedy a vtedy. A častokrát si neuvedomujeme, že zlé veci, ktoré sa nám dejú sú následok nášho zlého rozhodovania! Ale namiesto aby sme si priznali svoju vinu, najľahšie je obviniť Boha.

Jonáš aj keď sa rozhodol zle, nechcel s tým žiť. Znovu obviňuje Boha a praje si aby už nebol živý, aby zomrel, lebo sa nemôže pozerať na to čo sa tu deje. V tom sa prejavuje znovu jeho sebeckosť. Môže to pochádzať z rôznych vecí, ale je to skutočnosť že sa tu Jonáš prejavil ako sebec. My by sme takto nemali. Mali by sme si zobrať príklad a urobiť presne to opačne. Uvedomiť si, že keď nás Pán do niečoho pozýva, aby sme nepovedali – ja to neviem robiť, ja sa do toho nechcem pustiť, preto že... - a napočítame rôzne dôvody. Jonáš tiež mal svoje dôvody a preto ušiel ale Boh ho zastavil a znovu vrátil a znovu urobil to čo povedal, že nikdy neurobí.

Táto strieška, ktorú Boh postavil – ten ricinovník, ktorý mu dal Boh, aby vyrástol, znovu poukazuje na Božiu milosť a lásku. Tak isto čo tá ryba bola poslatá, aby zachránila Jonáša, keď ho vyhodili do mora, tak aj táto rastlina bola „poslatá“, aby znovu Jonášov život bol zachránený. A aj tak nebol šťastný. Vlastne bol, ale nie pre správnu vec. Mal sa tešiť zo všetkých tých ľudí z mesta a on sa viac potešil z toho ricinovníka. Ale znovu, aby mu poukázal že chybne rozmýšľa, Boh si použil ešte jedno zviera – červa a prikázal mu, aby zožral koreň tejto rastliny. A tá rastlina sa vysušila. A znovu Jonáš ostal bez všetkého. Znovu ostal pod slnkom, ktoré ho pražilo a čítame, že zomdlieval. Možno aj viackrát spadol do bezvedomia. A čo robil? Čakal aby Boh zničil Ninive.

Veď on mohol újsť z toho slnka, prísť do mesta a tešiť sa s týmito ľuďmi, že spoznali Hospodina. Mohol im dokonca aj ďalej hovoriť o Bohu – žeby Ho mohli ešte lepšie spoznať. Ale si to všetko nechal pre seba a neprejavil absolútne nijaký záujem o nich. Toto je pre služobníka Božieho niečo katastrofálne. My sme všetci Boží služobníci. Boh nás nepozýva, aby sme takto konali. Žeby sme sa z diaľky pozerali na ľudí, ktorí hynú v hriechu a aby sme sa ešte aj tešili z toho. Tak ako Pán Ježiš zaplakal nad Jeruzalemom, tak by sme aj my mali zaplakať nad svojimi najbližšími, ktorí ešte nepoznajú Pána. Ktorí zomierajú v hriechu, lebo nepoznajú Pána. Mali by sme sa každý z nás zapýtať – či druhí môžu vidieť na mne, že patrím Bohu? Či jesto niečo, čím sa odlišujem od správania ľudí v tomto svete?. Ak jesto, tak vďaka Bohu a pokračujme v tom a snažme sa aj o tie druhé veci v živote, aby sme zlepšili a aby sme robili na slávu Božiu. My sme pozvaní byť svetlom pre tento svet. Soľou pre túto zem.

Boh poslal východný vietor, ako nám je tu napísané, aby osušil ešte túto rastlinu. Tento východný vietor je vietor, ktorý je vlastne horúci aj suchý a prašný, silný vietor z púšte. A on bol veľmi horúci. Keď nám je teplo, tak keď taký studený vietor sfúkne, to je príjemné, ale keď sfúkne horúci vietor, ani dýchať nemôžeme. A tento východný vietor je dokonca spomínaný ešte na niektorých miestach v slove Božom. Prvýkrát je spomenutý v 2 Mojžovej, 10 kapitole, kde celú noc fúkal tento vietor a do rána priniesol zástupy kobyliek. To bola tá ôsma rana, ktorú spôsobil Hospodin v Egypte, pred tým než faraón dovolil Izraelcom odísť. Tento vietor bol silný a priniesol všetky tieto kobylky. Na niektorých iných miestach sa tento vietor používa ako obraz Božieho súdu (viď napr. Ozeáš 13,15 alebo Ezechiel 17,10) Takže tento vietor bol obraz toho, všetko pred sebou ničil.

Zdá sa tuto ako keby Boh bol milostivý a milostivý a dával a odpúšťal Jonášovi ale ako keby mu s týmto vietrom povedal: Už dosť! Nie je ti ľúto za týchto ľudí, ktorí boli zachránení, ale ty sa hneváš kvôli tomuto ricinovníku? Toto je naozaj niečo strašné, aby sme zažili vo vlastnom živote, aby Boh povedal – už stačí! Dosť som ti bol milsotivý! Dosť si ma pokúšal! Toto sú slová, ktoré by som nikdy nechcel počuť, nie len pre seba, ale pre nikoho z vás! Dobu, v ktorej žijeme nazývame dobou milosti. A to je pravda, lebo Pán Boh naozaj odpúšťa každý náš hriech. Niečo čo si vôbec ani nezaslúžime. Ale príde bod, kedy Boh naozaj povie – už stačilo! Kedy skončí táto doba milosti a bude nás čakať už len Boží súd.

Nech nám je príklad, ktorý máme v Jonášovi k tomu, aby sme si uvedomili čo je to čo Boh od nás chce, aby sme robili. Alebo čo nechce, aby sme robili. Biblia je naozaj v tomto ohľade významná kniha, lebo nie sú opísaní len hrdinovia, kde na konci je napísané: a všetci žili šťastne do konca života, ako zvyknu končiť detské rozprávky. Tu sú zaznačení aj pády veľkých Božích mužov, aby sme si mohli uvedomiť, že my, ako aj títo ľudia, o ktorých sa píše v Biblii, sme len ľudia, ktorí sme ťahaní týmto hriechom na dolu. Snažíme sa z toho vyboriť každý jeden deň, ale aj tak nás stále sťahuje. Aj tak nás stále premôže na nejaký spôsob. Ale nádej, ktorú môžeme mať je v tom, že ten, ktorý je v nás – Hospodin – je silnejší od nášho nepriateľa a že On dokáže premôcť aj tento svet aj hriech aj diabla, ktorý sa snaží zo všetkých strán na nás útočiť. Len poslúchajme Pána a Jeho hlas a nasledujme Ho vo všetkom a vtedy budeme mať potrebnú silu a múdrosť, aby sme vedeli ako žiť na slávu Božiu!

pripravil Daniel Sjanta

Výklad knihy proroka Jonáša, časť desiata

Táto kázeň bola kázaná dňa 11.11.2010 a nahrávku tejto kázne nájdete tu.

(Tiež bola publikovaná v Ceste Života, časopise Evanjelickej metodistickej cirkvi v Srbskej republike, v čísle 6/2012).

Deň 8: Kráčať s Bohom, pretože dáva radosť

Nedeľa 20. 1. 2013

Kráčať s Bohom, pretože dáva radosť

Nehemiáš 8, 9-12 „Vtedy  kráľovský miestodržiteľ Nehemiáš, kňaz a zákonník Ezdráš i leviti, ktorí poučovali ľud, povedali všetkému ľudu: Tento deň je zasvätený Hospodinovi, vášmu Bohu. Nesmúťte a neplačte! Všetok ľud totiž plakal, keď počul slová zákona. Ďalej im povedal: Choďte, jedzte dobroty, pite sladké nápoje a pošlite niečo aj tým, čo nemajú nič pripravené, lebo tento deň je zasvätený nášmu Pánovi. Nebuďte smutní, lebo robiť radosť Hospodinovi je vaším útočiskom. Aj leviti upokojovali všetok ľud: Utíšte sa, lebo tento deň je posvätný. Nebuďte smutní. Vtedy všetok ľud odišiel jesť, piť, posielať dary a poriadať veľkú radostnú slávnosť, lebo pochopil slová, ktoré mu oznámili.”

Doplňujúci text: Lukáš 1, 46-55

Je to ťažká práca. Vlastne nič pre jemné ruky. Pretože osekávať a vláčiť kamene nie je práca pre každého. Za normálnych okolností. V tomto prípade je to inak. Všetci obyvatelia sa zúčastňujú na spoločnej stavbe. Po 52 dňoch je hotová. Okolo Jeruzalema stojí múr. Veľká radosť! Majstrovský výkon!
Majstrovský výkon? Áno, pretože neodborní stavitelia dokázali niečo úžasné a to napriek protivenstvám. Nie, lebo keď sa nepriatelia dopočujú  o dokončení stavby, strácajú odvahu, pretože vidia, že je to Božie dielo. (Nehemiáš, 6, 16)
Teraz sa zhromažďuje národ ako jeden muž (Nehemiáš 8, 1) a prosí Ezdráša, aby čítal z Mojžišovho zákona. On číta a potom chváli Boha. Celý národ to potvrdzuje hlasným Amen. Dvíhajú svoje ruky, skláňajú sa a vzývajú Pána. Následne sa jasne a zrozumiteľne vysvetlí, čo sa čítalo. Všetci sú hlboko dojatí a plačú. Avšak duchovní vodcovia povzbudzujú ľud k tomu, aby neboli smutní, ale aby sa radovali z Pána a výdatne i veľkoryso oslávli tento posvätný deň.

1.  Boží ľud potrebuje jednotu.

Keď kráčame s Bohom, nechráni nás to pred ťažkými obdobiami. Ale sme vyzvaní k tomu, aby sme držali spolu.  Spoločne sa to dá! S Božou pomocou a nádejou v srdci zmiernime biedu a dokážeme úžasné veci.

2.  Boží ľud potrebuje Božie slovo a jeho jasný výklad.

Poznávame, kým Boh jea kým sme my. Potrebujeme mať jasno o našom stave – o našom postavení pred Bohom. To nás ochráni pred povýšenosťou, a zároveň nás to vyzdvihne z našej nízkosti (por. Lukáš 1, 48.52).

3.  Boží ľud potrebuje spoločné uctievanie.
Bázeň pred Bohom a láska k Bohu nachádzajú svoje osobné formy vyjadrenia. Ako telo Kristovo však chceme stáť spoločne „ako jeden muž” pred Bohom a uctievať ho.

4.  Boží ľud potrebuje novú radosť.
„Radosť v Pánovi je vašou silou.” Objavme nanovo túto radosť, aby sme boli silní. Dnes je nedeľa. Každý týždeň si spomíname na zmŕtvychvstanie Krista. Aká radosť! Poďme oslavovať – a nech aj iní majú podiel na našej radosti.

Christoph Grötzinger, Salzburg, generálny  sekretár rakúskej evanjelickej aliancie

Modlitba:

Pane Ježišu Kriste, ďakujeme ti, že si nás vykúpil. Chceme ťa chváliť a ctiť pred všetkými ľuďmi. Stojíme pred tebou ako “jeden muž”.  Chceme spoločne podať svedectvo o tvojej veľkosti a dobrote. A tiež vyznávame naše neradostné kresťanstvo. Pomôž nám opäť objaviť stratenú radosť. Chceme oslavovať tvoju prítomnosť v našom živote a v našich zboroch. Tvoja radosť nech je našou silou. Amen.

Vďaky / pokánie / prosby / chvály:

• Ďakujme Bohu za jednotu Kristovho tela.
• Ďakujme Bohu za plnú moc, ktorou nás vybavil.
• Skláňajme sa pred Bohom a vyznávajme, že sme túto jednotu ešte dostatočne nehľadali a nežili.
• Prosme Boha, aby nám ukázal, ktoré biedy musíme spoločne zredukovať.
• Prosme za zvestovateľov Slova, aby ho správne vykladali.
• Chváľme Pána, že nám svojou smrťou a vzkriesením umožňuje nový život,  a že smieme byť jeho telom.

Modlitba za cirkvi / zbory / rodiny / školy / ekonomiku

• Modlime sa za vlastnú cirkev a zbor, aby boli a tiež ostali miestom radosti v Pánovi.
• Modlime sa za rodiny a pracovný svet: práca a odpočinok, aktivita a radosť by mali ostať v rovnováhe.
• Modlime sa za školy a university: aby deti a mladiství nanovo našli radosť v Bohu.
• Modlime sa za ekonomiku: lačnosť po zisku alebo normálny rast? Pomoc všetkým ľuďom alebo jednostranný blahobyt pre pár jedincov?

Deň 7: Kráčať s Bohom, pretože chce spravodlivosť

Sobota 19. 1. 2013

Kráčať s Bohom, pretože chce spravodlivosť

2. kniha Mojžišova 22, 20-24 „Cudzinca nebudeš utláčať ani sužovať, veď aj vy ste boli cudzincami v Egypte. Vdovu ani sirotu nebudete utláčať. Ak ich však budeš utláčať a ony budú volať ku mne, ich nárek určite vypočujem. Rozpáli sa moj hnev... Ak z môjho ľudu niektorému úbožiakovi, ktorý je s tebou, požičiaš peniaze, nesprávaj sa k nemu ako úžerník, nežiadaj od neho úroky.“

Doplňujúci text: Skutky 2, 44-47

Náš Boh skôr než niečo očakáva, najprv vždy obdarúva. Bolo to tak od počiatku, pri stvorení, pri jeho zmluve s izraelským národom. Boh sa zaväzuje k vernosti a požehnaniu pre svoj národ.  Až potom očakáva od svojich partnerov primerané správanie: vernosť, dôveru, dodržiavanie prikázaní – a rovnako tiež spravodlivosti. Je to celkom iný obraz Boha než obraz prísneho neustále niečo žiadajúceho Boha Starej zmluvy.
Nejde v prvom rade o spravodlivosť, ktorú by sme mali činiť. Biblickou myšlienkou je: že konanie národa ako aj jednotlivca by malo zodpovedať v práve a spravodlivosti tomu, kým je a čo robí Boh. Tu spočíva súvis biblických pojmov podporovať a požadovať. Už v Mojžišových knihách Boh očakáva, že jeho spravodlivosť odovzdáme našim blížnym. V 2. knihe Mojžišovej sú to cudzinci (čo prišli za prácou), vdovy, siroty a chudobní. Niektorí proroci jasne hovoria, že Boh sa poriadne hnevá, keď jeho milovaní zmluvní partneri odmietajú odovzdať darovanú spravodlivosť; keď niekedy robia pravý opak, a síce utláčajú a znevýhodňujú iných.
Skrze obeť Ježiša Krista na kríži sa Božia spravodlivosť zviditeľnila pre všetkých, „keď sme ešte boli hriešnikmi” (Rimanom 5, 8). Túto darovanú spravodlivosť smieme vo viere prijať a odovzdávať ďalej. Najprv v spoločenstve kresťanov, ako to ideálným spôsobom ukazujú Skutky 2, 44-47. Alternatívny životný štýl kresťanov bol atraktívny a nachádzali u obyvateľstva priazeň. Cirkev rýchlo rástla.

Po druhé, aj ľudia, ktorí ešte nepatria do cirkvi, by mali skrze nás zakúsiť Božiu lásku i spravodlivosť. Je to pravda:  Na tejto zemi nikdy nevytvoríme dokonalú spravodlivosť. Boh sám ju nastolí. Čakáme na nové nebo a novú zem podľa jeho zasľúbení, kde bude prebývať spravodlivosť (2. Petrov list 3, 13).Každopádne to má byť aktívne čakanie, počas ktorého máme na tomto svete presadzovať toľko Božej spravodlivosti, ako je to len možné.  Spojenie s Ježišom nám pomáha žiť spravodlivý život v nespravodlivom svete, bez protislužby. Jednoducho darúvame od Ježiša prijatú lásku a spravodlivosť ďalším ľuďom, ktorí ju veľmi potrebujú.

Axel Nehlsen, Berlín, manažér, evanjelický farár

Modlitba:
Pane Ježišu Kriste, trpel si kvôli nám a úplne nezaslúžene si nás ospravedlnil pred tvojím Otcom. Chválime ťa za to. Otvor naše oči, aby sme videli biedu tých, ktorí sú blízko i ďaleko! Dotkni sa našich sŕdc, aby sme sa im venovali. Pohni naše ruky, aby sme im pomohli s tým, čo je v našej moci. A ty sám sa zmiluj nad veľkou chudobou a nespravodlivosťou na našej zemi!

Vďaky / pokánie / prosby / chvály:

• Ďakujme za darovanú spravodlivosť skrze Ježiša Krista.
• Sme smutní a činíme pokánie z toho, že my sami a tiež iní kresťania často odmietame alebo zabúdame odovzdávať ďalej tieto dary.
• Osobne aj ako zbory prosme o fantáziu, ako odovzdať ľuďom v našom okolí Božiu lásku a spravodlivosť, ľuďom, ktorí trpia chudobou, núdzou a vylúčením.
• Osobne aj ako cirkev prosme o silu priniesť Božiu lásku a spravodlivosť k vzdialeným blížnym, ktorí znášajú utláčanie, hlad, chudobu a neslobodu.

Modlitba za spravodlivosť / iniciatívu Micha / nezamestnaných / zmenu sŕdc

• Modlime sa za spravodlivé rozhodnutia v parlamente, ktoré by zastavili a ukončili vykorisťovanie a zvýhodnenú ekonomiku.
• Modlime sa za prekonanie extrémnej chudoby a hladu. Je iniciatíva Micha len impulzom k modlitbe alebo aktivitou nášho zboru/miestnej aliancie?
• Modlime sa za nepomer medzi preťažením jedného a nevyužitím druhého; za sprostredkovanie práce; vytváranie nových pracovných miest; vedúcich pracovníkov; za ich ochotu ku každodennému čo najlepšiemu nasadeniu.

Deň 6: Kráčať s Bohom, pretože prekonáva hranice

Piatok 18. 1. 2013

Kráčať s Bohom, pretože prekonáva hranice

Rút 4, 13–18 „Boáz si teda vzal Rút a stala sa mu ženou. Keď vošiel k nej, Hospodin jej dal počať a ona porodila syna. Vtedy ženy povedali Noémi: Nech je zvelebený Hospodin, ktorý ti dnes neodoprel ochrancu, ktorého meno sa bude spomínať v Izraeli. On ti bude občerstvovať dušu a zaopatrí ťa v starobe. Porodila ho tvoja nevesta, ktorá ťa miluje. Ona ti je vzácnejšia než sedem synov. Noémi vzala dieťa, položila si ho na lono a bola mu pestúnkou. Susedky mu dali meno Obéd. On je otec Dávidovho otca Izaja. Toto je Perecov rodokmeň: Perec splodil Checróna…”

Doplňujúci text:  Matúš 15, 21-28

V prípade Rút by cudzinecký úrad hovoril o vysokej motivácii pre integráciu. „Kam pôjdeš ty, tam pôjdem i ja... tvoj ľud, môj ľud...” (Rút 1, 16) Naša generácia zažíva takmer bezhraničnú otvorenosť, zároveň i protikladné názory na otázku prisťahovalectva a integrácie.

Na tomto pozadí si čítame príbeh Moábky Rút. So svojou svokrou Noémi, ženou z Betlehema, sa vracia do Izraela. Obe sú vdovami bez synov. Nanajvýš zložitá sociálna situácia! Okrem toho aj politicky konfliktná:  Moábsky národ tvrdo odmietal židovský národ, sú to pohania. Budú sa dať vyriešiť tieto problémy? Musíme si prečítať všetky 4 kapitoly knihy Rút, aby sme pochopili tento text a Božie reakcie. Rút sa pokorne a neoblomne rozhodne pre návrat so svokrou: „...tvoj Boh je môj Boh...“ „Len smrť nás rozdelí...“ Po príchode do Betlehema zažívajú obe samé odmietnutie. Noémi na základe tejto skúsenosti zatrpkne (1, 19-21).
K prvému prekonaniu hraníc dochádza vtedy, keď Rút poslúchne radu svojej svokry a spoznáva Boáza. Karta sa obracia. Boáz sa pevne drží izraelského práva a zákona (4, 7-12). Stáva sa riešiteľom problému. Boh koná v Rútinom živote a skrze ňu, hoci je cudzinka. Pozoruhodné: „Hospodin jej dal počať.“ Boh ukazuje cestu prekonávaním hraníc. Rút sa stáva Dávidovou prababkou a tým Ježišovou pramatkou (Matúš 1).
Kto pokorne a neoblomne kráča s Bohom, zažije zázrak, ako vtedy tak i dnes. Boh v nás prekonáva hranice predsudkov. Kto žije podľa Božieho slova, objavuje Spasiteľa Ježiša Krista. Božie kráľovstvo je globálne čiže celosvetové. Jeho slovo platí pre všetkých ľudí. Ako vítame v našom zbore ľudí z iných národov a kontinentov? Počúvame individuálne príbehy týchto kresťanov, čo zažili, odkedy životom kráčajú s Bohom? Zúčastňujeme sa na riešení ich často zložitých sociálnych otázok?

Wolfhart Neumann, referent ProChrist na dôchodku, Brandis

Modlitba:
Nebeský Otče, ty máš svoje deti v každom národe. Si neoblomný a nepreberáš naše predsudky.  Si spravodlivý a chceš, aby sme žili ako bratia a sestry. Spoločne kráčame s tebou. Ďakujeme ti, že smieme všetci spoločne žiť zo spásy tvojho Syna Ježiša Krista. Daj nám lásku a porozumenie pre spolužitie v Európe, na všetkých svetadieloch a obzvlášť  na mieste, kde žijeme.

Vďaky / pokánie / prosby / chvály:

• Ďakujme Ježišovi Kristovi za jeho dielo spásy na kríži, ktoré nemá význam len pre nás, náš zbor, našu krajinu, ale pre celý svet. Ďakujme za jeho podnety k pokojnému spolunažívaniu národov.
• Vyznávajme pred Bohom, že naše výhrady, spôsoby myslenia a ohraničenia boli často diskriminujúce. Často sme premárnili príležitosti a nepriblížili sme sa spoluobčanom z cudziny.
• Prosme Ježiša,  aby sa aj „Evanjelická aliancia” stala alianciou zborov odlišných jazykov a kultúr. Daruj nám jazykových i duchovných tlmočníkov!
• Chváľme Boha za jeho Slovo, ktoré nám prezentuje aj nepohodlné súvislosti Ježišovej celosvetovej cirkvi. Chváľme nášho Pána, ktorý nám je radcom a pomocou v globálnom spolunažívaní , aby sme mohli prekonávať hranice.

Modlitba za Izrael / utečencov / prisťahovalectvo / integráciu

• Modlime sa za požehnanie pre národ Starej zmluvy, Izrael, jeho pozíciu medzi arabskými štátmi, politiku štátu Izrael
• Modlime sa za súčasné výzvy a problémy Blízkeho východu; celosvetovú problematiku utečencov a úsilie pomocných organizácií
• Modlime sa za európsku úlohu integrácie.

Deň 5: Kráčať s Bohom, pretože nás spája

Štvrtok 17. 1. 2013

Kráčať s Bohom, pretože nás spája

list Efezanom 2,13-22 „No vy, čo ste boli niekedy ďalekí, stali ste sa teraz v Ježišovi Kristovi blízkymi skrze Kristovu krv. Veď on je náš pokoj, keď oboch spojil v jedno a svojím telom zbúral rozdeľujúci múr nepriateľstva, keď zbavil platnosti zákon prikázaní s jeho nariadeniami, aby v sebe z dvoch stvoril jedného nového človeka a nastolil pokoj. Oboch zmieril s Bohom v jednom tele, na kríži, usmrtil ich nepriateľstvo. A keď prišiel, ohlasoval pokoj, vám, čo ste boli ďaleko a pokoj tým, čo boli blízko. Veď skrze neho máme v jednom Duchu obaja prístup k Otcovi. A tak teda už nie ste cudzinci a prišelci, ale ste spoluobčania   svätých a členovia Božej rodiny. Ste vybudovaní na základe apoštolov a prorokov, pričom uholným kameňom je Ježiš Kristus. V ňom celá stavba pevne pospájaná rastie vo svätý chrám v Pánovi; v ňom ste aj vy spoločne budovaní na Boží príbytok v Duchu.”

Doplňujúci text: Žalm 133

Obe slová sú veľmi krátke a znamenajú to isté: nemecké a anglické “in” čiže “v” a grécke “en”. “V Ježišovi Kristovi” je pre Pavla extrémne dôležité, pretože on sám zakúsil, čo to môže znamenať. Všetko sa zmení, všetko sa obnoví silou zmierenia, Ježišovou krvou, Duchom posvätenia. Keď Pavol kráčal s Bohom, možno by si na svoje služobné auto dal poznávaciu značku EN-JC – v Ježišovi Kristovi. Kresťania zo Židov a z pohanov sláviaci spolu Večeru Pánovu? To je ťažké, ale dá sa to. Fanúšikovia opatrnosti a priatelia slobody v jednej miestnej aliancii? To je ťažké, ale dá sa to. Strážcovia tradície a tí, čo hľadia vpred  v spoločnej modlitbe? To je ťažké, ale dá sa to: EN-JC = v Ježišovi Kristovi.
Pavol si sotva mohol postaviť kamenný dom, pretože sa to nehodilo k jeho flexibilnému životnému štýlu výrobcu stanov. Ale bezpečný domov pri Bohu s celou jeho príťažlivosťou akú môže mať len nebeská vlasť, poznal dobre. Pre jedného je Ježiš základným kameňom. Kvôli stabilite v búrkach a precíznemu murárskemu nastaveniu stojí do dvoch strán (v texte sa to týka kresťanov zo Židov a kresťanov z pohanov) na spoločnom pôdoryse. Pre iného je to Boh, Otec, Pán domu. Z nepriateľov, cudzincov robí radostných priateľov pokoja. A to tretie: Duch Svätý sa v dome vyzná a vita nás u Boha.

Eginhard Voigt, pastor Slobodnej evanjelickej cirkvi , Ennepetal

Modlitba:
Pane Ježišu Kriste, základný kameň cirkvi, si položený od večnosti. Ty si ten, kto všetko nesie večnou silou a svätou láskou. Jedine ty si večnou skalou spasenia. Pane Ježišu Kriste, základný kameň cirkvi, chceme stavať len na teba. Čo sme postavili na tebe, to ostáva postavené večne. Môžu prísť búrky, to, čo je postavené na tebe, všetko prekoná.

Vďaky / pokánie / prosby / chvály:

• Ďakujme za rozdiely našich osobností;  za to, že zmierená rozdielnosť je krásna; za to, že pred Bohom sme si všetci rovní
• Odpusť nám našu jednostrannú sústredenosť na naše vlastné predstavy, a na vlastnú cirkev a zbor
• Odpusť nám našu obmedzenú orientáciu na istú vrstvu obyvateľstva, prostredie, v ktorom sa pohybujeme!
•  Odpusť nám, že sme premárnili šance zblížiť sa navzájom, hovoriť spolu, pomáhať si navzájom!
• Pane, rozšír náš pohľad a naše srdce pre všetkých, ktorí bývajú v dome tvojho Otca!
• Mocou tvojho Ducha od nás odním strach zo stretnutia s kresťanmi, ktorých sme ešte nespoznali alebo ktorých sme ešte nepochopili.
• Posilni jednotu tvojho kráľovstva  v našich srdciach, domoch a halách!
• Chválime ťa, Ježišu Kriste, ty si šanca na záchranu ľudí zo všetkých národov
• Ty si Bohom, ktorý spája a završuje jednotu Božích detí.
   

Modlitba za vzájomné spoločenstvo na Božiu slávu / Evanjelickú alianciu / kresťanov v Európe

• Modlime sa za jednotu v Kristovi miestnych kresťanov; v myslení, v spoločenstve zborov, v odlišných cieľoch a modlitbách. Vo všetkom nech je Boh oslávený!
• Modlime sa za Nemeckú evanjelickú alianciu ľudí, jej úlohy a pracovné skupiny: modlitby, migrácia, islam, politika, postihnutí ľudia, náboženská sloboda, medzinárodná práca a central aliancie , referenti, konferencie, semináre a dovolenky.
• Modlime sa za spoločenstvo rôznych cirkví, spolkov, projektov a európskych krajín.

Deň 4: Kráčať s Bohom, pretože oslobodzuje

Streda 16. 1. 2013
Kráčať s Bohom, pretože oslobodzuje

2. kniha Mojžišova 1, 15- 22  „Vtedy egyptský kráľ prikázal hebrejským pôrodným babiciam, z ktorých jedna sa volala Šifrá a druhá Púa: Keď budete pomáhať pri pôrode hebrejským ženám, dajte pozor na pohlavie: Ak je to chlapec, usmrťte ho, ak dievča, nechajte ho nažive! Pôrodné babice sa však báli Boha, nerobili, ako im rozkázal egyptský kráľ, a nechávali chlapcov nažive. Egyptský kráľ si dal predvolať pôrodné babice a povedal im: Prečo to robíte, že nechávate chlapcov nažive? Pôrodné babice faraónovi odpovedali: Hebrejky nie sú ako egyptské ženy. Sú plné života a porodia skôr ako k nim príde babica. Boh preukazoval babiciam dobrodenie, ľud sa ďalej množil a veľmi mohutnel. Pretože sa pôrodné babice báli Boha, dal im potomstvo. Potom faraón rozkázal všetkému svojmu ľudu: Každého novorodeného hebrejského chlapca hoďte do Nílu, každé dievča nechajte nažive!”

Doplňujúci text: Ján 4, 4-26

Exodus, odchod Izraelitov z Egypta, sa stal modelom toho, čo znamená kráčať s Bohom. Na putujúcom Božom národe bolo po celý čas poznať, že život s Bohom nie je ovplyvňovaný nehybnosťou, strnulosťou ale pohybom a že Boh človeka nezaháňa do úzkych, ale práveže oslobodzuje z otroctva. Na začiatku tohoto prechodu k slobode stojí nenápadná epizóda neposlušnosti pôrodných báb. Poslúchali Boha viac než ľudí a ostali verné aj etike svojho povolania: “pomáhať príchodu na svet a nie životu zabraňovať”. A na ospravedlnenie svojho správania nachádzajú prefíkanú odpoveď.
Veľké udalosti majú väčšinou svoj počiatok v malých začiatkoch. Z nenápadného semienka, ktoré musí byť vložené do zeme, vzíde bohatá úroda. Toto prirovnanie sa ťahá ako červená niť celou Bibliou, aby opísalo podstatu aj tajomstvo Božieho kráľovstva.
Oslobodenie začína u jednotlivca. Preto sa Ježiš venuje ľuďom osobne a jednotlivo. Uprostred dňa, ktorý má svoje starosti a bremená, sa  pri Jakobovej studni stretáva s jednou ženou a vťahuje ju do rozhovoru, v ktorom neostávajú zamlčané ani slabosti ani vina. Ale on jej chce otvoriť celkom nový pohľad na život ponad všetky tie bremená, tlaky, hranice a nespravodlivosť. Na slobodný, nevyčerpateľný život v širokom horizonte Božieho kráľovstva.
Sám Ježiš je kľúčom k tejto slobode. “Keď vás oslobodí Syn Boží, tak budete skutočne slobodní”. (Ján 8, 36)
Pavol v liste Galaťanom bojuje za túto slobodu, ktorú zakúsil v stretnutí so zmŕtvychvstalým Ježišom. Ježiš Kristus nás oslobodil od všetkého nutkavého hľadania vlastnej sebarealizácie a samospásy.  Oslobodil nás, aby sme si navzájom slúžili v láske. (Gal. 5, 1.6.13)

Ulrich Materne, referent Nemeckej evanjelickej aliancie

Modlitba:
Bože, Otče náš, ty povyšuješ ponížených a oslobodzuješ zviazaných. Tvoj Syn Ježiš kráča s nami a ukazuje nám cestu k pravej slobode. Pošli nám svojho Ducha, aby nás pravda oslobodila. Pomôž nám spoznať a vážiť si to, čo si nám dal. Urob nás dostatočne silnými k tomu, aby sme prekonali všetko, čo nás zväzuje. Daj vytrvalosť a silu všetkým, ktorí sa usilujú o slobodu a dôstojnosť v tomto svete.  Pane života, veď nás k spravodlivosti a pokoju.

Vďaky / pokánie / prosby / chvály:

• Ďakujme za slobodu, ktorá je možná v Ježišovi Kristovi a ktorú smieme denne prežívať
• Čiňme pokánie z toho, keď odvraciame zrak od potláčaných, zneužívaných, vykorisťovaných a poviazaných ľudí, keď si posolstvo o oslobodení nechávame len pre seba
• Prosme o priamy chod vecí, keď sa zasadzujeme za spravodlivosť , oslobodenie a rovnaké šance
• Chváľme Boha za božiu silu, ktorá dnes tak ako predtým vyvádza z otroctva; za malé i veľké zázraky oslobodenia
  
  

Modlitba za prenasledovaných kresťanov / útlak / vykorisťovanie / závislosti / zneužívanie:

• Modlime sa za krajiny a regióny, kde ľudia zažívajú pre svoju vieru prenasledovanie a ujmu
• Modlime sa za ľudí, ktorí žijú v chudobe, vykorisťovaní a útlaku
• Modlime sa za ľudí medzi nami, ktorí sa závislosťami, nútenou prostitúciou, zneužitím moci dostali do tiesne
• Modlime sa za deti, ktorú museli zažiť sexuálne zneužívanie a ktoré si želajú život v slobode.